Ešte nedávno to vyzeralo, že MDŽ sa spolu s oslavami Sviatku práce alebo SNP zaradilo medzi kontroverzne vnímané výročia, ktoré by sa v demokratickom štáte nemali priveľmi pripomínať. Takmer sa to podarilo, z kalendárov 8. marec vypadol a ani médiá neinformovali o tom, či a ako si tento deň pripomínajú inde vo svete.

Zíde z očí, no nie z mysle

4. apríl, 1. máj alebo 29. august oslavujú zväčša už len dedkovia združení v Zväze protifašistických bojovníkov a chátrajúci Slavín napochytre a so zaťatými zubami pozametali naposledy pri summite Bush – Putin. Ale potom sa zmenila vláda a paralelne sa zdvihli prvé varovné hlasy ohlasujúce definitívny návrat „boľševických“ sviatkov. Premiér sa k zámeru obnoviť oslavy Medzinárodného dňa žien priznal už dávnejšie a v denníku SME boli okamžite uverejnené prvé reakcie niektorých opozičných politikov. Napríklad Béla Bugár so znepokojením konštatoval, že premiér „chce oslavami SNP a MDŽ pripomínať časy, na ktoré máme všetci zlé spomienky a chceme na ne zabudnúť“. SNP bola totiž v skutočnosti aktivita, ktorá vydláždila priamu cestu do gulagu, veď partizáni boli prevažne červení. No a MDŽ je len postkomunistický relikt. Napätie potom gradovalo v tichosti, až sa 8. marca na titulných stranách konečne zaskvel bombastický titulok: Fico bol na MDŽ. Senzačnejšie neboli ani titulky o bulharských sestričkách alebo oslavách kubánskej revolúcie.

Peter Schutz s hlavou v smútku uverejnil zdrvujúci stĺpček, kde nám pripomenul, že komunizmus, to neboli len gulagy, špicli na každom rohu, bezútešný život, komunizmus bol aj Medzinárodný deň žien, „sviatok viac boľševický ako ženský, lebo svetovo ho etablovali leninistky po 2. internacionále“. Samozrejme, reagoval na dychtivo očakávaný Ficov performance v osudový deň. Ten, treba priznať, Fico zvládol na výbornú, pretože k dokonalej folklórnej atmosfére navodenej na Vajnorskej ulici mu chýbali len obligátne tesilové nohavice s pukmi, v akých sa po oslavách 8. marca, podobne ako v poobedňajších hodinách Veľkonočného pondelka, zvykli za oných čias plížiť k svojim domovom silnejšie polovičky. Nuž, je pravda, že pitky spojené s povinnými podnikovými oslavami MDŽ môžu vyvolávať spomienky na éru socializmu. Model opitého chlapa a ženy obdarovanej výbavičkou do kuchyne má s rovnoprávnosťou asi toľko spoločné, ako Vianoce s hysterickou nákupnou horúčkou alebo 14. február s láskou. Ficove perly o špecifickosti Sloveniek, rovnako ako jeho komediálne nasadenie skutočne pôsobilo, akoby pri MDŽ malo ísť len o oživenie vulgárnosti povinne organizovaných ľudových podujatí. Nie som si ale istá, čo by povedala napr. Emmeline Pankhurstová, súc zaradená Petrom Schutzom do dešpektom zaváňajúcej kategórie „leninistka“, na takéto zhodnotenie svojho životného úsilia. Už vôbec neviem, prečo by mal medzinárodný sviatok pripomínajúci zápas o politické, kultúrne a sociálne zrovnoprávnenie polovice ľudstva niekto označovať za „boľševický“ a prirovnávať ho k podobnému utrpeniu, aké reprezentovali napr. gulagy. Predpokladám, že pán Schutz nechce obviňovať OSN z boľševizmu za to, že táto organizácia v roku 1975 oficiálne uznala Medzinárodný deň žien, ktorý sa ustálil v roku 1918, no pripomínal sa aj predtým.

Na príklade slovenskej žurnalistiky sa však zatiaľ dokonalo ukazuje smutná pravda, že ľudia zväčša nie sú schopní rozlišovať medzi symbolikou sviatku a formou napĺňania jeho zmyslu. Forma je samozrejme priamo podmienená tým, ako dobre pochopíme obsah. Ale obsah, celkom tradične, pochopený nebýva.

Pre súčasných politikov, a nielen slovenských, je príznačné, že znovuzavedenie MDŽ si s povrchnou hlúposťou spájajú s javmi, ktoré boli súčasťou typického spoločenského folklóru. Josef Palata z českej ODS sa napr. vyslovil, že je smiešne pripomínať si sviatok, „keď sa muži opili a ženy dostávali poukážky do Bílé labutě“. Alkohol je vôbec najčastejšie uvádzaným príkladom nevhodnosti osláv Dňa žien (s inými sviatkami sa asi nespája). Slovenský novinár Eugen Korda vraj MDŽ neoslavuje preto, lebo si „svoju ženu váži natoľko, že nechce prísť domov opitý“. Mám tomu rozumieť tak, že človek považovaný za intelektuála a prominentného žurnalistu vníma ako jedinú prípustnú možnosť „oslavy“ sťatie sa pod obraz boží?

S priateľskou Hitlerovou pravicou na pleci plodnej vlastenky

Zaujímavé je, že len čo sa z ponovembrových kalendárov vytratil Medzinárodný deň žien, udomácnila sa v nich komunistickou minulosťou nesprofanovaná alternatíva - Deň matiek. Okruh oslavujúcich sa tak do veľkej miery zúžil. Deň matiek nám mal znovu pripomenúť, že najkrajším povolaním ženy je materstvo. Tento sviatok sa u nás veľmi rýchlo ujal, nikto by predsa nespochybňoval posvätnú inštitúciu matky. Dňu matiek neuberá na lesku ani to, že vznikol ako alternatíva k Medzinárodnému dňu žien v Nemecku 30. rokov minulého storočia ako súčasť nacistickej ideológie. Vylúčenie iných žien ako vydatých matiek malo svoj zásadný význam, pretože dobrá nemecká žena bola len vtedy dobrá, ak porodila čo najväčšie množstvo (legálnych) detí, čím dokonalo naplnila svoje predurčené postavenie v spoločnosti. Pojem „rodina“ bol oficiálne vyhradený pre rodinu s minimálne štyrmi deťmi a ríšsky vodca dokonca vyhlásil deň narodenín svojej matky – 19. august – za Deň pôrodu. Plodné manželky (nie ženy slobodné, ani rozvedené) boli vyznamenávané Čestným krížom nemeckej matky, bronzovým za viac ako štyroch potomkov, strieborným za viac ako šesť a zlatým za viac ako osem detí. Kým na začiatku 30. rokov mali už ženy v niektorých európskych krajinách vrátane Československa volebné právo, napr. španielska ústava v tom čase zakotvila do ústavy „rovnosť pred zákonom s výnimkou žien, pričom táto výnimka pramení z ich povahy a myslí sa pri nej na blaho rodiny“. (Len mimochodom, jedna z posledných európskych krajín, ktorá umožnila ženám voliť, bolo v 70. rokoch Švajčiarsko) Sviatok matiek teda vznikol ako zámerný a ideový protipól k Dňu žien, ktorý pripomínal ženské hnutie presadzujúce rovnoprávnosť vo sférach spoločenských a mal ženám zabezpečiť aj iné práva, ako len význam bezprávneho chodiaceho inkubátora. Ale nezdá sa mi, že by 13. mája rozkvitali titulné stránky svetových médií bombastickými správami spájajúcimi Deň matiek s priateľskou Hitlerovou pravicou na pleci plodnej vlastenky.

Samozrejme, nie všetky médiá v deň MDŽ odrážali hlbokú traumu našej spoločnosti z hrôz opileckých socialistických osláv (rovnajúcich sa hrôzam gulagov). Denník Pravda napríklad priniesol realistický postreh o tom, že Deň žien u nás „hľadá svoj nový obsah“. MDŽ však už obsah dávno má, a dokonca sa od čias svojho zavedenia vôbec nezmenil. Stačí sa len trošku viacej zamyslieť a bude nám jasné, že ním nie je ani komunizmus, ani Fico vešajúci trenky na šnúru v ObKaSSe, ani triezvy či opitý Eugen Korda. Podobne ako aj iné sviatky, aj MDŽ má pripomínať, že rovnoprávnosť nie je nič samozrejmé,a že len pred niekoľkými desaťročiami dostávali tie „leninistky“ v Európe za svoje ľudské požiadavky obuškom po hlave. Nevraviac o tom, že rozhodne nejde o ukončenú históriu.