Pôvodne som na túto tému nechcel písať. Ale vyjadril sa k nej Marián Leško v komentári Tridsať rokov odplaty, ba aj minister kultúry Marek Maďarič si dal tú námahu osobne obhájiť svoj plán v článku Spoločná budova televízie a rozhlasu je dobré riešenie (všetko Sme, 28.8.2007, s.35 a 36 respektíve).

Preto som sa rozhodol aj ja napísať komentár na túto tému. Ide, ako naznačuje aj názov predchádzajúceho článku, o výstavbu spoločnej budovy, či – povedané slovami ministra – „výstavbu mediálneho komplexu pre STV a SRo ako najvhodnejšieho spôsobu riešenia ich nehospodárnosti“.

Ministrovi kultúry Marekovi Maďaričovi sa nedá uprieť, že vyvíja, spolu so svojím tímom, rôzne iniciatívy na riešenie dlhodobých problémov (ne)fungovania médií slúžiacich verejnosti. V tomto smere treba úprimne oceniť jeho ministrovanie, keďže na Slovensku máme tendenciu oceňovať ministrov, ktorí nič koncepčnejšie nerobia, alebo len máločo dlhodobé úspešne robia.

K riešeniu najväčších problémov sa M. Maďarič snaží pristupovať na základe analýz, čo je tiež jav na Slovensku skôr zriedkavý ako štandardný. Niektoré analýzy sú síce skôr úsmevné ako analytické, ale najnovšia analýza sa snaží pôsobiť serióznejšie. Čo je na nej zaujímavé a čo zarážajúce?

Nuž napríklad zarážajúci je fakt, že štúdia uvádza len tri možné varianty: (1) v rámci existujúceho priestorového usporiadania, (2) v rámci možností, ktoré môže ponúkať prípadné nasťahovanie oboch inštitúcií do priestorov jednej z nich a (3) vo vybudovaní spoločného mediálneho komplexu, ale predsa existujú aj iné možnosti, ktoré mohli a mali byť zohľadnené. Napríklad je možné aspoň uvažovať nad výstavbou samostatných budov pre každú inštitúciu, alebo dokonca uvažovať nad prestavbou iných už existujúcich budov vo vlastníctve štátu na budovy pre SRo a STV.

Zaujímavý je napríklad navrhovaný spôsob riešenia financovania stavby novej spoločnej budovy, keďže tento variant (ako formu financovania, ako aj formu riešenia problému zvaného náklady na prevádzku budov) štúdia odporúča. Štúdia navrhuje spôsob financovania tak, ako to minister Maďarič jasne a stručne definoval vo svojom článku: „Vlastné zdroje s účasťou súkromného investora“. Štát by poskytol pozemky a použili by sa aj peniaze získané z predaja existujúcich budov SRo a STV.  Tento nápad na hybridnú verejno-štátno-súkromnú formu financovania výstavby novej spoločnej budovy pre STV a SRo pravdepodobne vychádza z obdobného návrhu súčasnej vlády na financovanie výstavby diaľnic.

Náklady na postupné dvadsaťročné splácanie vynaložených nákladov investora na výstavbu novej spoločnej budovy (vrátane technológií) pre STV a SRo sa odhadujú od takmer ôsmich miliárd korún až po viac ako 11 miliárd korún.

V prípade realizácie prvého variantu sa celkové náklady na rekonštrukciu/modernizáciu objektov obidvoch inštitúcií odhadujú v rozmedzí 2,4 mld. Sk až 4,15 mld. Sk, odhadovaná hodnota investícií do technologického vybavenia STV je približne 1 mld. Sk a odhadovaná hodnota investícií do technologického vybavenia SRo sa pohybuje vo výške približne 250 mil. Sk.

V prípade druhého variantu celkové náklady na rekonštrukciu objektov STV predstavujú len veľmi hrubý odhad v rozmedzí od 1,9 mld. Sk do 2,6 mld. Sk; investície do technologického vybavenia STV sa budú pohybovať približne na úrovni 1 mld. Sk; odhadované náklady na technologické vybavenie SRo sa pohybujú na úrovni 130 mil. Sk. 

V prípade tretieho variantu sa celkové náklady na budovu odhadujú na 2,6 mld. Sk pre obe inštitúcie; boli stanovené v smerných cenách za rok 2006, prepočítaných na ceny roku 2007; odhad celkovej výšky investícií do technológií STV v novom mediálnom komplexe predstavuje približne 980 mil. Sk; predpokladaná hodnota investícií do technologického vybavenia SRo je približne 130 mil. Sk. Keďže však výstavba „mediálneho komplexu“ by mala byť realizovaná v rokoch 2010 – 2013, Marián Leško má pravdu, že „ani najväčší optimista nemôže očakávať, že celkové náklady budú nižšie ako päť miliárd“.

Keďže tretí variant prináša teoreticky celkovo len 16-percentnú úsporu v porovnaní s druhým variantom, ktorý by sa mal v stavebnej časti realizovať v najbližších dvoch rokoch (a teda nie do roku 2013 ako v treťom variante), tých 16 percent úspor je otáznych, pretože za dva až šesť rokov od začiatku po koniec plánovanej výstavby novej budovy môžu ceny stavebných materiálov a práce vzrásť viac ako 16 %. 

Je síce pravda, že ostatné služby a iné náklady sú počas celého obdobia indexované priemerným rastom spotrebiteľských cien „rozličných tovarov a služieb“ za posledných 5 rokov a modelové výpočty počítajú s priemernou mierou inflácie 2,40 %. Lenže napríklad v porovnaní s rokom 2000 boli ceny stavebných prác v roku 2006 na úrovni 135,6 % a indexy cien stavebných materiálov na úrovni 126 %. Ide tiež o šesťročné obdobie... Toľko hovorí štatistika, prax nám naznačuje ešte vyšší nárast cien v stavebníctve.

Zaujímavá a súčasne zarážajúca je predstava o budúcom využívaní „synergií plynúcich z priestorovej blízkosti oboch inštitúcií“, vrátane „efektívnejšej komunikácie medzi inštitúciami plynúcej z priestorovej blízkosti“. V dobe internetu a mobilných telefónov sa táto synergia môže zúžiť v podstate len na spoločnú vrátnicu, bufety a podobné skutočne univerzálne využívané spoločné priestory, keďže v súčasnosti nie je problém s komunikáciou a výmenou informácií v dôsledku vzdialenosti v rámci jedného mesta – stačí dobrá vôľa.

Zhrnuté a podčiarknuté – z ministerstvom predloženej analýzy nie je také jednoznačné, že by bol najvýhodnejší len tretí variant, a nie napríklad buď druhý variant, alebo štvrtý, vôbec nezvažovaný, variant – samostatné nové budovy pre SRo a STV.