Na Úrad vlády SR doputoval ďalší list premiérovi. Verejný, tak ako pred rokmi. Odosielateľom však tentoraz neboli obyvatelia Horného Výplachu, ale parlamentné opozičné strany.

 SDKÚ-DS, SMK a KDH sú vraj hlboko znepokojené s činnosťou premiéra Fica v zahraničnej politike. „Cítime, že kroky premiéra predstavujú reálnu hrozbu pre našu krajinu, ktorá sa z pozície rešpektovaného partnera môže posunúť na okraj rozhodovacích procesov v Európskej únii a Severoatlantickej aliancii,“ konštatovali predstavitelia troch opozičných strán a zároveň premiérovi vytkli, že si „dostatočne neuvedomuje zodpovednosť za zahraničnopolitickú orientáciu Slovenska, ktorú ako predseda vlády prevzal do rúk.“ Opozičné strany tak reagovali na účasť premiéra Fica na recepcii kubánskej ambasády, ako aj na jeho zámer navštíviť Líbyu a Veneuzelu.

Obavy zo zahraničnej politiky premiéra Fica sú, samozrejme, namieste. Pozastavenie členstva jeho strany SMER-SD v európskom klube socialistov bolo prvým varovaním. Predseda vlády však nemôže stále trčať iba doma. A keďže má vstup na podujatia socialistov v Európe stále zakázaný, má dostatok času vyraziť aj do vzdialenejších končín. Ako dobrý populista vie, že pre väčšinu ľudí v krajine je oveľa dôležitejšie to, že do zahraničia vycestuje, ako to, v ktorej krajine ho prijmú. A čím ďalej do neznáma, tým lepšie. Pre ľudí na Slovensku už nie je cesta do európskych krajín žiadnym dôvodom na vzrušenie - po odstránení ostnatých drôtov to pokladajú za úplne bežné a normálne. Veď keby sa im zachcelo, sadnú na vlak alebo lietadlo aj zajtra a v Rakúsku, Nemecku, Francúzsku či Španielsku budú tiež. Na hraniciach im pritom postačí iba občiansky preukaz. Ale cesta do Venezuely, Líbye či Číny je už pre väčšinu z nich priveľmi vzdialená, exotická, aj ťažko predstaviteľná. Povedané inak – premiér Fico je isto veľký chlapík, keď sa do týchto vzdialených končín – ktoré zostanú pre mnohých ľudí na Slovensku iba snom – vôbec odváži cestovať.

Keď nás nebudú chcieť na Západe, obrátime sa na Východ, povedal pred rokmi slovenský premiér Vladimír Mečiar. Keď nás nebudú chcieť európski demokrati, pôjdeme k svetovým autokratom, povedal si možno predseda vlády Róbert Fico, keď plánoval návštevy do Venezuely, Líbye a Číny. Tieto krajiny sú mu typovo dosť blízke – v Číne vládne komunistický režim, v Líbyi diktátor Muammar Kaddáffí a vo Venezuele ľavicový populista Hugo Chávez. Od každého z nich sa môže čomusi priučiť. Schovávanie sa za ekonomické záujmy Slovenska na týchto cestách totiž nie je vôbec namieste. Politická abeceda jednoducho nepustí - ak do takýchto krajín vycestuje minister obchodu, je to normálne. Ak vycestuje minister zahraničných vecí, je to už signál. Ale keď do nich vycestuje samotný predseda vlády, nemožno to čítať inak ako výlučne politicky – je to posolstvo o porozumení a súhlase s politickým režimom navštívenej krajiny. Teda s režimom komunistickým, populistickým a diktátorským, ktoré je potrebné odsúdiť, a nie podporovať.

 Správanie sa troch opozičných strán je však z podobného súdka, ako chúťky premiéra načrieť čosi z hrnca nedemokratických režimov. Ak totiž kroky premiéra predstavujú naozaj reálnu hrozbu pre Slovensko, potom treba konať, a nie písať. Opozícia má predsa dostatok poslancov na to, aby požiadali o zvolanie schôdze parlamentu, ktorú je jeho predseda v takomto prípade povinný zvolať do siedmich dní. A iba parlament je miestom, kde sa môže, má a musí nájsť riešenie na to, ako sa existujúcej hrozbe pre krajinu  vyhnúť.                                                                                                

Ak opozičné strany namiesto listu predsedovi parlamentu s požiadavkou na zvolanie schôdze píšu radšej predsedovi vlády svoje znepokojenie, netreba si ich veľmi všímať. List ani opozíciu. Za osem rokov vo vláde terajšie opozičné strany zrejme zabudli, že na zvolanie schôdze parlamentu stačí 30 poslancov a nemusia to byť vždy iní. Teda, že keď má opozícia k dispozícii 65 poslancov, neznamená to, že môže požiadať o zvolanie schôdze iba dva razy. To neplatí ani v snemovni v Hornom Výplachu. Teda aspoň zatiaľ.

Juraj Hrabko