Oslavy výročia prijatia Deklarácie o zvrchovanosti SR začínali mohutnými vatrami, postupne však upadli do zabudnutia, až napokon aj vláda Roberta Fica rozhodla, že sa na ich organizovaní nebude podieľať vôbec.

Dvadsiate výročie vzniku nezávislej Slovenskej republiky by však predsa len malo zostať impulzom nielen pre ohliadnutie do minulosti, ale aj pre formulovanie pozitívnych cieľov a programov do budúcnosti, ako aj pre diskusiu o tom, čo slovenskú spoločnosť, občanov najmladšieho štátu v strednej Európe, integruje. V minulosti, či už v rokoch 1861 – 1875, alebo za prvej Československej republiky, jednou z najdôležitejších platforiem pre takýto dialóg bola Matica slovenská.

Ak v minulosti táto inštitúcia dokázala slovenskú spoločnosť integrovať, po roku 1990 sa stala inštitúciou, ktorá ju rozdeľuje. Snaha deliť spoločnosť na „dobrých“ a „zlých“ Slovákov, na niekdajších stúpencov a odporcov slovenskej štátnosti je prinajmenšom pre značnú časť aktivistov Matice slovenskej príznačná aj po takmer dvoch desaťročiach od vzniku Slovenskej republiky. Inak by sotva Slovenské národné noviny zverejnili zoznam signatárov výzvy „Za spoločný štát“, koncipovaný ako proskripčná listina, keď tvrdia, že mnohí z uvedených signatárov „neomylne poslúžili každej protislovenskej a protištátnej aktivite“, „vykonali nie jeden, ale desiatky protislovenských skutkov, ktorými škodili našej vlasti“, ¹ pričom v ich interpretácii „protislovenskou aktivitou“ je aj obyčajný návrh na odstránenie jazdeckej sochy Svätopluka z nádvoria bratislavského hradu. ²

Na rozdiel od 90. rokov, keď niekdajší postoj k vyhláseniu nezávislosti Slovenska definoval demarkáciu straníckych a hodnotových štiepení v spoločnosti a oficiálny diškurz stotožňoval kritiku praktík vládnucej garnitúry na čele s Vladimírom Mečiarom, súčasný krok redakcie Slovenských národných novín vyznel ako výkrik do tmy. Napriek tomu skúsenosti Poľska a Maďarska, kde národno-konzervatívne sily ako Fidesz alebo Právo a spravodlivosť pomerne úspešne spoločnosť rozdeľujú na jej údajne národnú a údajne protinárodnú časť, naznačuje, že podobné štiepenia by sa mohli na Slovensko vrátiť. Na rozdiel od 90. rokov však novými nacionalistami sa stávajú stúpenci neokonzervatívnej pravice, pričom v postojoch k Európskej únii, multikulturalizmu a k ľudským právam sa nápadne zbližujú s „tradičnými“ stúpencami autoritatívneho nacionalizmu, aj keď na začiatku 90. rokov mnohí z nich patrili medzi najväčších odporcov vzniku nezávislého Slovenska.

Skutočnosť, že idea slovenskej štátnosti sa dostala do rúk xenofóbneho, vyčleňujúceho a autoritatívneho nacionalizmu, aj napriek deklarovaným cieľom „tvorcov“ slovenskej štátnosti z 90. rokov v konečnom dôsledku dostávali Slovensko do blízkosti Bieloruska. Problémom určite nebola schopnosť či ochota Vladimíra Mečiara nasledovať Alexandra Lukašenka v intenzite nastoľovania režimu osobnej moci a likvidácii demokratických inštitúcií, ale v slabej miere podpory štátnosti zo strany domáceho obyvateľstva. Z tohto hľadiska Slovensko predstavovalo v porovnaní so svojimi stredoeurópskymi susedmi výnimku. Na druhej strane – práve absencia konsenzu z hľadiska definície toho, kto aj z hľadiska kultúrnych hodnôt „demos“, t.j. občanov ako primárnych nositeľov suverenity, reprezentuje – vytvára predpoklady pre vznik nehistorického a exkluzívneho nacionalizmu, neraz popierajúceho demokratické princípy. Preto zlyhali pokusy o demokratizáciu postkomunistických mnohonárodných federácií, akými boli ZSSR, Juhoslávia a Československo, ale problém s národným definovaním štátnosti spôsobil implóziu NDR v roku 1990, delegitimizáciu medzivojnovej rakúskej štátnosti a problémy s etablovaním nezávislej štátnosti na Ukrajine či v Bielorusku, ktoré postupne vyústili do nastolenia autoritatívnych režimov.

Práve okruh politických elít spojených s Maticou slovenskou, HZDS a SNS a ich svojrázna uzurpácia slovenskej štátnosti spôsobili, že k symbolom, pripomínajúcim vznik nezávislého Slovenska, sa zdržanlivo stavali nielen niekdajší odporcovia rozdelenia štátu, ale aj takí politici, ktorí pri vzniku nezávislého Slovenska stáli, ako napr. jeho prvý prezident Michal Kováč, ľudia z okruhu zakladateľov Demokratickej únie (Milan Kňažko, Jozef Moravčík a i.) či politici Strany demokratickej ľavice. Paradoxne mečiarovský exkluzívny nacionalizmus, sociálnu i politickú základňu nezávislej slovenskej štátnosti oslaboval, namiesto toho aby ju posilnil aj s ohľadom na to, že s rozpadom Česko-Slovenska sa na prelome rokov 1992 a 1993 stotožňovala iba menšina slovenskej i českej verejnosti. Politika vládnej garnitúry v uvedenom období nevytvárala vlastencov, ale naopak – stavala občanov proti vlastnej štátnosti a robila z nich, veľmi často proti ich vôli, jej odporcov. Pritom neraz bez ohľadu na to, že v ich radoch sa nachádzali nielen politici, ale aj predstavitelia vedy, ekonomiky a kultúry, ktorí znamenali a znamenajú zásadný prínos pre materiálny a duchovný rast slovenskej spoločnosti.

Ak mečiarovská garnitúra bola schopná Slovenskú republiku ako nezávislý štát vytvoriť, narastajúca medzinárodná izolácia pred rokom 1998 dokázala, že nebola schopná garantovať jej úspech. Národnú štátnosť chápali ako príležitosť pre získanie kontroly nad štátom a jeho materiálnymi zdrojmi, nie ako výzvu pre etablovanie Slovenska na medzinárodnej scéne. Z pozície Bieloruska sa Slovensko začalo postupne dostávať až po odchode mečiarovskej garnitúry od moci v roku 1998. Paradoxne vtedy, keď sa k moci dostali niekdajší odporcovia rozdelenia ČSFR v spolupráci s časťou elít, ktorá rozdelenie podporovala.

V súčasnosti predseda Matice slovenskej Marián Tkáč zdôrazňuje vo vyhlásení k 20. výročiu Deklarácie o zvrchovanosti Slovenska, že „Slovensko patrí medzi najvyspelejšie štáty Európy, používa euro, je v exkluzívnom zoskupení tridsiatich hospodársky najvyspelejších štátov sveta – OECD.“³ Týmto tvrdením podporuje svoju tézu, že rozdelenie ČSFR a vznik zvrchovaného Slovenska bolo správnym krokom. Paradoxne však môže tak tvrdiť vďaka tomu, že vstup do EÚ a OECD sa udial v čase, keď garnitúra, odvodzujúca zdroje svojej legitimity z procesu formovania slovenskej štátnosti, podporovaná práve ním vedenou Maticou slovenskou, pri moci nebola.

Slovenská štátnosť sa na rozdiel od starších európskych národných štátov etablovala v podmienkach postmodernej spoločnosti. Jej súčasťou je narastajúca individualizácia občanov, ktorých spojenie s tradičnými kolektívnymi identitami sa uvoľňuje a čoraz väčšmi sa opiera o zásadu dobrovoľného súhlasu než o možnosti donútenia zo strany štátu, akým kedysi bola napr. základná vojenská služba ako nástroj „občianskej výchovy“. Štát vďaka rozvoju informačných a komunikačných technológií má len veľmi obmedzené možnosti kontroly pohybu informácií a aj preto škola alebo „verejnoprávne“ médiá sú len čiastočne nástrojom formovania verejnej mienky či zdrojmi poznatkov, prostredníctvom ktorých sa socializuje mladá generácia. Preto sa veľmi dôležitým podporným faktorom legitimizácie národnej štátnosti stáva úspech štátu v očiach jeho vlastných občanov a na medzinárodnej scéne.

Práve obdobie vstupu do EÚ, keď Slovensko definitívne dobehlo integračný náskok svojich vyšehradských susedov a azda aj pod dojmom propagandy reálnych či proklamovaných úspechov reforiem druhej Dzurindovej vlády, sa spájalo aj s nárastom počtu občanov SR, ktorí sa identifikovali so vznikom nezávislého Slovenska. Ak podľa prieskumov Inštitútu pre verejné otázky v roku 2003 na otázku „Keby ste mohli zhodnotiť, čo Slovensko dosiahlo za obdobie samostatnosti, súhlasili by ste s názorom, že občania SR môžu byť hrdí na svoju vlasť?“, kladne odpovedalo 49 percent respondentov, v roku 2005 to bolo už 59 percent. Práve v tom čase sa vlastenectvo chápané ako hrdosť na vlastnú krajinu etablovalo vo verejnej mienke do takej miery, že zmeny politických garnitúr na jeho vývoj nemali zásadnejší vplyv. V roku 2006 hrdosť na Slovenskú republiku deklarovalo 71 percent respondentov a napriek poklesu na 66 percent v roku 2007 o rok neskôr, v čase vrcholiaceho hospodárskeho rastu, ich bolo 77 percent. V novembri 2010, po zmene politických garnitúr v čase ekonomickej krízy ich bolo 66 percent.⁴ Ďalší výskum IVO potvrdzuje, že na Slovensku sa medzi ľuďmi, ktorí boli plnoletí v čase rozdelenia ČSFR, zmenil podiel stúpencov rozdelenia niekdajšieho spoločného štátu zmenil z 27 percent na prelome rokov 1992 – 1993 na 61 percent na konci roku 2004. Nezávislosť Slovenska si teda získala podporu aj v prostredí jej niekdajších odporcov, k Deklarácii o zvrchovanosti SR a k výročiu vzniku samostatného štátu 1. januára 1993 sa aktívne hlási napr. aj SDKÚ-DS, hoci ako azda jediná formácia sa hlási aj k výročiu vzniku Československej republiky a konkrétne k 28. októbru 1918, teda nie k výročiu Martinskej deklarácie.⁵ Nehovoriac už o tom, že k slovenskej štátnosti sa hlásia všetky parlamentné strany. Mnohí vtedajší aj dnešní stúpenci samostatného Slovenska si však slovenskú štátnosť predstavujú ako štát založený na rešpektovaní práv a slobôd jednotlivca, rôznorodosti zdieľaných hodnôt a záujmov a začleňovaní menšín do jej budovania. Teda štátnosti založenej na inkluzívnom občiansky chápanom nacionalizme, teda na princípoch, na ktorých sú budované konsolidované demokracie v západnej Európe.

Slovenská štátnosť je teda predmetom konsenzu politických elít a politická, či spoločenská pozícia jej tvorcov z prvej polovice 90. rokov v súčasnosti je úplne iná vec. Ak by Vladimír Mečiar a jeho vtedajšia garnitúra boli v roku 1993 schopní gesta víťazov a štátnikov a podali ruku protivníkom rozdelenia štátu, napr. vo forme vytvorenia širokej koalície, možno by V. Mečiar nebol pri moci až do roku 1998, ale v súčasnosti by nepredstavoval marginálnu postavičku, porovnateľnú z hľadiska voličskej podpory i relevancie svojich medializovaných vyjadrení s Norou Mojsejovou. Podobne nespolitizovaná Matica slovenská by si mohla udržať autoritu ako kultúrna a vedecká ustanovizeň. Jej príbeh by nebol príbehom degenerovaného nacionalizmu, transformujúceho sa postupne do pozície postľudáckej sekty, už len zo zvyku definovanej zákonom ako verejnoprávnej inštitúcie využívajúcej granty zo štátneho rozpočtu.

Garnitúra politikov, ktorí začiatkom 90. rokov nastolili otázku slovenskej štátnosti, tak svojím vlastným pričinením síce dosiahla splnenie svojich cieľov, ale svoj vlastný úspech prehrala. Snaha opätovne tematizovať delenie spoločnosti na „dobrých“ a „zlých“ Slovákov, na stúpencov a odporcov rozdelenia štátnosti predstavuje zúfalé gesto časti predstaviteľov inštitúcie, ktorá sa správa (parafrázujúc slová Slavoja Žižeka, adresované Komunistickej strane Grécka⁶), ako keby zabudla odumrieť, keďže v podmienkach naplnenej slovenskej štátnosti nedokáže definovať svoje poslanie. Spor o nezávislú štátnosť sa skončil v roku 1993. Jeho oživovanie v tejto situácii, v akej sa „národný tábor“ vrátane Matice slovenskej nachádza, teda sleduje iba partikulárne mocenské ciele, napokon rovnako ako to bolo v rokoch 1993 – 1998.

1 Postavili sa proti slovenskej štátnosti a zatracovali ju! Slovenské národné noviny, 18. 6. 2012. www.snn.sk/index.php/slovensko/659-postavili-sa-proti-slovenskej-statnosti-a-zatracovali-ju

2 Postavili sa proti slovenskej štátnosti a zatracovali ju 2. Slovenské národné noviny, 25. 6. 2012. www.snn.sk/index.php/slovensko/682-postavili-sa-proti-slovenskej-statnosti-a-zatracovali-ju-2

3 Tkáč, Marián: Vyhlásenie predsedu Matice slovenskej k 20. výročiu Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Bratislava, Matica slovenská 17. 7. 2012. http://www.matica.sk/?program=51&module_action__0__id_ci=23833

4 Bútorová, Zora – Gyárfášová, Oľga: Verejná mienka. In: Kollár, Miroslav – Mesežnikov, Grigorij – Bútora, Martin (eds.): Slovensko 2010. Správa o stave spoločnosti a demokracie a o trendoch na rok 2011. Bratislava, IVO 2011, s. 172.

5 Frešo, Pavol: Pripomínať si treba 17. júl, ale aj 1. január a 28. október. Bratislava, SDKÚ-DS 17. 7. 2012. http://www.sdku-ds.sk/article/showArticle/pripominat-si-treba-17-jul-ale-aj-1-januar-a-28-oktober

6 Slavoj Žižek pred voľbami v Grécku. Jetotak.sk, 15. 6. 2012. http://blog.jetotak.sk/kriticka-ekonomia/2012/06/15/slavoj-zizek-pred-volbami-v-grecku/