Schôdzka opozičných strán SDKÚ-DS, SMK a KDH pred decembrovou schôdzou parlamentu vyslala na svetlo slovenskej politiky dve posolstvá. Prvé – opozičné strany budú v parlamente iniciovať schválenie uznesenia, v ktorom poslanci požiadajú vládu o prehodnotenie nominácií do orgánov obchodných spoločností s majetkovou účasťou štátu. Druhé - poslanecké kluby opozície prerokujú iniciatívu KDH na zvolanie osobitnej schôdze parlamentu, na ktorej by mali poslanci vysloviť nedôveru ministrovi hospodárstva Ľubomírovi Jahnátkovi.

Dôvodom pre vznik obidvoch iniciatív opozície boli personálne zmeny hlavne vo vedení podniku Transpetrol. Ale nielen v ňom. Prsty vládnej koalície SMER-SD, SNS a HZDS-ĽS po politických výmenách, ktoré podliehajú rozhodnutiu vlády, už totiž zabodli aj do funkcií, ktoré podliehajú rozhodnutiu jednotlivých členov vlády. Chobotnica novej vládnej garnitúry jednoducho rozpína chápadlá, čo sa opozícii nepáči. Tobôž, keď ide o opozíciu, ktorá do týchto funkcií, naposledy v minulom volebnom období, dosadzovala svojich ľudí podľa rovnakého mocenského kľúča. Politika po slovensky je už taká – každý chvíľku ťahá pílku, takže aj žne to, čo sám zasial.

Stačí si spomenúť na zablokovanie schôdze parlamentu na začiatku minulého volebného obdobia, kedy vznikol spor o funkcie medzi koaličnými stranami KDH a ANO. To isté KDH, ktoré dnes v mene žiada hlavu ministra hospodárstva Jahnátka, žiada ju v podstate za to isté, čo vtedy samo požadovalo od ministra hospodárstva za ANO, teda obsadenie postu v Slovenských elektrárňach. Spor s ministrom prehralo vtedy a prehrá ho aj teraz. Ani ostatné opozičné strany nie sú žiadnou výnimkou, tak, ako každá z nich má svojich ľudí, ktorí berú veci alternatívne, má aj ľudí, pre ktorých sa nejaká štátna funkcia musí nájsť. A keď sa nenájde, tak sa vymyslí nová – trebárs funkcia splnomocnenca vlády pre zavedenie eura. Napríklad.

Vzhľadom na minulosť sú preto smiešne aj vyjadrenia ašpiranta na lídra opozície Mikuláša Dzurindu. Dnes hovorí, že politickú zodpovednosť za konanie ministra nesie predseda vlády, pred 16 mesiacmi v kauze zmeniek Pavla Ruska ešte hovoril, že je to výlučne záležitosť pána Ruska a jeho strany ANO, a vôbec nie predsedu vlády Mikuláša Dzurindu. A tak to aj je - minister za výkon svojej funkcie zodpovedá parlamentu a politicky zodpovedá vlastnej strane. Nie predsedovi vlády. Presne tak, ako tomu bolo aj v prípade ministra obrany Ivana Šimka – strana rozhodla, predseda strany a zároveň vlády vykonal. Premiér totiž môže dať prezidentovi návrh na odvolanie člena vlády kedykoľvek a aj podľa toho, ako sa vyspí, Ústava mu žiadny dôvod nepredpisuje. Iná vec potom je, či prezident jeho návrhu vyhovie alebo nie.

Uznesenie, ktoré iniciuje opozícia a v ktorom by parlament požiadal vládu, aby prehodnotila nominácie do orgánov obchodných spoločností s majetkovou účasťou štátu, je navyše zmätočné. Vláda nemá nominácie pod kuratelou, dosadzovanie osôb do vedenia takýchto podnikov prináleží do kompetencií príslušného ministra. Povedané slovami Mikuláša Dzurindu spred troch týždňov, kedy však ešte kauza Transpetrol nebol na svete, „skúmanie kto, kde v akom predstavenstve je, to nie je ani moja úloha, ani úloha vlády“. Presne tak.

Za dosadenie osôb do vedenia Transpetrolu je ústavne aj politicky zodpovedný výlučne minister hospodárstva. Nikto iný. Tvrdenia, že o výmene persón rozhodla koaličná rada a minister ich iba vykonal, sú síce správne, ale v kontexte zodpovednosti poriadne zavádzajúce. Ak si minister Jahnátek zaslúži odvolanie z funkcie, tak potom nie za to, akých ľudí do vedenia podniku dosadil, ale za to, že konal nesvojprávne a že výkon ústavnej funkcie podriadil rozhodnutiu politického orgánu, ktorý stojí mimo ústavy - Koaličnej rady.

Samozrejme, bol by to zázrak, ak nie viac, keby sa jedna alebo druhá alebo obidve iniciatívy opozície skončili úspechom. To naozaj nehrozí. Ak by parlament schválil navrhované uznesenie o prehodnotenie nominácií vládou, konal by nanajvýš nekompetentne, pretože vláda tieto nominácie robiť ani prehodnocovať podľa zákona nemôže. Odvolanie ministra Jahnátka tiež nehrozí. Opozícia má k dispozícii iba 65 poslancov, na vyslovenie nedôvery je ich potrebných najmenej 76, pričom vládna koalícia pokračujúca v šľapajach koalície vedenej Mikulášom Dzurindom si isto zapamätala jednu z jej základných poučiek - opozícia nemôže už z princípu upratovať v koalícii. A tak, hoci si minister Jahnátek za svoje priznané nesvojprávne konanie odvolanie zaslúži, ministrovať bude ešte najmenej aj v budúcom roku.

Otázne je, či vôbec príde k hlasovaniu o vyslovení nedôvery ministrovi hospodárstva. Opozícia má síce silu nechať zvolať schôdzu parlamentu, na čo stačí 30 poslancov, ale už nie pri účasti poslancov koalície aj schváliť jej program. A keď nie je schválený program, schôdza sa skončí skôr, ako stihne minister prísť do parlamentu. Parlamentná matematika jednoducho nepustí a divadelné predstavenie opozície sa preto nemusí vôbec konať. A keď sa aj bude, opozícia nie je ani jeho scenáristom ani režisérom. Vedená či už Dzurindom, Bugárom alebo Hrušovským alebo všetkými naraz totiž urobila presne to, čo od nej očakával Vladimír Mečiar.  Ten totiž veľmi dobre vedel, prečo do Transpetrolu posadil práve Júliusa Rezeša. Na jeho návnadu sa chytili aj predseda vlády aj opozícia. Vladimír Mečiar tak bude mať veselé Vianoce, pretože treba uznať - bola to dobrá trefa. Ako vždy, keď sa ňou prihlušia dve muchy. 

Juraj Hrabko

Autor je politický analytik