JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Koniec liberálneho prešľapovania

Ľudia sa rozhodujú medzi kritikou a odchodom (voice vs. exit), poznamenal známy ekonóm Albert O. Hirschman. Rozhodnutie o brexite bolo ...

[Joachim Becker]

Simon Theur: TTIP, jeho víťazi a porazení

Únik dôverných dokumentov z rokovaní o Dohode o transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve (TTIP) v pondelok 25. apríla potvrdil ...

[Kriteko]

Čo môžeme spraviť pre lepšiu Európu

DiEM25, hnutie za skutočnú demokraciu v EÚ, ktoré založil Yanis Varoufakis a signatármi sú i také osobnosti ako Noam Chomsky, Slavoj ...

[Alena Krempaská]

O bicyklovaní a moci

Kríza žánru | Slovensko | Tomáš Profant | 24.11.2010

_ma_small

Pani Zora Pauliniová napísala na svojom blogu článok o siedmych mýtoch, pre ktoré údajne nemôžeme jazdiť v Bratislave na bicykli. Siedmym mýtom je tvrdenie, že „Bratislavčania jednoducho na to nemajú mentalitu“. (Pauliniová 2010, on-line)

 V krátkom odstavci vyvracia tento mýtus poukázaním na to, že v Dánsku je jazdenie na bicykli moderné a „in“ a že Bratislavčania na bicykloch často jazdia, a to na hrádzi alebo v Karpatoch. Stačilo by, aby mali cyklotrasy a jazdili by aj v meste.

Posuňme tvrdenie pani Pauliniovej ešte o kúsok ďalej. V Bratislave žijú takí istí ľudia ako v Dánsku, v blízkej Viedni, alebo, ako ukazuje autorka blogu, v Liptovskom Mikuláši. Chcú jazdiť po svojom meste na bicykli. Sú si plne vedomí toho, že jazdenie na bicykli je zdravšie, ohľaduplnejšie k životnému prostrediu, spoločenskejšie, jednoducho lepšie. Zároveň kde môžu tam jazdia, len v tom meste z akýchsi zvláštnych dôvodov nenasadnú na svoj obľúbený dopravný prostriedok, ale použijú tú smradľavú MHD, alebo v zápche večne trčiace auto.

Ako je to možné? Ako to, že sú Bratislavčania takí bicyklovania chtiví, ale zároveň pokojne a bez protestu akceptujú každodenné trápenie sa v autách, či mestských hromadných prostriedkoch?

Podľa pani Pauliniovej je problém jednoznačný. Chýba im dopravná infraštruktúra. Kto dnes v Bratislave nasadne na bicykel, riskuje život. „Stačí začať vytvárať funkčnú a bezpečnú sieť cyklotrás a Bratislavčania na bicykloch sa v meste objavia.“ (Pauliniová 2010, on-line)

Nepochybne sa autorka blogu nemýli a aj ja pevne verím tomu, že stačí pár ciest a kritická masa cyklistov sa v meste objaví a postupne na seba nabalí ďalších a ďalších, ktorí s radosťou opustia svoje štvorkolesové statusové symboly, aby prijali normu nového životného štýlu.

Ako však docieliť túto zmenu? Prečo sa cyklotrasy nikde nestavajú? Čo ľuďom bráni v tom, aby prejavili svoju ozajstnú vôľu a vynútili si vybudovanie infraštruktúry, ktorú v skutočnosti chcú? Všetky tieto otázky sú nejakým spôsobom spojené s otázkou politizácie dopravy v Bratislave, jednoducho s otázkou moci a mocenských vzťahov.

Za všetkých, ktorí sa starej problematike moci venujú, spomeniem Stevena Lukesa a jeho trojdimenzionálny koncept moci. Prvú dimenziu reprezentuje poňatie Roberta Dahla, podľa ktorého má A moc nad B do tej miery, do ktorej je schopné primäť B urobiť niečo, čo by B inak neurobilo. Moc je teda možné pozorovať iba po preskúmaní konkrétnych rozhodnutí. Druhú dimenziu reprezentujú Bachrach a Baratz. V ich ponímaní je možné vylúčiť určité témy z rozhodovania. Moc sa teda prejavuje v určitom konflikte a má za následok, že konflikt nie je viditeľný. Ak však existuje konsenzus v konkrétnej otázke, nedochádza k aplikovaniu moci. Lukesova tretia dimenzia  predpokladá, že existuje konsenzus týkajúci sa určitej témy. Ľudia samotní môžu byť produktom systému, ktorí ide proti ich vlastným záujmom. „A môže uplatňovať moc nad B tým, že ho prinúti urobiť niečo, čo nechce, ale aj tým, že ovplyvňuje, formuje a determinuje jeho vlastné požiadavky... [N]ajefektívnejšie a najrafinovanejšie uplatnenie moci je to, ktoré zabraňuje, aby konflikt vôbec vznikol.“ (Lukes 2004: 27)

Lukes následne ponúka príklad. Je ním porovnanie dvoch podobných miest. V jednom myslenie obyvateľov ovplyvňuje jedna veľká, „mocná“ továreň a v druhom niekoľko malých. Zatiaľ čo v druhom meste bola prijatá legislatíva v oblasti životného prostredia, v prvom meste táto otázka nebola predmetom žiadnych debát. Dôvod je podľa Lukesa zrejmý – moc veľkej továrne fungovala vo svojej tretej dimenzii a ovplyvnila myslenie, záujmy a požiadavky obyvateľov mesta. V meste vládol zdanlivý konsenzus.

Falošné vedomie je veľmi nebezpečná kategória a je treba ju aplikovať veľmi opatrne. Od Marxa, cez Gramsciho, Althussera až po Foucaulta a Lukesa, vždy môžeme skĺznuť k autoritatívnemu nárokovaniu si objektivity. V tejto chvíli máme veľmi pádne argumenty na takýto nárok, pokúsme sa ale skôr, než rozhodovať za ostatných o tom, čo si v skutočnosti myslia, o skúmanie mocenských mechanizmov, ktoré zabraňujú, aby sa cyklotrasy stali relevantnou témou volebnej kampane.

Ktorí aktéri v bratislavskom dopravnom diskurze spôsobujú, že sa dokola točíme v kruhu diaľničných obchvatov, nových mostov, tunelov, parkovísk, inteligentných semaforových systémov, kruhových objazdov, alebo, v lepšom prípade, pruhov pre autobusy? Ako je to možné, že zdanlivo existuje konsenzus, že cyklotrasy nepotrebujeme? Kde treba lokalizovať tie mocenské centrá, ktoré umožňujú, aby okrajové cyklofilné skupiny ostávali okrajovými?

Diskurz najviac ovplyvňujú samotní šoféri a šoférky a tí čo cestujú MHD. Oni a ich každodenné jazdenie je vyjadrením a zhmotnením bratislavského dopravného diskurzu. Oni sú tými mocenskými centrami a od nich závisí, či sa diskurz niekedy zmení. Ich konkrétnu prax, ktorou sa navzájom dennodenne ovplyvňujú je však možné meniť. To, že niekto každé ráno nasadne do auta je spoločenský akt, ktorý má svoj význam. Šofér alebo šoférka nám všetkým oznamuje, že je normálne každé ráno jazdiť autom. Ak existuje dostatočný počet takýchto ľudí, navzájom sa vo svojom konaní utvrdzujú. To sa ale dá zmeniť.

Aké sú efektívne nástroje tejto zmeny? Sú nimi v prvom rade médiá a neostáva nám iné, než sa pýtať, kde sú naši komentátori. Veľmi trefne pomenované „mienkotvorné denníky“ vytvárajú ono falošné vedomie. Zdanlivý konsenzus neustále reprodukujúci diskurz tu existuje nielen vďaka nebicyklujúcim potenciálnym cyklistom, ale aj vďaka mienke, ktorú spoluvytvárajú naše médiá. V tomto prípade nenájdeme továreň ani iné centrum moci, ktoré by samo o sebe znemožňovalo, aby sa táto téma stala ústrednou témou kampane. Práve naopak. V určitej, obmedzenej, forme je cyklistická infraštruktúra prítomná v programe hlavných kandidujúcich na primátorské kreslo. Napriek tomu naďalej existuje mlčanie v tejto oblasti narušované občasnými bezvýznamnými výkrikmi, akými je vyššie citovaný blog, pár skupín nadšencov spojených cez Facebook, alebo aj tento článok.

Pýtam sa preto, čím si bratislavskí komentátori a komentátorky vysvetľujú, že sa u nás na bicykloch nejazdí? Ak sa tak často oháňajú progresívnymi normami západných spoločností v najrôznejších oblastiach štátnej správy a samosprávy, prečo im ušla tak významná téma akou je mestská doprava? Ak je bicyklovanie moderné a „in“ v Dánsku, vo Viedni a v Liptovskom Mikuláši, prečo sa v tomto ohľade neusilujú naši tvorcovia a tvorkyne mienky ovplyvňovať aj Bratislavčanov, Bratislavčanky a Slovákov a Slovenky v ďalších mestách? Prečo sa nepokúsia z cyklistiky urobiť ústrednú tému bratislavských komunálnych volieb?

Azda sa pani Pauliniová nemýli, že stačí vyznačiť cyklotrasy a slovenskí chodci, chodkyne, motoristi, motoristky, cestovatelia a cestovateľky MHD si už k nim cestu nájdu. Aby však k ich vyznačeniu došlo, je treba prelomiť zdanlivý konsenzus. Je treba sa vzoprieť tejto neviditeľnej moci, ktorá na nás všetkých pôsobí rovnako silno ako nebadane. Ak je zrejmé, že boje na jej okrajoch sú neúspešné, je treba jej vzdorovať priamo v centrách. Nimi sú komentátorské a spravodajské stránky našich tlačovín, či vysielania súkromných i verejnoprávnych rádií a televízií.

Boj proti diskurzu je bojom proti zdanlivej prirodzenosti a nemennosti. Je na každom konkrétnom novinárovi, či sa doňho pustí, akú udalosť pokryje a pre akú tému sa rozhodne v každom jednom konkrétnom komentári.

 

Zdroje

 

Lukes, S. (2004): Power. A radical view, London, Macmillan.

 

Pauliniová, Z. (2010): 7 mýtov, prečo v Bratislave nemôžeme jazdiť na bicykli, 17.11.2010, on-line (http://pauliniova.blog.sme.sk/c/247853/7-mytov-preco-v-Bratislave-nemozeme-jazdit-na-bicykli.html)

 

Bookmark and Share

Hodnotenie

8

Tento článok zatiaľ hodnotilo 42 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 22.09.2013 (Tina)

Diskusia k článku obsahuje 17 príspevkov


Odporúčame

Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist