Posledný júnový piatkový večer som bol pozvaný na vernisáž do galérie. Mladé umenie, pekné prostredie, známi ľudia, jedlo a pitie, moje telo je príliš zložené z aminokyselín a moje myšlienky príliš neučesateľné, aby som tomu odolal. No prišlo mailom, internetom, a tak som sa rozhodol podporiť ešte predtým aj inú akciu. Preto aby aj ďalšie také pozvanie mailom prísť mohlo.

Priniesol som pred ministerstvo vnútra nejaký počítačový hardvér, aby som tak vyjadril protest voči nehorázne neodbornému a neadekvátnemu zásahu slovenskej polície, ktorá týždeň predtým zhabala servery nemenovanej webhostingovej spoločnosti, a spôsobila tak výpadok tisícok stránok, e-mailových schránok a teda asi 3 percent slovenského internetu. To všetko v snahe dopátrať sa, kto vnikol minulý rok do siete Národného bezpečnostného úradu za pomoci hesla nbusr123. Ak pomlčíme o donebavolajúcej neschopnosti strážcov zákona vzhľadom na to, že im to trvalo rok, nemôžeme pomlčať o obrovskom amaterizme až fušerstve, akým celý zákrok prebehol. Okrem desiatich serverov totiž zabavili i zariadenie zvané switch, na ktorom nie sú žiadne dáta, zjednodušene povedané, je to niečo ako rozdvojka alebo predlžovačka, ak by sme hovorili o elektrickom vedení. V snahe nájsť nejaké údaje ho môže odniesť len človek, ktorý o počítačových sieťach a tobôž o internete nemá ani poňatia.

Pochopiteľne, že polícia konala v súlade so zákonom. To nie je problém a ja nie som právnik. Som občan tejto republiky a som platený v komerčnej firme za to, že som „počítačový špecialista“ a preto som dvojnásob zdesený. Už dávno som si nepripadal tak v banánovej republike ako práve v ten týždeň. Keďže vyšetrovatelia nevedeli, ktoré servery by mohli mať s prípadom niečo spoločné, zhabali proste všetky. Je to podobné, ako keby v nejakom nájomnom dome došlo k porušeniu zákona a pre istotu by do vyšetrovacej väzby poputovali všetci jeho nájomníci, veď čo keby? Ako prídu tisíce a možno desaťtisíce občanov používajúcich internet na komunikáciu, obchodovanie a vôbec fungovanie svojich firiem k tomu, že ich „internet“ proste prestal fungovať, že ich z veľkej časti súkromné dáta sú bez povolenia súdu v rukách polície? Presnejšie povedané v rukách Kriminalistického a expertízneho ústavu, teda tej inštitúcie, ktorá osem z desiatich serverov po dvoch dňoch vrátila, pretože z nich nevedela skopírovať dáta. Je v poriadku, že v našej republike sa takýmto názvom hrdí inštitúcia zamestnávajúca celkom evidentne ľudí bez vedomostí a schopností potrebných na potieranie elektronickej zločinnosti? Čo ak raz nepôjde o pseudohackera, ktorý chce zosmiešniť NBÚ jeho vlastnou hlúposťou, ale o skutočný útok na bankové, armádne alebo inak strategicky významné počítačové systémy v SR? Potom zhabávanie náhodného hardvérového vybavenia nepomôže. Ani skrývanie sa za zastaralé zákony, ktoré nezohľadňujú 21. storočie, neuplatňujúce základy právneho štátu, ako je prezumpcia neviny alebo in dubio pro reo (pri pochybnostiach v prospech obžalovaného), na tisíce nezainteresovaných klientov webhostingovej firmy.

Občianska angažovanosť tam pred budovou na nábreží ma potešila, nemálo. Nemálo som však bol sklamaný i s večných kuvikov, ktorý sa snažili takúto aktivitu zadupať svojim večne cynickým postojom, že čo sa neprávnici vyjadrujú k presadzovaniu zákonov a čo sa spriadajú konšpiračné teórie, ako za to môže minister alebo vláda vôbec. Vonkoncom nejde o problém so súčasnými zákonmi, problémom je, že také zákony ešte existujú, a to, že sú problémom vlády a parlamentu a tých má v demokratickom zriadení právo kritizovať a volať na zodpovednosť každý jeden občan, i keď by bol sám a duplom stovka demonštrantov (čo je na slovenské pomery a grasroots iniciatívu v tomto prípade mimoriadny úspech).

A čo si možno myslieť o takom ministrovi vnútra, ktorý v strachu pred zhromaždením občanov nechá pred jeho schodište umiestniť zeleno-bielu pásku s nápismi „polícia“, ako keby sa tam udiala vražda. Sieťové karty, ktoré som tam doniesol, som teda nemohol umiestniť na schodište, ako som plánoval, boli pripojené do internetu, ktovie čo sa tam dialo, možno by stálo prítomným mužom v uniformách za to ich pre istotu prekontrolovať. Ale nestálo, len tam tak pokojne z nohy na nohu prešľapovali. Zato pracovníci ministerstva odchádzajúci z budovy v ten piatok podvečer sa vďaka páske museli davu demonštrantov hlboko pokloniť. Tak by to malo byť. Vláda, minister, polícia i NBÚ sú tu pre občanov, pre tých, ktorí sa skladajú na ich platy. Nie sú tu preto, aby za ich peniaze porušovali ich súkromie, znemožňovali im si tieto platy zarobiť a navzájom komunikovať, tobôž nie za cieľom takto „napraviť“ absolútne zlyhanie ďalšieho štátneho orgánu nesúceho vo svojom mene bezpečnosť a neschopného zabezpečiť tú vlastnú.