Vďaka piatkovému pokusu odvolať ministra hospodárstva Ľubomíra Jahnátka sme si mohli pripomenúť iné kauzy, ktoré sa podieľali na tom, že voliči vlani odvolali Mikuláša Dzurindu. Kým jedna strana sporu hovorila o tom, prečo je nutné odvolať súčasného ministra, druhá strana sporu hovorila zasa o tom, prečo bolo nutné odvolávať ministrov bývalých. Zábavné je, že racionálne argumenty bolo možné nájsť na oboch stranách – podobnosť (škandálov) akýchkoľvek vlád zrejme nie je celkom náhodná.

Prvý pokus odvolať ministra Ficovej vlády sa skončil podľa očakávaní – teda podľa očakávaní tých, ktorí vedia, že o situácii v NR SR nerozhoduje racionálna diskusia a zvažovanie argumentov pre a proti, ale počet žetónov. A tých má súčasná koalícia dostatok na to, aby mohla zaujať pozíciu troch opíc, kým ide o jej prešľapy - lebo pri vypočítavaní prešľapov svojich predchodcov boli zasa koaliční politici mimoriadne aktívni. Parlamentná rozprava o odvolávaní ministra Jahnátka tak v podstate nebola o ničom inom – opozícia o voze a koalícia o koze.

Takýto priebeh parlamentnej diskusie bol však úplne logický –  čo vôbec nevylučuje, že bol aj mimoriadne tristný. Analyzovať jednotlivé vystúpenia poslancov by sa dalo donekonečna, všimnime si len tie najvypuklejšie.

Kde sedí minister vnútra?

Robert Kaliňák mieri vcelku presne, ak na margo bývalých koaličných politikov tvrdí: „Predovšetkým rád by som povedal, že vždy ma fascinuje, keď niekto hovorí o etike a o morálke, pričom sa ňou nikdy neriadil a sám ani presne nevie, čo to je. Myslím predovšetkým, že uplynulých osem rokov dáva úplne jasné zrkadlo tým, ktorí by dnes chceli súdiť ministra Jahnátka. Spomeňte si, ako fungovalo vládnutie za pomoci poslancov, ktorí nikdy neboli súčasťou vládnej koalície. Ako fungovalo vládnutie pomocou tých, ktorí nikdy nehlasovali za programové vyhlásenie. Všetci si dobre pamätáme, ako tu mnohí pobehovali a vyhľadávali voľne sa pohybujúce ryby a civilne v novinách sa tomu hovorilo kupovanie poslancov.“
Čo to však má spoločné s „kiksom“ ministra Jahnátka, nevedno. A nechcem ani uvažovať o tom, do akej miery sa tieto výhrady dajú uplatniť na súčasných koaličných partnerov pána Kaliňáka a na ich činnosť SPRED ôsmich rokov.

Minister vnútra však jednoznačne sedí vedľa misy nasledovnou formuláciou: „Ak tí dnes chcú hovoriť o morálke a o etike, potom musím povedať, že na tej listine, ktorá je tam, sú síce podpisy, ale 58-krát tam chýba chrbtica.“
Zrejme by bolo veľmi poučné sledovať, ako by minister vnútra napríklad v súdnom procese dokazoval túto chýbajúcu chrbticu u VŠETKÝCH podpísaných a nakoľko percentuálne by aj uspel. A z aspektu neskorších výhrad opozičných poslancov (pripomínajúcich programové vyhlásenie vlády či medzinárodné záväzky SR bojovať proti korupcii) by možno minister vnútra Kaliňák urobil lepšie, keby mlčal aj ako podpredseda strany Smer–SD Kaliňák.

Či klamal, či hovoril pravdu, zlyhal

Podpora ministra Jahnátka z vládnej úrovne (uznesenie oceňujúce jeho odvahu hovoriť pravdu) vyvolala na svet viacero bizarných konštrukcií. Upozornil na ne o. i. poslanec Gyula Bárdos: „Poviem vám úprimne, neviem, či pán minister hospodárstva hodnotil situáciu v obchodných vzťahoch so zbraňami pravdivo. Možno áno, ale kto sa ho z vás pýtal na to, odkiaľ má tieto skúsenosti. Vie o tom z čias, keď pracoval v rôznych súkromných firmách ako vysoko postavený vedúci pracovník? Nedajbože on bol ten, ktorý v týchto firmách má na starosti zúčtovanie čiernych zdrojov a teda legalizáciu korupcie a klientelizmu? Alebo má také skúsenosti alebo konkrétne prípady už ako minister? Sú to legitímne otázky. Ak áno, kedy sa obrátil na orgány činné v trestnom konaní? Aby tomu zabránil. Je to jeho povinnosťou a on je členom vlády Slovenskej republiky.“

Do vyostrenejšej podoby spomínanú dilemu ministra Jahnátka svojím vystúpením priviedol Július Brocka: „Takéto škandalózne vyjadrenie mohlo mať rôzne motívy. Prvým je napríklad vedomosť o takých nezákonných praktikách konkrétnych firiem, ktorým by legalizácia úplatkov, nie provízií, úplatkov, mohla pomôcť do budúcnosti. Pokiaľ je takýto predpoklad pravdivý, tak ministrovou zákonnou povinnosťou by bolo oznámiť takéto korupčné konanie kompetentným orgánom. Ak tak minister neučinil, porušil zákon. Ak sa teda vyjadrenia ministra o korupčných praktikách zakladajú na pravde, musí odstúpiť zo svojho postu preto, že porušil zákon. Minister Jahnátek neodstúpil, preto bolo povinnosťou predsedu vlády ho odvolať... Je tu však aj druhá možnosť... že tvrdenie ministra Jahnátka nebolo pravdivé. Predpokladajme, že pán minister si to vymyslel, teda zákon by neporušil, keďže o korupčnom konaní firiem napríklad klamal. A toto svoje klamstvo použil ako argument na podporu inej úvahy o legalizácii úplatkov. Jeho argumentácia by bola teda nasledovná. Dávanie úplatkov súkromnými firmami preto, aby získali zákazky, je častý jav. Preto by sme mali takéto konanie legalizovať... Minister hovoril o korupcii alebo pravdu, alebo klamal. Neviem ale, ktorá z týchto možností je pre Slovensko horšia. Ak hovoril pravdu, tak porušil zákon a kryje korupciu, ak si to vymyslel preto, lebo dávanie úplatkov považuje za správne a chce ho legalizovať, obe tieto možnosti sú pre nás neprijateľné.“

Ani vymenovanie všetkých prešľapov oboch Dzurindových vlád (ako to urobil napríklad podpredseda NR SR Miroslav Číž) totiž neodpovedá na tieto legitímne otázky a spôsob, akým bránia svojho ministra súčasní koaliční poslanci, do veľkej miery pripomína spôsoby, akými v druhom funkčnom období bránili svojich členov politici z SDKÚ, KDH, SMK a ANO.

Čo je možno znepokojujúce, ale určite nie nič nové.

Dve poučenia Lucie Žitňanskej

Na bizarné postoje predsedu vlády k rozhovoru ministra Jahnátka pre ekonomický týždenník Trend (Fico: „Choďte do Afriky robiť obchod so zbraňami a veľmi rýchlo uvidíte, kde je sever.“) upozornila poslankyňa Lucia Žitňanská a pripomenula dohovor o boji s podplácaním zahraničných verejných činiteľov v medzinárodných obchodných transakciách, textom preambuly počnúc: „Strany berúc do úvahy, že podplácanie je jav rozšírený v medzinárodných podnikateľských operáciách, vrátane obchodu a investícií, ktorý vyvoláva vážne morálne a politické obavy, podkopáva efektívne riadenie spoločnosti aj ekonomický rozvoj a deformuje podmienky medzinárodnej hospodárskej súťaže berúc toto do úvahy a zároveň berúc do úvahy, že všetky krajiny nesú zodpovednosť za boj s podplácaním v medzinárodných obchodných transakciách a ďalej, uvedomujúc si úlohu vlád pri prevencii vyžadovania úplatkov od jednotlivcov a podnikov v medzinárodných obchodných transakciách.“

Konfrontácia tohto záväzku a rozhovoru pre Trend vyznela pre bývalú ministerku spravodlivosti logicky: „Ak minister hospodárstva povie v súvislosti s korupciou, že je všetko v poriadku, ak je to „transparentné“ a pokiaľ je to evidované a evidovateľné, minister hospodárstva týmito slovami vlastne povedal občanom tohto štátu, celému podnikateľskému prostrediu, ak to viete zaevidovať účtovne, tak to spravte a všetko je v poriadku, ak to neviete zaúčtovať, tak ste babráci a hľadajte si lepšieho účtovníka. Myslím si, že toto je prvé posolstvo ministra z rozhovoru pre týždenník Trend.“

Ďalšia konfrontácia medzinárodného dohovoru („Každá strana prijme akékoľvek opatrenie potrebné na stanovenie, že spolupáchateľstvo vrátane podnecovania, napomáhania, navádzania alebo schvaľovania podplácania zahraničného verejného činiteľa je trestným činom...  Na účinný boj s podplácaním zahraničných verejných činiteľov urobí každá strana také opatrenia v rámci svojich zákonov a predpisov o vedení účtovných kníh a výkazov, zverejňovaní finančných správ a účtovných a audítorských noriem, ktoré zakazujú zakladanie účtov mimo účtovných kníh, vedenie operácií mimo účtovných kníh, alebo neprimerane identifikovaných transakcií, vykazovanie nejestvujúcich výdavkov, zapisovanie záväzkov s nesprávnou identifikáciou ich predmetu, ako aj používanie falošných dokumentov spoločnosťou, ktoré podliehajú týmto zákonom a predpisom s cieľom podplatiť zahraničného verejného činiteľa, alebo zatajiť takéto úplatkárstvo. Ďalej, každá strana zabezpečí účinné, úmerné a odradzujúce postihy za takéto opomenutie alebo falšovanie v súvislosti s knihami, výkazmi, účtami a finančnými správami takýchto spoločností.“) s vyjadreniami a neskoršou obhajobou ministra Jahnátka priviedla Žitňanskú k druhému „posolstvu“ ministra Ficovej vlády: „Vyjadrenia ministra Jahnátka sú, podľa môjho názoru, o to nebezpečnejšie, že sa sám postavil do pozícií človeka, ktorý ‚je z biznisu a veľmi dobre vie, ako to chodí, ako také kroky fungujú‘. Tento minister však zároveň jedným dychom hovorí: ‚Všetko je v poriadku, pokiaľ je to evidované a evidovateľné.‘ A zdôrazňujem opäť slová ministra hospodárstva: ‚lebo to musí byť s nejakým súhlasom. Ale presne to, čo urobí súkromník, vie, ešte raz, urobiť aj štát, lebo toto sú netradičné formy obchodu.‘ Inými slovami, minister hospodárstva nielenže toleruje, ako to nazýva, netradičné formy obchodu v súkromnej sfére, on ich ešte odporúča ako prijateľný model pre štátnu sféru. To je druhé posolstvo ministra hospodárstva z rozhovoru pre týždenník Trend, tentoraz posolstvo pre štátnu sféru: ‚Ak to viete zaevidovať účtovne, tak to spravte a je to v poriadku‘.“

So slovami Lucie Žitňanskej o nebezpečných vyjadreniach ministra Jahnátka, negatívnom vzore a deštrukčnom vplyve na podnikateľský stav, o posväcovaní nedodržiavania zákonov a tobôž v situácii, keď chce súčasná vláda „získať úplné rozhodovacie právomoci v DND Group, pretože obranný priemysel je do veľkej miery pod politickým vplyvom“, môže nesúhlasiť len ten, kto má iný záujem, ako je nasledujúca veta v programovom vyhlásení vlády: „Vláda Slovenskej republiky si je dobre vedomá toho, že závažná ekonomická kriminalita a korupcia ohrozuje základné princípy sociálne orientovaného, ekonomicky prosperujúceho, stabilného, právneho a vo svete uznávaného štátu.“ Čo je posolstvom ďalším, pre občanov mimoriadne znepokojujúcim.

Nie sme iní, ale je nám to jedno...

Z kvantitatívneho hľadiska boli najväčšou obžalobou prešľapov bývalej koalície – súčasnej opozície vystúpenia Miroslava Číža a záverečné slovo Ľubomíra Jahnátka. Výpočet škandálov oboch Dzurindových vlád bol pôsobivý – napokon, boli to práve médiá, ktorým dnes nevie prísť predseda vlády Robert Fico na meno, ktoré na tieto prešľapy oboch Dzurindových vládach upozorňovali. Miroslav Číž sa vcelku logicky venoval „inej otázke, teda tomu, čo ja považujem za kľúčové slovo - dôveryhodnosť návrhu, dôveryhodnosť k navrhovateľom. Chcem to urobiť aj preto, lebo je naozaj dôležité posúdiť pohnútky, aký je skutočný etický fundament, ako sa prejavoval v minulosti a tak lepšie pochopiť zmysel a účel návrhu zákona a teda aj to „nefalšované pobúrenie“ nad konaním ministra, prezentovanému tu“.

Takže Čížov sumár škandálov dvoch vlád bez hlbšieho analyzovania ich opodstatnenosti: podplácanie novinárov volebným štábom SDKÚ, reprivatizácia Nafty Gbely, licencia na frekvenciu GSM 1800 pridelená Globtelu a Eurotelu, miliardový tender na dodávateľa systému štátnej pokladnice, privatizácia Slovenských telekomunikácií, financovanie KDH firmou P. Gaburu, tunelovanie Štátnych hmotných rezerv pri obchode s obilím, privatizácia Zváračského ústavu, právne služby Jánovi Čarnogurskému ml. pre Štátne energetické závody za 24 mil. bez akéhokoľvek výberového konania a bez súhlasu dozornej rady, 5-miliónový byt riaditeľa Kinčeša, krach Devín banky, kauza ľahké vlakové motorové súpravy, tender na výstavbu Košická, privatizácia SPP, kauza Badžgoň, klientelizmus pri výstavbe pobočiek Národnej banky Slovenska, 460-miliónový odpustok voči súkromným poisťovniam, netransparentný výber dodávateľa 40-miliónovej kampane k dôchodkovej reforme, financovanie SDKÚ, pán Kaník - odpustenie penále, auto služobné pána ministra Lišku od sponzora SDKÚ, priestory pre ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja v Bussiness centre, kupovanie poslancov v parlamente, výberové konania na ministerstve vnútra, utajená privatizácia Slovenských aerolínií...

Sumár ministra Ľubomíra Jahnátka v záverečnom expozé vyznieval podobne ako ten Čížov – ako odvádzanie pozornosti od vlastného kiksu poukazovaním na kiksy vlády predchádzajúcej. Čo len pripomína starý fór o lynčovaní černochov v USA, čím sa bráni komunistický politik pred politikom americkým, ktorý mu vyčíta nedodržiavanie ľudských práv v krajine sovietov. A tak výnimočnými postojmi, ktoré dokázali priznať chybu aj na vlastnej strane, boli slová ministra Jahnátka, že možno podľahol rétorike redaktora G. Beera, a formulácia ministra M. Maďariča, ktorý považoval Jahnátkove vyjadrenia pre týždenník Trend za nie veľmi šťastné.

Zoznam si už píše aj Ficova vláda

Lebo o tom, že svoj zoznam si začína písať aj táto vláda (neohlásený pokus o korumpovanie predsedu vlády R. Fica, podivné personálne obsadzovanie Transpetrolu a iných štátnych inštitúcií, zneužívanie služobných vozidiel, protiústavné ataky na dôchodkovú reformu a zdravotné poisťovne, útoky na Špeciálny súd, pripravovaný zákon o vyvlastňovaní pozemkov pre diaľnice...), sa pochybovať nedá.
Rovnako ako o tom, že schvaľovať nemožno ani lynčovanie, ani popieranie ľudských práv.  

Súvisiace články:

• The hunt for red Jahnátek