„Sedma“ je obľúbená kartová hra, ktorou sme trávili značnú časť študentských čias. Nehodlám však hovoriť o majstrovstvách sveta v tejto hre, ale o majstrovstvách sveta v hokeji. Nedopadli sme na tých ostatných moskovských dobre, a preto si skôr, ako sa dostanem k podstate mojej analýzy, trúfnem kritizovať. Napokon, pri neúspechu sa to aj patrí.

Aj keď som kedysi hokej hrával (nechal som ho, lebo som nevedel brzdiť), považujem sa za laika. I ako laikovi sa mi však zdalo, že odvolanie brankára Križana v zápase so Švédmi prišlo neskoro. Keby ho Šupler odvolal skôr, mohol dostať omnoho menej gólov. Nemusel, chudáčisko, šesťkrát bezmocne rozhadzovať rukami nad výkonmi našich obrancov, ktorých jedinou presvedčivou činnosťou nebolo bránenie švédskym útočníkom, ale bránenie Križanovi vo výhľade. I keď zase treba pripustiť, že dosť ťažko môže mať výhľad brankár, ktorý väčšinu zápasu strávi ležiac, v lepšom prípade kľačiac na ľade. Možno v našej prehre zohral nedobrú úlohu aj výber brankára samotného. Tréneri tvrdili, že Križan, keďže chytá vo Švédsku, má švédskych útočníkov prečítaných. Neboli ďaleko do pravdy, až na to, že nie Križan mal prečítaných Švédov, ale Švédi Križana. Keď tak však nad tým premýšľam, možno ho nebolo treba odvolávať vôbec, pretože pravdepodobnosť vstrelenia gólu pri odvolaní vlastného brankára je mizivá, odhadujem tak 1:50, naopak, pravdepodobnosť obdržania gólu je obrovská, odhadujem tak 50:1. Zápas so Švédmi to napokon potvrdil.

Azda príčinou nášho neúspechu bola i atmosféra vytvorená médiami, ktoré nás pasovali do úlohy favoritov. Vychádzali pritom z faktu, že máme v mužstve hojne „profíkov“ z NHL. Nuž máme, ale v Minnesote, Atlante či Bostone, žiaľ nie v Ottawe, New Jersey, Buffale či u jazdcov z New Yorku. Tí naši hrajú, až na výnimky, v mužstvách, ktoré v NHL ku špičke nepatria. Inak by v takom hojnom množstve na MS do Moskvy neprišli, ale hrali by finále Stanley Cupu. Na to sme akosi pozabudli. Dokonca sme si vrúcne želali, aby ich mužstvá v predkolách Stanley Cupu povypadávali, len aby chlapci prišli do Moskvy. (Len pripomínam, že sme mali aj Szilárda Németha v anglickej Premier League a každému bolo jasné, že hráč s jeho kvalitami nemôže byť v Manchestri alebo v Chelsea, ale v Middlesborough).

Nie o príčinách neúspechu našich hokejistov však chcem písať. Na to sú odborníci a určite sa z toho zasa dajako povyhovárajú. Položil som si otázku, prečo sa vlastne majstrovstvá v hokeji z neznámych dôvodov nazývajú majstrovstvami sveta. Podľa OSN jestvuje na svete 192 štátov. Skoro v každom z nich sa hrá futbal a v najmenej troch desiatkach krajín sa hrá špičkový futbal. V mnohých ďalších krajinách je táto hra na takej úrovni, že dnes už môže päťdesiat – šesťdesiat krajín kedykoľvek prekvapiť a niektorú z takzvaných špičkových krajín poraziť. Od roku 1930, odkedy sa MS vo futbale hrajú, prebojúva sa do záverečných finálových bojov čoraz viac krajín z Afriky, Ázie či Austrálie a zvádzajú vyrovnané súboje s elitnými európskymi a juhoamerickými mužstvami. Majstrovstvá sveta vo futbale sú sviatkom i preto, že sa konajú každé štyri roky. V množstve ďalších krajín sú veľmi populárnymi športmi napríklad kriket, rugby či pétanque. Dokonca mám pocit, že krajín, kde tieto športy vyznávajú, je podstatne viac ako krajín, kde vyznávajú hokej. A aj tam, kde vyznávajú hokej, ani nevedia, že sa v tomto športe konajú majstrovstvá sveta. Presvedčil som sa o tom na Floride i v Montreale. Hokej tu spájajú výlučne s NHL a o majstrovstvách sveta noviny neinformujú. Na ich škodu, pretože majstrovstvá sveta v hokeji sa konajú od roku 1920. Doposiaľ ich bolo tuším 66. Zo 192 štátov sveta sa na finálových bojoch zúčastňuje ponajviac šestnásť krajín a medzi posledných osem sa zákonite prebojúvajú krajiny hokejovej „sedmy“ – Kanada, USA, Rusko, Švédsko, Fínsko, Česko a Slovensko. Nikto iný v celej doterajšej histórii majstrovstiev sveta v hokeji okrem týchto mužstiev v rôznych variáciách (ČSR, ČSSR, ČR, SR, ZSSR, Rusko) titul majstra sveta nezískal. Jedinou výnimkou bola Veľká Británia v roku 1936 v Nemecku. Je to dosť úzky výber mužstiev na to, aby sa mohlo hovoriť o skutočných majstrovstvách sveta. Preto by naši fanúšikovia nemuseli až tak smútiť. Neuspeli sme nie na majstrovstvách  sveta, ale na majstrovstvách „sedmy“, ktorá si za posledných osemdesiatsedem rokov tituly stereotypne delí medzi sebou. Hoci optimisti budú tvrdiť, že byť šiestym mužstvom sveta je úspech, realisti sú názoru, že byť šiestym mužstvom zo siedmych bohviečo nie je.

Až získa prvý titul majstra sveta v hokeji Senegal, Mexiko, Austrália či Japonsko, pripustím, že byť šiesty na majstrovstvách sveta je úspech. Dovtedy sa stavím s hocikým o hocičo, že v najbližšej dekáde získa titul majstra sveta výlučne mužstvo s názvom Kanada, Rusko, Švédsko, Fínsko, USA, Česko alebo Slovensko. Zavolajte mi v roku 2017 a uvidíte, že som to trafil. Čo už, v hokeji sa celkom vyznám. Až také zložité to nie je.