RÓBERT KOTIAN: O jednom psovodovi a piatich pudlíkoch

Lož ako pracovná metóda stáli za zvolením Pála Csákyho za predsedu Strany maďarskej koalície  – aj tak by sa dali vysvetliť slová bývalého predsedu SMK Bélu Bugára na margo dôvodov, ktoré stáli za jeho porážkou Pálom Csákym. Klamstvom malo byť podľa Bugára predovšetkým Csákyho obvinenie, že za Bugárovými rozhodnutiami stáli záujmy ekonomických lobistov typu Oszkára Világiho (o. i. generálneho riaditeľa, člena predstavenstva a. s. Slovnaft). Je však doterajší príbeh SMK najmä o tomto?

Slováci bez ilúzií

Mnohým pozorovateľom podľa všetkého neunikne, do akej miery sa pomery v SMK podobajú pomerom v ostatných slovenských politických subjektoch, kde sa nehľadí na spôsoby a kde sa znevažovanie protivníka stalo bežnou súčasťou politického súboja o moc. Občania slovenskej národnosti, pre ktorých bola vo viacerých voľbách SMK akousi slušnou alternatívou voči slovenským subjektom, zrejme po nechutnom priebehu predkongresovej kampane prišli o túto možnosť a asi aj o posledné ilúzie.

Stratégia podľa Duraya

Určite sa dá uvažovať o tom, či nástup dvojice Csáky – Duray bude znamenať postupné pritvrdzovanie vnútropolitických diskusií o otázkach autonómie, o právach národnostnej menšiny či o saturovaní kultúrnych a vzdelávacích nárokov maďarskej menšiny... Napokon, samotná diskusia v NR SR o štatúte Kosova naznačila, do akej miery je súťaž o najväčšieho Slováka v politických kruhoch významná. Vývoj smerujúci k radikálnosti je pravdepodobný aj preto, lebo aj Ján Slota, aj Miklós Duray vedia veľmi dobre, že existencia oboch strán je do veľkej miery vzájomne opodstatnená.
Obsadenie pozície stratéga SMK osobou Miklósa Duraya signalizuje čokoľvek, len nie umiernený vývoj v strane, v opozícii a v opozično-koaličných vzťahoch. Miklós Duray sa tým napokon ani netají – paradoxne by zdôrazňovanie témy autonómie mohlo prispieť k tomu, aby umiernení voliči SMK hľadali iný volebný subjekt, ktorý by dostatočne načúval ich ekonomickým, sociálnym a kultúrnym predstavám.

SMK pred štiepením?

Určite sa dá špekulovať aj o tom, či hlasovanie účastníkov kongresu v pomere 169:155  bude signalizovať to, čo sa vo väčšine slovenských strán stalo skutočnosťou – pri takýchto pomeroch sa totiž strany zvykli deliť, či už to bola VPN, KDH, SDĽ alebo DS... V prípade strany monopolne zahŕňajúcej maďarský elektorát je však podobný variant vývoja neveľmi reálny, lebo štiepenie maďarských voličov medzi dva subjekty by s najväčšou pravdepodobnosťou spôsobilo to, že by obe strany (csákyovská aj bugárovská) zostali pred bránami NR SR – ako sa to v roku 2002 stalo stranám národným a ľavicovým.

Personálna obmena v čele opozičných strán je po volebnom neúspechu do veľkej miery nevyhnutná – prekvapujúco sa tak stalo najprv v SMK, kde dôvodov na zmenu predsedu bolo azda najmenej. Nie je vylúčené, že vývoj v SMK ovplyvní aj dianie v KDH, kde voľba na kongrese SMK predurčuje k úspechu skôr Vladimíra Palka ako Pavla Hrušovského.

Slovenská ponuka maďarským voličom

Podstatné by však mohlo a azda aj malo byť niečo iné – existencia dvoch strán vybudovaných na národnom princípe je anomáliou (hoci ani v SNS, ani v SMK s tým súhlasiť zrejme nikdy nebudú). Pritom samotná SMK vznikla na podobnom princípe ako SDK na sklonku tretej Mečiarovej vlády – koncom roka 1997 sa zlúčili Maďarské kresťanskodemokratické hnutie, hnutie Spolužitie a Maďarská občianska strana, aby sa vyhli možnému volebnému neúspechu, ktorý hrozil každej volebnej koalícii. Zlúčili sa teda tri maďarské strany s rozličnými programami – uprednostniac národný princíp pred všetkými ostatnými. Faktom však je, že ostatné slovenské strany urobili strašne málo pre to, aby si získali dôveru a hlasy voličov maďarskej národnosti – lebo úplne rezignovali na zmysluplnú menšinovú problematiku a radšej hrali maďarskou kartou, ako by podporovali a riešili oprávnené požiadavky menšín.

Naľavo Smer. A napravo?

Súčasný vývoj na politickej scéne však skôr či neskôr vráti do hry uvažovanie o zmysluplnosti strán založených na etnickom princípe a takisto analyzovanie príčin a dôsledkov roztrieštenosti pravicovej časti politického spektra. Podobne ako uvažoval Smer po neúspešných voľbách v roku 2002 a strategicky „spratal do jedného košiara“ všetky relevantnejšie ľavicové strany a straničky, mali by zrejme uvažovať aj jeho pravicoví protivníci.

Je totiž nepochybné, že potreby ľavicového elektorátu dostatočne saturuje Smer a zmysel koaličných strán, ktorých vedenia inklinujú skôr k pravici, v prípade SNS opodstatňuje existencia opozičného subjektu (SMK), v prípade HZDS je zmyslom strany osoba V. Mečiara. Bez SMK a bez V. Mečiara stratia obe strany šancu byť parlamentným subjektom.
Takisto je na zváženie, či slovenskí voliči potrebujú aj SDKÚ aj KDH – a či by si nevystačili s jednou silnou pravicovou stranou, ktorá by ako koaličná presadzovala ich záujmy oveľa efektívnejšie ako dve samostatné opozičné.

V tomto bode sa stretávajú obe línie – jedna o stranách založených na etnickom základe a druhá o roztrieštenom pravicovom spektre. Bez strategického uvažovania budeme o niekoľko rokov opäť svedkami variantu 1 + 5 – namiesto toho, aby o voliča súťažil jeden silný ľavicový a jeden silný pravicový subjekt. V opačnom prípade je mimoriadne pravdepodobné, že aj v roku 2010 bude výsledkom volieb jeden dominantný subjekt a päť pudlíkov vrtiacich chvostíkom, aby si jedného z nich šéf všimol a zobral na úrad vlády.
Z tohto hľadiska je úspech dua Csáky – Duray krokom späť – medzi ostatné strany, pre ktoré je takéto uvažovanie takisto zatiaľ niečím nepredstaviteľným.