Menej bolestivá verzia príbehu, alias deň pekný: Predstavte si, že založíte firmu. Napríklad v oblasti privatizačných služieb. Máte skvelý nápad, vložíte do toho mnoho invencie a energie a postupne sa vám podarí vybudovať úspešný subjekt s pobočkami v takmer každej dedine.

Vytvoríte toľko pracovných miest, že nejeden zahraničný investor v porovnaní s vami vyzerá ako babrák. Aj HDP by ste svojou činnosťou pravidelne a poctivo zvyšovali. Lenže ... Oblasť, v ktorej sa snažíte realizovať, nie je serióznemu podnikaniu naklonená.

 Aj keď na prvý pohľad to vyzerá presne naopak. Zúčastňujete sa na pravidelne vypisovaných štátnych či samosprávnych tendroch a všetci, ktorí dostanú možnosť sa vyjadriť, čiže na slovo vzatí experti a odborníci, hovoria o vašom správaní ako podnikaní. Súťažíte s inými firmami, ale vaše podnikanie je neustále ohrozované. Na jednej strane hlúposťou konzumentov, ktorí majú pri pravidelných štátnych tendroch príliš veľké právomoci a príliš často vyberajú aj konkurentov – teda viac či menej pochybné konkurenčné firmy. Na druhej strane možnosťami vašich vlastných zamestnancov, ktorí si môžu robiť, čo sa im len zachce – dokonca vás aj vymeniť. Jedným slovom vo vašom podnikaní, toť činnosti najušľachtilejšej z ušľachtilých, vás ohrozuje príliš veľa demokracie. V každom inom odvetví vás už dávno podporuje Svetová obchodná organizácia – centrála najväčšej svetovej firmy Evolúcia a.s., chrániaca zisk aj pred životom, ak je natoľko hlúpy, že ho ohrozuje. Tu vám však strata hrozí kedykoľvek.   

 Len pomaly, pomaličky. Nehovorte mi, že demokracie nemôže byť priveľa. Na ilustráciu krátky príbeh, aby vám bolo jasné, že demokracia do podnikania v žiadnom prípade nepatrí. Nech sa páči, bolestivý príklad. Priamo v srdci vašej prosperujúcej firmy, v meste, kde sídli vaša centrála, sa skupina zamestnancov – nenažrancov rozhodne, že pobočku vezme do vlastných rúk. Ako som už spomínal pravidlá sú také hlúpe, že im to umožňujú. Po rokoch poctivej driny, keď ste im vytvorili pracovné miesta s takými zamestnaneckými výhodami, o akých sa ani nemeckým odborárom nikdy nesnívalo, zisťujete, že vás chcú okradnúť. Presvedčený/á, že si na vlastnom piesočku pestujete záhradníka, ktorý vám váš biznis bude zveľaďovať, nakoniec zisťujete, že ste si na prsiach chovali smrada. A ten podnikavý drzáň si hneď v nasledujúcom samosprávnom tendri dovolí súťažiť s vami a tvrdiť, že je obyčajný človek.

 To je jasný dôkaz, že demokracia je fajn, ale odtiaľ - potiaľ. Patrí sa dať ju do názvu firmy a tváriť sa, ale len hlupák by ju prijal ako základné pravidlo hry. Nie je to bohviečo, pretože vás od kormidla môže odstaviť aj schopná akademička (ešteže máme aj prezidentský tender) a ste odkázaný/á na pokútne kšefty s garážovými firmami v daňových rajoch. Ťažkopádne a vlastne aj trápne. Namiesto sídla na Medenej, by mohlo byť oficiálne sídlo na Kajmanoch. Namiesto pokladníka, správca pokladu atď. atď. A ešte by sme mohli spoznať i hrdých akcionárov. Lenže to by namiesto nezmyselných pravidiel, musel aj sem vstúpiť slobodný trh a mohlo by sa začať seriózne podnikanie.  

 Dlhodobo najúspešnejšia slovenská firma v tomto odvetví: Surové Drancovanie Každého (spoločného) Úspechu – Donášková Služba, krkolomnou reguláciou zbytočne trpí. A mnoho závistlivcov a nepriateľov trhu si dnes dokonca myslí, že jej to zlomí väzy. SDKÚ však neprajníkom zrejme vypáli rybník. So sloganom: Raz sprivatizujeme aj medziľudské vzťahy – dokážme, že to ide, a s pokladníkom ponúkajúcim verejné harakiri bude firma zrejme pokračovať v ďalšom úspešnom ťažení. Podstata tohto optimizmu sa skrýva v druhej časti názvu tohto (ne)podnikateľského subjektu, ale o donáškových službách až na budúce.

Súvisiace články:

• Poľovačka na Dzurindu: kto je strelec – SIS či SaS?