Smrť veľkého slovenského básnika Milana Rúfusa opätovne otvorila mnohé boľačky a rany, ktoré Slovensko sprevádzajú nielen v ére jeho samostatnosti, ale vlastne celou históriou. Zdá sa, že otázky, čo to znamená byť Slovákom, čo je to národná hrdosť či aká je naša identita, majú zatiaľ len dve odpovede. Tou prvou je "hejslováctvo" a druhou "kozmopolitné" pozeranie cez prsty a odsúvanie otázky do dejín 19. storočia. Táto spoločná rubrika týždenníka Slovo a JTT má byť úsilím hľadať odpoveď na uvedené otázky, ktorá by slovenské povedomie mohla posunúť ďalej, než len k odvekému sporu, či Slovensko je alebo nie je len čabajkou zabalenou v maďarskej trikolóre.

      Niektoré udalosti pôsobia ako lakmusový papier, zviditeľnia a do popredia vysunú momenty, o ktorých síce vieme, ale nechávame ich mimo výraznejšej pozornosti. Smrť Milana Rúfusa sa stala takou udalosťou, ktorá zase raz rozkryla určitý „slovenský fenomén“ sprevádzaný istým napätím (paradoxne, udialo sa to v súvislosti so smrťou básnika, ktorého mnohí za života vnímali ako silne integračný faktor našej kultúry  a ktorý sa stal  po smrti zdrojom ešte silnejšej, pod jednou z našich pokrievok  dlhodobejšie driemajúcej a z času na čas oživenej polarizácie)...  Spomínaná udalosť s následnými reakciami  sa pre mnohých ľudí stala impulzom na hlbšie a komplexnejšie premýšľanie o onom fenoméne (aj impulzom k diskusii na internete, u nás, žiaľ, zväčša jedinej podoby „verejnej“ diskusie, ktorej sa v našom prostredí akosi stále nedarí udomácniť a stať sa normálnou súčasťou verejného života). Mám na mysli fenomén vzťahu k vlastnej (národnej) kultúre, ktorý sa dostatočne  nereflektuje, a keď aj, jeho reflexie sa rozbiehajú do dvoch extrémnych, vzájomne si protirečiacich, priam nezmieriteľných (neproduktívnych a spory vyvolávajúcich) polôh. V rámci jednej z nich, pokladanej časťou spoločnosti za archaickú, v modernej dobe nefunkčnú, sa zdôrazňuje, až absolutizuje príslušnosť k vlastnej kultúre, k vlastnému národu ako najdôležitejšia, priam výlučná zložka ľudskej identity. V rámci druhej, naopak, sa táto zložka identity nezohľadňuje, pokladá sa za  čosi partikulárne, a teda nedôležité, nezaujímavé, z čoho potom pramení tendencia prichyľovať sa radšej k univerzálnemu, či už by ním malo byť európske alebo svetové „univerzálno“. Celkom konkrétne povedané, „národovci“ sa dostávajú do sporov s „euro/svetoobčanmi“, v dôsledku sporov sa trieštia sily potrebné na spoločné rozvíjanie slovenskej kultúry 21. storočia...

      Zúčastnila som sa bratislavskej rozlúčky s Rúfusom a v preplnenom, doslova v švíkoch praskajúcom Veľkom evanjelickom chráme na Panenskej som sa  – hoci v smútočnej nálade – potešila, že napriek nekultúrnosti doby zahltenej bulvárom, ľudia nestratili cit pre skutočné hodnoty, nedali sa celkom zmanipulovať a pohltiť ponukami (vzhľadom na umeleckú kvalitu neprieberčivého) trhu, nestratili záujem o myšlienkovú a emocionálnu hĺbku,  ktorá je prítomná napríklad aj v poézii nášho najčítanejšieho básnika... Myslím si, že bez ohľadu na konfesiu, na to, či išlo o veriacich alebo ateistov, bez ohľadu na generačnú alebo profesionálnu príslušnosť, spoločenstvo v tamtú sobotu precítilo vrúcnu spolupatričnosť, príslušnosť ku kultúrnej obci, ktorej hodnoty významným spôsobom dotváral aj – už nebohý – básnik. Poet, ktorý v istom zmysle spoluformoval „identifikačný kód“ slovenskej kultúry tým, že zvýznamnil a umelecky pretransformoval to, čo nachádzal v jej dávnych ľudových koreňoch.  Kultúra každého národa  zrejme potrebuje – najmä v istých fázach – návraty ku koreňom a potrebuje aj isté „identifikačné jadrá“, z ktorých sa potom rozrastá, košatí do najrozmanitejších smerov a podôb...

     Rúfusova smrť poskytla príležitosť zahľadieť sa na spôsob, akým vnímame úlohu (aj svojej vlastnej) kultúry v spoločenskom procese, resp. na spôsob nášho vzťahovania sa k nej. Nepokladám teraz za potrebné zmieňovať sa o konkrétnych výrokoch, reláciách či článkoch, ktoré – aj v súvislosti s Rúfusovým odchodom – manifestovali vzájomne protirečivé postoje, napokon, pretrvávajúca diskusia v médiách a na internete ukázala,  že národná kultúra, jej jednotliví predstavitelia či význam národnej kultúry sa nevníma a nehodnotí rovnako (čo je pochopiteľné a je to právo na osobný názor každého z nás), ibaže – a to je na škodu veci, častým dôvodom pnutí je najmä politizácia a ideologizácia témy... V diskusiách (najmä na internete) nemožno prepočuť istý podtón, ktorý neskrýva nielenže nedocenenie, ale priam pohŕdanie našou (slovenskou) kultúrou, takmer averziu voči nej. Podtón, ktorý evokuje všeobecnejšie, do širších súvislostí zapojené otázky o dôležitosti kultúry jednak v kontexte individuálneho, jednak celospoločenského sebaidentifikácie, sebapoznania a aj sebarealizácie. Otázky, či je pre nás kultúra vôbec (vrátane tej vlastnej, národnej) čosi marginálne, nepotrebné – alebo predstavuje naopak, a to aj v dnešnom globalizovanom svete, integračnú bázu, dôležitý stmeľujúci sociálny faktor spoločnosti a nezastupiteľný predpoklad  osobnostného a spoločenského  rastu (neredukovaného iba na rast hospodársky), významný ontotvorný príspevok k ľudskej existencii... Napadá mi Emersonov  výrok, že „nik sa nemôže celkom oslobodiť od čias a krajiny, v ktorej žije... a hoci by tvorca bol akokoľvek originálny, smelý a obdarený predstavivosťou, nemôže načisto potlačiť v diele stopy myšlienok, uprostred ktorých vyrastal...“ Emerson má absolútnu pravdu, kultúra, v ktorej vyrastáme, sa do nás nezmazateľne  vpisuje a je pre nás v mnohom smerodajná, nepestovať ju a nechrániť, znamená oberať sa o svoj vlastný potenciál, o zdroj svojej ľudskosti...

     Základom znevažujúceho postoja ku kultúre je podľa mňa nazeranie na ňu cez prizmu zisku, najmä, ak sa  za zisk  pokladá iba rýchla a efektívne návratnosť ekonomických investícií a nie aj zvýšenie kvality ľudského prežívania, rozvoja  intelektuálneho, morálneho, emocionálneho, v širokom zmysle duchovného. Ale nemenej dôležitým faktorom, ktorý sa premieta do znevažujúceho postoja k vlastnej (čo ako „malej“) kultúre, je podľa mňa zavádzajúca dichotomizácia jednotlivého a všeobecného, partikulárneho a univerzálneho. Jej dôsledkom je jednostrannosť v myslení: buď sa preceňuje jeden pól, buď druhý, nereflektuje sa ich vzájomná previazanosť a podmienenosť. Nejestvuje predsa nijaké univerzálne bez partikulárneho a naopak, partikulárne je len súčasťou, resp. dimenziou univerzálneho, čo v prípade kultúry – zjednodušene povedané – znamená, že nejestvuje svetová kultúra, ktorá by sa neskladala z množstva národných, regionálnych a pod. čiastkových kultúr – a nejestvuje čiastková kultúra, ktorá by nepredstavovala viac či menej obohacujúci prvok svetovej kultúry, už len tým, že ju spestruje, prináša niečo iné... Tendencia popierať čiastkové, znevažovať ho je nebezpečná, pretože môže viesť k absencii zodpovednosti za to „svoje“, úsilie byť „svetovým“ (nie v zmysle kvality, ale v zmysle negovania čiastkového – dajme tomu národného) vedie k ľahostajnosti voči lokálnemu, partikulárnemu, či už je to životné alebo duchovné prostredie (kultúra). Naopak, uvedomenie si svojej „situovanosti“, a tým do určitej miery aj limitovanosti (geografickej, historickej, kultúrnej), motivuje k angažovanosti, k aktivitám prospešným pre tú moju „partikularitu“, s ktorou sa identifikujem a za ktorú preberám aj osobnú zodpovednosť...

      Odbúravanie týchto (aj ďalších) dichotómií v myslení sa u nás neveľmi pestuje, myslieť jednostranne je pohodlnejšie, menej náročné... A tak sa sporíme, popierame význam vlastnej kultúry (a tým aj seba), tvárime sa, že je to v poriadku, ak sa bežne stretávame s neuveriteľne nízkou úrovňou povedomia kultúrnej súnaležitosti. Takmer by som povedala, že nerozvinuté sebauvedomenie, uvedomenie si potreby rozvíjať vlastnú (individuálnu, skupinovú, národnú) kultúru, a rovnako nerozvinuté vedomie (osobnej) zodpovednosti za ňu, je slovenským špecifikom. U nás nie je zriedkavá (u politikov, ale aj v širšej verejnosti) absencia pocitu súnaležitosti so svojou kultúrou, v onom znevažujúcom, negatívnom (a negujúcom) vzťahu k nej priam vynikáme, podobne, ako vynikáme v ľahkovážnom vzdávaní sa svojho históriou utváraného kultúrneho dedičstva, namiesto toho, aby sme ho rozumne rozvíjali a obohacovali v kontakte a v spolupráci s inými kultúrami. Tí, ktorí tak vehementne  prejavujú znevažujúci vzťah k vlastnej kultúre, nemyslia na to, že znevažujú, znehodnocujú aj seba ako jej súčasť, znižujú svoju vlastnú sebaúctu, vháňajú sa do komplexov, na ktorých kompenzáciu potom používajú rôzne deštruktívne metódy. Dôraz na pestovanie vlastnej kultúry sa vôbec nevylučuje s pestovaním kritického vzťahu k nej, ten je veľmi potrebný, tak ako je potrebné kritické myslenie vo všeobecnosti, pretože umožňuje samostatné usudzovanie  a chráni pred manipulačnými tlakmi, pred mechanickým preberaním cudzích (neadekvátnych) názorov, vzorov, ideálov, ale aj pred ochromujúcim zápecníctvom a strachom z cudzích kultúr...

     Nedávno som sa z čerstvej publikácie zhŕňajúcej výskum čitateľského správania za rok 2008 v SR dozvedela, že výskumníci zaznamenali v posledných rokoch rapídne  zhoršenie vzťahu k slovenskej literatúre, rastie počet tých, ktorí ju vôbec nečítajú.... (a mohli by sme uvažovať o návštevnosti slovenských filmov, koncertov slovenskej vážnej hudby, divadelných inscenácií našich tvorcov..., pamätáme si z nedávnej minulosti, aký laxný vzťah mala veľká časť našej verejnosti – vrátane politických špičiek – k dostavbe a prevádzke novej budovy Slovenského národného divadla...). Nie sme zvedaví na to, čo vyrástlo u nás, doma,  obrástla nás ľahostajnosť, a priori podceňujeme kvalitu „iba“ toho  nášho, domáceho...? Je na vine vzdelávací systém, rodina, celé spoločenské prostredie...?

Etela Farkašová, súčasná slovenská prozaička a filozofka  pôsobí na Katedre filozofie a dejín filozofie Filozofickej fakulty UK v Bratislave (od r. 1998 ako vedúca katedry).

Súvisiace články:

• Kauza Milan Rúfus (Spor o Rúfusa?)
• Umrela legenda, nech žije básnik!