„Kultúrne odvetvia dosiahli v posledných rokoch v rámci Európskej únie väčší obrat ako výroba automobilov a prispeli k HDP EÚ viac ako potravinársky, odevný či chemický priemysel.

A práve kultúra môže v najbližších rokoch zohrať významnú úlohu pri ekonomickom, sociálnom, environmentálnom rozvoji našej krajiny a posilniť jej konkurencieschopnosť. A keďže dnes stojíme pred mnohými výzvami súčasnej doby a novou pozíciou „kreatívneho a kultúrneho priemyslu“ v kontexte celej spoločnosti...“

Nie je to výrok zaslepeného ekonomického technokrata, ani vstup do živej diskusie vytrhnutý z kontextu, ale významové jadro internetovej výzvy ministerstva kultúry na verejnú konzultáciu „Dlhodobé strategické priority kultúrnej politiky SR 2012-2016“, ktoré sa zaviazala vypracovať Vláda SR v programovom vyhlásení a ktoré budú „rámcom rozvoja kultúry na Slovensku v najbližšom období“. Čiže to má byť paradigma koncepčného myslenia o kultúre na Slovensku od príslušnej ústrednej štátnej autority.

Všetky režimy sa usilovali dostať kultúru do služieb svojej ideológie a politiky rozličnými metódami a prostriedkami, od brutálnych mocenských po nadbiehanie a korumpovanie, najčastejšie kombináciou biča a cukru. No vždy sa k nej pristupovalo ako k zložke spoločenského života špecifickej svojou duchovnou substanciou. Aj pri jej závislosti na materiálnej základni bolo samozrejmé, že jej výstupy majú nemateriálne parametre, a pritom sú určujúce pre kvalitu života ľudí. Sú efektívne a dôležité práve svojou nemateriálnou povahou.

Citovaná výzva znamená v tejto sfére totálny prevrat. Koncepční úradníci slovenského ministerstva kultúry očividne rozhodli o tom, že kultúra je sektor národného hospodárstva ako každý iný. Člení sa na odvetvia, hodnotí a porovnáva sa s inými odvetviami podľa ekonomických ukazovateľov ako obrat a podiel na HDP. Z toho vyplýva aj jej významná úloha pri (ešte nie „v“, ale len „pri“) ekonomickom, sociálnom, environmentálnom rozvoji našej krajiny a posilnení jej konkurencieschopnosti, zrejme tiež ekonomickej. Pritom stojíme pred ... novou pozíciou „kreatívneho a kultúrneho priemyslu“ (teraz už v úvodzovkách), nehovoriac o mnohých výzvach súčasnej doby (sic!), takže treba konzultovať.

Ak naši úradníci len odkopírovali (a vytrhli z kontextu) tieto východiská z nejakého elaborátu ešte koncepčnejších európskych úradníkov, to len umocňuje absurdnosť daného konceptu. Ten nedáva zmysel ani na európskej úrovni, tým menej jeho mechanický prenos na kvalitatívne zásadne odlišné materiálne podmienky fungovania kultúry na malom a izolovanom trhu. Tie výkričné porovnania kultúrnych a iných odvetví v EÚ by v slovenskej ekonomike ukázali úplne opačné proporcie.

Vzhľadom na náročnosť uvedenej významnej úlohy a novej pozície, ako aj komplexnosť nového statusu kultúry v prvej etape verejnej konzultácie bude nevyhnutné dosiahnuť spoločenský konsenzus o základných pojmoch, t.j. definovať „kultúrne odvetvia“ – len v konzervatívnom chápaní: umelecká tvorba, médiá, pamiatky, alebo aj reklama, turistický ruch, životné prostredie, šport, či aj veda, školstvo, nebodaj politika, možno aj celulózy a papierne, polygrafia, čierna elektronika, výroba záznamových nosičov? Čo sa za kultúrne odvetvia pokladá v EÚ? Stačí porovnávať výsledky kultúrnych odvetví s výrobou automobilov, alebo aj motoriek? Zavedieme pojem „kreatívny a kultúrny priemysel“, alebo bude správnejšie „kreatívne a kultúrne pôdohospodárstvo“? A ak, tak v rámci rastlinnej alebo živočíšnej výroby?

No dosť bolo sarkazmu. Je to mrzuté, ale v tej výzve sa na malej ploche textu sústredilo množstvo nezmyslov a podísť k nej vecne sa jednoducho nedá. Napriek tomu sa pokúsime prejaviť maximum dobrej vôle a nájsť dobrý úmysel, možno len skrytý za nedbanlivými a nešťastnými  formuláciami. Aj keď to text nenaznačuje, domyslime si, že zámer autorov nebol zredukovať úlohy kultúry len na vykazovanie hospodárskych výsledkov. Že tie boli myslené len ako vedľajší produkt pri napĺňaní jej vlastného poslania.

Zapojenie kultúry, jej kreatívneho potenciálu a vytvorených duchovných hodnôt do hospodárskej praxe je nielen legitímne, ale aj žiaduce. Háčik je v tom, že to je zadanie pre výrobu a hospodársku prax, nie pre kultúru. Kultúrna tvorba je v stálej ponuke pre priamych užívateľov aj pre hospodárske subjekty, ktoré z jej využívania profitujú a majú za to adekvátne platiť. Z roztočenej reprodukcie hodnôt získava aj štát zdroje, ktoré by mal použiť jednak na medzinárodný marketing národnej kultúry v záujme zvýšenia jej konkurencieschopnosti, jednak na ďalšie roztáčanie tejto reprodukcie daňovými a inými stimulmi (napr. pre sponzorstvo) a jednak priamou finančnou podporou umeleckej a inej kultúrnej tvorby. Aj v zjednodušenej schéme je to komplikovanejšie než vyhlásiť kultúru za výrobnú silu, ale jedine tadiaľ vedie cesta pre ústredný štátny orgán: utvárať pravidlá a systém optimálnej symbiózy kultúry a ekonomiky a presadzovať pre ňu legislatívne a rozpočtové podmienky, nezávisle od politického sfarbenia vládnucej garnitúry. O tom by mal byť pripravovaný vládny dokument a takto by mala byť navigovaná verejná konzultácia.

Autor pôsobil ako riaditeľ Slovenského inštitútu v Moskve

www.mksr.sk/ministerstvo/verejna-konzultacia