Pamätný spis Spolku evanjelických kňazov na Slovensku z roku 1939 či: ... také veci nijako nedajú sa do duší nadiktovať...

Návrh na uzákonenie tzv. Lex Hlinka nielenže vyvolal v našej spoločnosti hotovú víchricu protichodných reakcií, vyznačujúcich sa predovšetkým hlbokým emotívnym zafarbením všetkých odtieňov, no predovšetkým odhalil tragikomickú skutočnosť o tom, že obyvatelia Slovenska, no predovšetkým tí, ktorí im vládnu, nielenže vedia pramálo o tejto osobnosti našich dejín a o dejinách vôbec, ale že sa domnievajú, že úcta k dejinám a láska ku krajine sa dá nadiktovať politickým vnútením kultu osobnosti. 

            Nemienim sa teraz rozpisovať o mojom vnímaní pozitívnych zásluh a negatívnych krokov politiky Andreja Hlinku – na rozdiel od poslancov SNS a KDH som presvedčená, že historické osobnosti patria do učebníc a na akademickú pôdu, nie do zákonov,  a že ich pôsobenie by malo vždy byť predmetom diskusií odborníkov, nie politikov, navyše nie príliš erudovaných. Schvaľovať zákon o niekom, o ktorom si polovica opýtaných myslí, že bol svätec a druhá polovica, že bol diabol, pričom ani jedna z nich o ňom veľa nevie, je skôr námetom na pokračovanie Chalúpkovho Kocúrkova ako na serióznu úvahu. Oveľa pálčivejšia ako samotný konflikt medzi tými, ktorí zákon podporujú a tými, ktorí sú proti zákonu, sa mi ale zdá skutočnosť, že málokto pochopil, prečo práve Andrej Hlinka patrí medzi politikov, ktorí majú aj dnes silu národ rozdeľovať, a nie ho tmeliť, ako by sa naivne domnievali tí, ktorí jeho postavu vyzdvihujú až na úroveň kultu. Nie je totiž vôbec náhodné, že proti schváleniu zákona sa ako celok ohlásili práve  evanjelická cirkev, židovská obec, Slovenský zväz protifašistických bojovníkov a Ľudia proti rasizmu (hoci medzi podpísanými petície by sme pochopiteľne našli veľa tých, ktorí s týmito inštitúciami nemajú nič spoločné). Nie je náhodné ani to, že nadšenci zákona vzápätí označili všetkých jeho odporcov za „nepriateľov všetkého slovenského“, išli im stavať „stĺpiky hanby“, hoci definícia toho „všetkého slovenského“ zverejnená nebola (vylučovacou metódou, využívajúc ako základné kritérium konfesionálnu a národnostnú rozmanitosť Slovenska sa samozrejme môžeme definície dopátrať sami). Možno by sa na tom dalo aj zasmiať, keby to „všetko slovenské“ nenachádzalo svoj výraz len v otvorenej nenávisti voči vyššie menovaným skupinám.

            Ale pre tých, ktorí ešte stále nechápu, prečo zákony o politických osobnostiach – vrátane osobnosti natoľko vyhranenej akou bol Andrej Hlinka – budú zákonite hatiť normálne občianske spolužitie, by som tu chcela uverejniť výňatok z  Pamätného spisu  Spolku evanjelických kňazov na Slovensku, zaslaný slovenskej vláde v novembri 1939, teda len necelé tri mesiace po vypuknutí Druhej svetovej vojny. Ide o dokument, ktorého citácie v argumentovaní proti Lex Hlinka logicky použila aj ECAV. Hoci sa spis v prvom rade týka organizácie Hlinkových gárd a Hlinkovej mládeže vzniknutých až po Hlinkovej smrti, za povšimnutie stoja práve tie časti, v ktorých sa autori tohto historického dokumentu na počiatku vojny dištancujú od nebezpečného fenoménu, ktorý by novodobí politici radi vyvolali a ktorý sa nazýva „kult osobnosti“.  Keby sa mal ešte nájsť niekto, kto by chcel z Hlinkových politických odporcov vtedy a dnes robiť aj teraz „vredy na slovenskom národe“, pripomínam, že navrhovateľ a autor spisu, vtedy žilinský evanjelický kňaz, neskôr biskup západného dištriktu Fedor Ruppeldt bol rovnako ako  katolícky kňaz Andrej Hlinka signatárom Martinskej deklarácie a neskoršie v záujme dobrého česko – slovenského a konfesionálneho spolužitia vôbec žiadal osobne u prezidenta Beneša odpustenie trestu smrti pre prezidenta vojnovej Slovenskej republiky.  

Za akési „pokračovanie“ Pamätného spisu by sme voľne mohli považovať článok autora Spisu, ktorý vznikok po skončení vojny. V ňom uvádza, že Spis z roku 1939 bol „vlastne prvý jasný protest aj proti tomu, čo od nedávna menujeme „kultom osobnosti“. V prípade záujmu o prečítanie oboch dokumentov v kompletnej verzii uverejňujeme ich celé znenie.

                                                                                  Silvia Ruppeldtová

Pamätný spis

Spolku evanjelických kňazov na Slovensku

Z 21. XI. 1939

Predložený Prezidentovi, Snemu a Vláde Slovenskej Republiky.

            Spolok evanjelických kňazov a.v. na Slovensku, zahrňujúci všetkých slovenských evanjelických kňazov, zo svojho valného shromaždenia dňa 21. novembra 1939 v Bratislave s úctou predkladá tento Pamätný spis ako svoju mienku a svoje návrhy ohľadom organizácie Hlinkovej mládeže a Hlinkovej gardy, poťažme ako poznámky ku vládnemu nariadeniu č. 220/1939 Slov. zák. zo dňa 5. septembra 1939.

......

Ako evanjelickí občania poukazujeme i na isté ďalšie faktá v súvise s pomenovaním gardy, a naznačujeme svoje obavy.

5.         Vysoko si ctíme pamiatku Andreja Hlinku, ako nekompromisného slovenského národovca, vodcu svojej politickej strany a sme si istí, že bol i verným pracovníkom svojej cirkvi. Ale darmo je, my ako evanjelici nikdy nemôžeme a nebudeme ani súkromne, ani v nijakej organizácii robiť takú kult s jeho menom, aký sa podľa všetkých intencií úradných kruhov robí v HM a v HG už i skrze ich mená; my našich evanjelických cirkevníkov nikdy nemôžeme tak vychovávať, aby hriešneho človeka, mŕtveho, uznávali za „Vodcu“, ba vraj „Večného Vodcu“, a to ani v národnom a politickom živote, ktorý je vystavený ustavičným zmenám, a tým menej v nejakom duchovnom a etickom smysle. Naše stanovisko je podľa Evanjelia, že jediný Vodca náš je Kristus.

6.         Tým menej môžeme to robiť, a to povinnou účasťou a prácou v HM a HG, lebo, darmo je, - k menu Andreja Hlinku viažu sa, bohužiaľ, mnohé jeho výroky z posledných 20 rokov, písané i povedané, ktoré sú voči nám slovenským evanjelikom a voči našej cirkvi veľmi nespravodlivé a urážlivé, ktoré neboly nikdy odvolané a ktoré nemožno nikdy zabudnúť, výroky, ktoré azda mohli urobiť z Andreja Hlinku výbojného vodcu jeho cirkvi, ale nám absolútne znemožňujú, aby sme ho my evanjelici mohli pokladať, ba priamo nábožensky sfarbeným kultom oslavovať a za vzor stavať, ako „Vodcu“, ba „Večného Vodcu“ celého národa, tedy i evanjelickej časti národa. Také veci sa nijakým nariadením nedajú do duší nadiktovať. Ľutujeme, že to bolo tak a že musíme to takto priamo povedať, ale nemôžeme inakšie, a musíme pri tejto príležitosti i to konštatovať, že nútenie takého kultu narobilo odprvu, od októbra minulého roku, najviac nedorozumenia a znechutenia v kruhoch evanjelických Slovákov. V tejto veci môže pomôcť len úprimné a jasné slovo, poctivé uznanie do všetkých dôsledkov.

Ďalej poukazujeme na isté konkrétne zjavy v súvise s doterajšou HG, ktoré musíme uvážiť.

7.         Uznávame, že v revolučnej dobe bolo azda potrebné mať nejaké polovojenské dobrovoľnícke teleso. Ale fakt je i to, že HG bola často upotrebovaná a jej členovia boli gardovou disciplínou nútení netaz i také veci robiť, ktoré my, ako evanjelickí kresťania a občania nemôžeme schvaľovať, ako: zasahovanie do osobných práv a slobôd istých ľudí, zákroky proti židom i bez zákonitého podkladu, priame surovosti (keď napr. gardisti v noci z postelí vyťahovali osobne nevinné židovské ženy, matky, deti a odvádzali ich v noci do táborov, atď.), nezákonité vyberanie peňazí, a podobné, aké zákroky sa staly proti platným zákonom i proti kresťanskej etike. Osvedčujeme sa, že my ako kresťania, k tomu ako evanjelickí kňazi nikdy by sme  v garde nemohli ani mlčky schvaľovať také veci, alebo evanjelických gardistov k nim nútiť.

Podobne, ako evanjelici a kňazi nikdy nemôžeme schvaľovať také veci, ako nezákonné vyberanie peňazí od židov, odvážanie nevinných ľudí do koncentračných táborov, brutálne zákroky proti evanjelickým kňazom, spievanie pesničiek iné národnosti urážajúcich, akých prípadov bolo hodne. Ak štátna moc a či vláda také veci nariadi, nech to robí skrze svoje policajné výkonné orgány, na to postavené a platené, ale nie skrze organizácie občanov iného zamestnania, ktorým to prípadne je proti ich osobným záujmom, rodinným vzťahom, alebo i proti ich mravnému cíteniu. Je proti nášmu kresťanskému presvedčeniu, aby sme ešte i pod rúškom nútenej náboženskej výchovy takéto veci kryli. Isté je, že takéto spoluúčinkovanie kňazov alebo hoci len ich bezkritická účasť v HG pri takých veciach môže sa tvrdo pomstiť práve na cirkvi, a my nechceme našu evanjelickú cirkev tomu vystaviť.

12.       Nevieme, ako o tomto všetko myslí sesterská katolícka cirkev. Akokoľvek stavia sa iná cirkev k veci, my evanjelici nikdy nemôžeme schvaľovať a súhlasiť, aby naša cirkev úradne a povinne bola zaťahovaná do akejkoľvek nútenej práce na nútené náboženské vplývanie na ľudí, a to mimo svojho cirkevného kruhu, ktorý je jedine povolaný konať nábožensko-mravnú a duchovnú výchovu svojich údov: cirkvi sverených duší, a to jedine na základe duchovnej slobody, slobodného prijímania zvesti viery a výlučne pod mocou Božieho zákona a mocou Ducha Svätého podľa Evanjelia jediného Vodcu a Spasiteľa Ježiša Krista.

Obávame sa veľmi, že také zaťahovanie cirkevných výkonov a samej cirkvi do politického života a do čisto politickej výchovy môže osudne škodiť cirkvi vôbec, samému kresťanstvu, cirkvi nielen evanjelickej, ale i katolíckej.

Bratislava 21. XI. 1939,

Ján Bezek, v.r. Fedor Ruppeldt, v.r.                Peter Boor, v.r.

zapisovateľ                  navrhovateľ                             predseda

– Pamätný spis z roku 1939

– Komentár k Protestu proti Hlinkovej garde z roku 1939

Protest proti Hlinkovej garde z roku 1939

            S veľkým zhrozením sleduje verejnosť zprávy o teraz odhaľovaných výčinoch a ukrutnostiach, ktoré v minulej vojne a najmä v jej posledných mesiacoch: v dobe nemeckej okupácie a Slovenského národného povstania, robili členovia HG a jej pohotovostných oddielov. HG sa začala tvoriť v dobe Mníchova dňa 6. októbra 1938 v Žiline pri vyhlásení úplnej autonomie Slovenska, vtedy ešte v rámci ČSR. Pre históriu hodno zaznačiť, že HG sa zprvu tvorila ako snáď nie zle mienené a do istej miery vtedy azda i potrebné výpomocné policajné teleso, keďže tisíce členov štátnej policajnej služby boli vtedy v dôsledku mobilizácie pri vojsku. Ale HG sa skoro zvrhla. Za Tiso – Tukovho režimu stala sa úradnou ozbrojenou organizáciou, ktorá slepo poslúchala rozkazy vlády a či istého jej smeru a neskoršie dostala sa úplne pod komando nemeckého vojska či Gestapa, takže POHG stali sa vlastne akýmsi slovenským gestapom, úplne v službách fašizmu.

            Dokázané ukrutnosti POHG ste zaslúžia spravodlivý trest. Také konanie, podstatne sa protiviace kresťanskému učeniu a ľudskosti, priznalo a odsúdilo i shromaždenie samého katolíckeho duchovenstva v Bratislave dňa 20. marca t. r.

            Ale keď teraz vychodia najavo mnohé tie hrozné výčiny HG, hodno a v záujme historickej pravdy i treba pripomenúť významný fakt, že slovenská evanjelická cirkev veľmi skoro jasne a rozhodne sa postavila proti HG. Prejavilo sa to tak, že vtedajší spolok evanjelických kňazov na Slovensku na svojom shromaždení v Bratislave dňa 21. novembra 1939, teda skoro po vypuknutí svetovej  vojny, jednomyseľne prijal a vláde Tisovej zaslal Pamätný spis o HG, v ktorom vyslovene a ostro postavil sa proti HG zásadne i konkrétne proti zjavom v HG týmto:

V prvom rade už i proti pomenovaniu menom ľudáckeho politika Hlinku, vtedy už mŕtveho, prot núteniu vstupovať do HG, proti nútenej účasti na akýchsi duchovných akciach, proti osobnému kultu Hlinku, vraj „Večného Vodcu“, a v podstate hlavne proti rozličným výčinom, násilenstvám, proti odvláčaniu a obkrádaniu pokojných občanov, ktorí boli proti fašizmu; najmä ostro odsúdil Spis surovosti proti židovským občanom, konaným úplne v duchu a podľa príkladu hitlerovského antisemitizmu, ale i proti mnohým arijcom Slovákom (napr. nočný nápad a surovosť proti sučianskemu ev. farárovi), ktorých vecí sa HG dopúšťala už od prvého roku svojej „činnosti“. Spis protestoval proti vynucovaniu osvedčení a sľubov pre HG, ktoré hlboko zasahovali do osobných práv a do súkromnhého života občanov, proti tomu, že HG nútila svojich členov konať protizákonné a násilné zákroky, ktoré sa protivili ich svedomiu atď. Pre to všetko Pamätný spis už v jeseni 1939 žiadal, aby vláda zrušila alebo aspoň základne preorganizovala celú HG.

            Hodno práve teraz pripomenúť ten vtedy neslýchane smelý čin evanjelických kňazov. Bol to vlastne prvý skutočný, napísaný a vláde i snemu podaný ostrý protest proti celej HG a tak nepriamo i proti celému fašistickému vládnemu systému, ktorý stál za ňou. Bol to spolu i prvý jasný protest proti tomu, čo odnedávna menujeme „kultom osobnosti“. Tí, ktorí ten prejav urobili, zrejme už vtedy predvídali, že taká ozbrojená organizácia, ktorá stojí slepo v službe fašistického vládnuceho režimu, proste nevyhnutne musí narušovať a kaziť i osobný charakter svojich členov až natoľko, že sa postupne stanú schopnými konať nielen všetky možné nezákonitosti ale i neľudské, beštiálne surovosti, k akým zločinom neskoršie proste ani nemohlo nedochádzať. Tak došlo k hrôzam, o ktorých svedčia teraj objavované skutky členov HG a ich vzoru: nemeckého Gestapa.

            Spomínaný Pamätný spis spolku evanj. kňazov bol vtedy bezpríkladne smelý a navždy pamätný politický čin. Predvídalo sa hneď, aj sa stalo, že Pamätný spis vyvolal veľkú búrku na stĺpcoch ľudáckych vládnych časopisov („Gardista“, „Slovák“) ako i na slovenskom Sneme, kde minister Š. Mach hádzal hromy a blesky proti tomu Spisu a proti Spolku, ktorý ho podal.

            Pre úplnosť tejto histórie hodno spomenúť i to, že navrhovateľ a spolu i osnovovateľ textu toho Pamätného spisu (vtedajší žilinský evanj. farár) ešte prv, asi podjeseň 1939, pri príležitosti úradnej návštevy evanjelických cirkevných mužov a vlády, v súkromnom rozhovore medzi štyrma očiami dôrazne upozornil Dr. Tisu na nebezpečenstvo, že HG ľahko sa môže zvrhnúť, ba celkom iste sa zvrhne na slepú soldatesku, ktorá sa môže stať nástrojom temných síl fašizmu, a žiadal, aby ju čím skôr zrušili, čo sa, pravda, nestalo!

            Na inú stranu patrí, že navrhovateľa a osnovovateľa Pamätného spisu skoro za tým, už 10. februára 1940, ľudácke súdy zatkli, súdili, odsúdili, vo väzení držali za jedenásť mesiacov, v máji 1941 znovu väznili v Ilave, a čo najhoršie: začiatkom septembra 1944, len čo nemecké vojsko obsadilo Žilinu, HG vydala ho Gestapu, ktoré ho za mesiace držalo v Ilave, v židovskom tábore v Seredi, inzultovalo ho i telesne, viezlo ho v transporte do Brna s určením do nemeckého koncentráku, k čomu síce už nedošlo, ale len-len že ostal nažive...

A že to bolo hlavne pre ten protestný prejav Spolku ev. kňazov, v tom zmysle sa raz nechtiac preriekol pred evanj. biskupmi sám vtedy všemohúci Tuka, ktorý mal autora Pamätného spisu vo svojej zvláštnej pozornosti...

Zverejnené texty pochádzajú zo súkromného archívu rodiny Ruppeldtovej

Súvisiace články:

• Nedovoľme návrat štátnej propagandy
• Slovensko- domček na Hlinkových nožičkách
• Lex Hlinka vs. Lex Hlinka