Po kresťanských demokratoch sa z povolebných driemot preberajú aj v Strane maďarskej koalície – a po dvojici Vladimír Palko - Pavol Hrušovský sa o post predsedu budú uchádzať aj Béla Bugár a Pál Csáky. Pritom strana, ktorá sa netají ambíciami stať sa lídrom pravej časti politického spektra, sa zatiaľ o nového vodcu, takého prepotrebného, zatiaľ ani len neusiluje.

Po tom, ako krátko po voľbách počas rokovaní o zostavení vlády strany bývalej koalície zlyhali programovo aj morálne (ochotné obetovať nielen podstatu vlastného programu, ale aj svoje etické základy – napríklad protimečiarovské), nevedeli sa dlho vymaniť z povolebného šoku. Šoku, ktorý sa navyše postupom času po nečakaných a do značnej miery aj premyslených krokoch Roberta Fica iba prehlboval.

Predvolebné vyhlásenia súčasných opozičných lídrov vystavané na presvedčení, že s Robertom Ficom príde na Slovensko pohroma či potopa, sa do veľkej miery nenaplnili – aj vďaka tomu, že premiérova príučka z oslabovania meny po jeho nepremyslených výrokoch o potenciálnom odložení prijatia eura sa udiala veľmi skoro. A zanechala na ďalších krokoch predsedu vlády trvalé znaky.

Odvtedy sa neľavicová opozícia v podstate viac-menej iba hľadá – a ak sa jej aj podarí nájsť silné témy, ktorými by mohla osloviť verejnosť (druhý dôchodkový pilier, prepoistenie poistencov súkromných zdravotných poisťovní, Zákonník práce...), zatiaľ ťahá za kratší koniec povrazu. Z viacerých dôvodov, medzi ktorými dominujú dva: prvým je ten, že súčasťou koalície sú aj neľavicové strany SNS a HZDS, ktoré svojím rozlične motivovaným odporom korigujú prehnané socialistické názory predsedu vlády a jeho najbližších spolupracovníkov, a výsledkom tak býva riešenie viac či menej prijateľné aj pre stúpencov bývalej koalície a jej reforiem, vlastne akési menšie zlo. Druhým dôvodom je skutočnosť, že aj v samotnom Smere na vlastnej koži a stave štátnej pokladnice zistili, že tie reformy a kľúčové zákony bývalej cynickej a arogantnej pravice neboli až tak mimo (ľavicovej) misy. Dnešný kurz koruny napríklad je svedectvom s mimoriadnou výpovednou hodnotou.

Súčasná opozícia sa tak dostala do nezávideniahodnej situácie – hoci aj prichádza so zaujímavými a podnetnými témami, v konečnom dôsledku z nich neprofituje natoľko, ako by sa pri ich otvorení zdalo. Koalícia totiž zvyčajne akceptuje niektoré výhrady opozičných strán a profesijných organizácií, transformuje ich do podoby pre seba akceptovateľnejšej a vydáva ich za svoje vlastné rozhodnutie – oslovuje tak svojich voličov a nestavia proti sebe najsilnejšie organizácie, ktorých odpor je pre ňu nepríjemný a z hľadiska dlhodobej podpory verejnosti negatívny.

Napokon, vidieť to aj na súčasnom spore o podobe novely Zákonníka práce – hoci boli prvotné vyhlásenia Roberta Fica veľmi sebavedomé, zásadný odpor vplyvných podnikateľských zoskupení, ktorý našiel ohlas aj v SNS a HZDS, smeruje ku zamestnávateľsko-odborárskemu kompromisu, ako-tak akceptovateľnému aj v samotnom Smere. Tomanovej slová odborárom a zamestnávateľom - Dohodnite sa a my vašu dohodu budeme akceptovať - je neskutočne výstižným pars pro toto.

Faktom však je, že po niekoľkomesačnom vajataní sa opozičné strany začína byť vo verejnom diškurze viac počuť – zatiaľ však mimo ich hlavného záberu zostávajú iné prešľapy koaličných strán, týkajúce sa personálneho obsadzovania krajiny ako dobytého územia, postupného posilňovania úlohy štátu, zneužívania funkcií a pokračovania v arogantnej politike predchádzajúcich koalícií. Samozrejme, viacerým vrcholovým opozičným politikom sa len ťažko poukazuje na tieto prechmaty súčasnej koalície – lebo o tom, že majú vlastné maslo na hlavách, vedia médiá aj verejnosť skutočne dosť, a tak pripomenúť dnešnej opozícii jej minulé správanie je tou najľahšou a najefektívnejšou obranou.

Aj z toho dôvodu by výmena súčasných lídrov opozičných strán za novú generáciu mladších politikov, nezviazaných so škandálmi z rokov 1998-2006, mohla priniesť akcieschopnejšie subjekty, schopné osloviť oveľa väčšiu časť verejnosti. Súťaž v KDH a SMK – kde sa v súboji o predsedu proti sebe stavajú staronové tváre – je tak viac-menej platonickým pokusom o zmenu, ktorá sa týka fasády, ale nie samotnej konštrukcie.
Mohli by si to azda uvedomiť v SDKÚ–DS, ktorá je na zmenu lídra objektívne najlepšie vybavená. A ktorá by pri zmene lídra mohla oveľa viac miešať karty aj v koalično-opozičných súvislostiach.

A o tom, že už o dva roky budeme voliť prezidenta a že to bude prvá veľká konfrontácia dvoch protichodných blokov, sa v straníckych kuloároch azda ani len neuvažuje.