Deň boja za slobodu a demokraciu, ktorým si Slovensko oficiálne pripomína a uctieva 17. november 1989, je v krajine pod Tatrami najmladším štátnym sviatkom. Špecifikom je, že tento štátny sviatok má dnes iba šesť rokov, hoci od 17. novembra 1989 ich uplynulo už sedemnásť.

Samozrejme, tak, ako sa na štátny sviatok patrí, takmer nikto nevynechal príležitosť povedať k nemu pár viet. Verejne či v súkromí. Ani tento rok nebol výnimkou – napokon, sloboda prejavu patrila k tým prvým, ktoré si ľudia na námestiach v Novembri ´89 bez ohľadu na vtedajšiu Štátnu bezpečnosť a moc uplatnili. Spoločným menovateľom aj tohtoročných vyhlásení vlády, politických strán či jednotlivcov - politických reprezentantov štátu - bola ich obvyklá prázdnota. Netreba sa preto nimi ani bližšie zaoberať. 

Hodnotiť objektívne vývoj a stav slovenskej spoločnosti po 17 rokoch od zmeny režimu je nemožné. Koľko ľudí, toľko spomienok a názorov. Ani prieskumy verejnej mienky o spokojnosti či nespokojnosti ľudí po 17 rokoch nie sú relevantným meradlom. Azda najvýstižnejšou charakteristikou stavu krajiny a jej občanov je preto aspoň stručný popis udalostí, ktoré boli krátko pred a po 17. novembri 2006 hlavnými témami Slovenska. 

Zahynuli štyria baníci. Podľa vedenia bane išlo o tragickú nehodu, baníci však hovoria o tom, že na nebezpečenstvo závalu vedenie upozorňovali, to však voči ich upozorneniam a  pracovným podmienkam zostalo hluché a slepé. Niekoľko dní po tejto tragédii začala činnosť vyšetrovacia komisia, kde však dovtedy trčal zástupca prokuratúry, nie je stále známe.

Stovkám policajtov sa v krátkom čase podarilo zadržať troch zabijakov, ktorí popravili podnikateľa z okresu Brezno. Policajný prezident Packa síce hovoril o mafiánskej vražde, ako však sám povedal, páchateľmi boli dvaja bývalí a jeden súčasný policajt so špeciálnym výcvikom. Posolstvo z transparentu, keď nás nezaplatí štát, zaplatí nás mafia, ktoré pred časom verejne dostalo od policajtov ministerstvo vnútra, zostalo úplne ignorované.   

Polícia zadržala podnikateľa Ladislava R. a jediného predsedu Ústavného súdu ČSFR Ernesta V. Oboch pritom obvinila z vydierania, čo je obzvlášť v prípade advokáta V. pravdepodobne značne pritiahnuté za vlasy. Arogantné nerešpektovanie zákona zo strany štátnej moci v súvislosti s prehliadkou advokátovej kancelárie pritom nápadne pripomína známu prehliadku sídla banskobystrického biskupa Baláža.

Starosta mestskej častí hlavného mesta Bratislavy Peter Čiernik zakázal jedno z plánovaných zhromaždení, zvolaného pri príležitosti výročia 17. novembra 1989 z dôvodu, že mohlo prísť k narušeniu verejného poriadku. Keďže tak neurobil prvý raz, hoci ide o evidentné a hrubé pošliapanie základných práv a slobôd, nejde u neho už o omyl, ale skôr o diagnózu.

Jediná parlamentná politická strana - SDKÚ Mikuláša Dzurindu - ktorá sa hrdila možnosťou vytvárania platforiem, túto časť stanov zrušila.

Televízia JOJ zverejnila zoznam vypracovaný vládnou koalíciou SMER – SNS - HZDS, podľa ktorého si zástupcovia vládnych strán podelili zhruba 300 miest v regionálnej štátnej správe banskobystrického kraja. Obsadiť majú aj tamojšie vedenia tzv. verejnoprávnych médií – v Slovenskej televízii a v Slovenskom rozhlase.

Sedemnásť rokov  po Novembri 1989 je Slovensko z vonkajšieho pohľadu vnímané a považované za štandardnú európsku krajinu, ktorá sa potýka s viac či menej štandardnými európskymi problémami. Pohľad zvnútra môže byť aj iný: „modernizácia“ ideí Novembra 1989 v slovenskej praxi je totiž očividná - za demokraciu je tu považovaná partokracia a za vrchol slobody heslo - komu sa nepáči, môže odísť.

Povedané inak: na Slovensku spoločenské hodnoty Novembra ´89 nad obyčajným  pragmatizmom doposiaľ naozaj nevyhrali. Pravda a láska boli potichu sprivatizované a zo lži a nenávisti sa stali uznávané celebrity. Dobrá správa nakoniec – mohlo to byť aj horšie.

Juraj Hrabko

Autor je publicista a politický analytik