Rudo Sloboda v románe Krv opisuje, ako jeho neobľúbený sused chodieva na Devínsku Kobylu vytínať stromčeky, aby si z nich potom postavil šopu či vyrobil palice na fazuľu. Gazda, hrdina románu, sa mu prihovára: „Sused, či nevidíte tú tabuľu? Veď z lesa sa nesmie vziať ani kúsok, je to prírodná rezervácia.“ Sused mu na to: „Už ti zase začína harašiť. Veď ten les je štátny. Nikomu to nebude chýbať.“ Gazda mu potom vysvetľuje, že keby tak robil každý, nezostane z Devínskej Kobyly nič. Zamyslí sa aj nad tým, aký krik by sused narobil, keby mu niekto z jeho záhrady tieto štátne stromčeky „ukradol“. Hádka sa okoliu zdá zábavná, ale gazda si po nej musí vysilený zúfalstvom sadnúť na kameň a zdrvený rozmýšľa, že svet asi naozaj treba zničiť vodíkovými bombami.

Už dlhšie sledujem súčasný vývoj pamiatkovej ochrany na Slovensku, predovšetkým v Bratislave. Za socializmu legislatívne všetko patrilo štátu, vrátane objektov, ktoré boli vyhlásené za národné kultúrne pamiatky. Štát s nimi podľa toho nakladal: mnohé z rôznych ideologických dôvodov asanoval, iné nechal chátrať, z ďalších spravil príbytky pre „sociálne neprispôsobivých občanov“, o iné sa naopak staral. Časy, keď „všetko patrilo všetkým“, sa ale skončili a po revolúcii nastal čas reštitúcií. Keďže v histórii sa materiálna aj duchovná kultúra do veľkej miery viazala na tú-ktorú cirkev, je logické, že veľký počet pamiatkovo chránených objektov je po reštitúciách majetkom cirkvi. Samozrejme, vrátane obrovského množstva kostolov a ich interiérov, starých farských úradov a škôl. Kapitulská ulica v Bratislave s Dómom sv. Martina je klasickou ukážkou takéhoto vlastníctva, no zároveň aj príkladom, ako  na Slovensku súkromný vlastník so svojimi majetkami gazduje.

10. marca uplynulo 555 rokov od vysvätenia Dómu sv. Martina v jeho gotickej podobe. Vzhľadom na význam tejto sakrálnej pamiatky, ktorá sa viaže na politický vývoj v celej strednej Európe, by sa očakávalo, že sa významná udalosť  dôstojne pripomenie. Či chceme, alebo nechceme, práve sakrálne objekty bývajú najčastejšie „výkladnou skriňou“ toho, čo nazývame kultúra alebo kultúrne dedičstvo, skrátka - pamiatky. V európskych katedrálach sa pri takých príležitostiach prezentuje to najlepšie z tradícií, ktoré súvisia či už priamo s kostolom, alebo s mestom, v ktorom sa pamiatka nachádza. Všade inde, ale nie na Slovensku, nie v Bratislave.

10. marca som po štyroch rokoch po prvý raz vstúpila do Dómu sv. Martina. Prebiehala omša a organista na chóre hral na nástroji, ktorý tam bol ako dar Franza Liszta umiestnený pre potreby Cirkevného hudobného spolku (CHS), hudobnej inštitúcie, ktorá z Dómu a z Bratislavy urobila hlavné mesto európskej hudby. Rozmery chóru boli prispôsobené koncertným účelom, čo je v dejinách   chrámovej hudby svetový unikát. CHS tu pre medzinárodné publikum uvádzal predovšetkým diela skladateľov, ktorí mali k Bratislave priamy vzťah a ku ktorých návštevám sa Bratislava vždy hrdo hlásila (Beethoven, Haydn, Mozart, Mertz, Liszt, Schmidt, Bartók....). Spolok z pochopiteľných príčin v 50. rokoch minulého storočia zanikol, ale hneď v roku 1990 nadviazal na svoju prerušenú tradíciu.  

Nepatrím medzi tých, ktorí snívajú, že Európska ústava by sa mala začínať  zmienkou o bohu a moja nechuť pozrieť sa ešte niekedy do Dómu nebola zapríčinená žiadnymi dilemami viery. Skutočnosť, že korunovačný chrám nadobúda interiér luxusnej kúpeľne, som v čase začiatku „rekonštrukcie“ Dómu jednoducho nezvládla. Časť neogotických lavíc robotníci rozsekali krompáčmi, zmizli kovania okolo oltárov a dokonca aj celý oltár. Úprimne som ale dúfala, že všetky sochy, ktoré náhle a bez udania príčiny zmizli, sa na svoje miesto po „rekonštrukcii“ vrátia.  Myslela som si aj to, že arcibiskup Bratislavsko-trnavskej diecézy by mohol mať záujem vytvárať svojej cirkvi vážené a kultúrne meno napríklad tým, že by podporoval dómsku tradíciu sakrálnej hudby a obnovený CHS. Nič z toho sa nestalo, naopak, miesto po soche sv. Jána Nepomuckého je prázdne, drevené lavice sú nahradené kancelárskymi stoličkami a organ sa ako haraburda sťahuje na žilinské sídlisko. Správca farnosti Ján Hudec sa na poslaneckom prieskume dokonca vyjadril, že na chóre sa hudobná činnosť CHS nemá prečo obnovovať, pretože „ani saleziáni nelákajú mládež do kostola na Beethovena“. Aby sa na Beethovena a CHS dokonale zabudlo, cirkev sa postarala aj o zvesenie pamätných tabúľ tohto hudobného spolku, pretože vraj im bude „dobre aj tam v kúte“. Z toho vyplýva len to, že uplatňovanie práva na súkromný majetok  sa vzťahuje aj na duchovné dedičstvo.

Z kostola síce veľa zmizlo, no niečo predsa pribudlo. Na novučičkej dlažbe sa skvie erb arcibiskupa metropolitu Bratislavsko–trnavskej arcidiecézy, Mons. Jána Sokola, v erbe a v spisoch ŠTB uvádzaného pod menom Spiritualis. Meno Spiritualis a arcibiskupský klobúk kraľuje aj celkom novým okenným vitrážam. Erb sa možno bude skvieť aj nad novoumiestneným 9-tonovým organom a zakryje tak aj zvyšok gotického oblúka veže kostola, ktorý by mohol pripomínať pôvodný vzhľad chóru. Teda iba dovtedy, kým veža 9 ton unesie. 

Exteriér kostola a širšie okolie vyzerá podobne. Nikoho netrápi povážlivo zanedbaný stav draskovicsovsko-pálffyovskej hrobky a zamestnancov farského úradu neznepokojuje ani odrazený sokel s jaštericou na rohu budovy. Ten vraj odrazili nákladné autá premávajúce sa po ulici a voziace materiál na rekonštrukciu chátrajúceho Esterházyho paláca. Momentálne sa na stavbe nepracuje. Investor sa po vytvorení rozpočtu na rekonštrukciu zrejme radšej rozhodol strategicky vyčkať, kým sa stará haraburda celkom nezosype. No a pokiaľ ide o odrazenú jaštericu, ako mi povedal istý renomovaný historik a v súčasnosti poslanec mestského zastupiteľstva, chvalabohu, že je  preč, veď bola bezcenná. Rovnako bezcenná ako spomínaná hrobka pri stene Dómu. Pôvodne tam vraj vôbec nebola. Musíme teda asi počkať, kým si s ňou definitívne neporadí zub času alebo okoloidúci náklaďák, ktorý ju milosrdne, v záujme autenticity, odstráni.

V súvislosti so šafárením „s tým, čo je naše, naše, naše“ sa oplatí zamerať sa na prístup Krajského pamiatkového úradu. Ten sa musí k jednotlivým zásahom vyjadrovať už len pre samotný fakt, že na Slovensku cirkev nie je odlúčená od štátu a hoci kostoly sú právne súkromným majetkom, sú to zároveň pamiatkovo chránené objekty. Na základe toho by sa samozrejme štát mal podieľať nielen na financovaní, ale aj na schvaľovaní zásahov do kultúrneho dedičstva. Ale kým financovanie štátom je fajn, menej pohodlné je nechať si frflať do zaobchádzania so „súkromným majetkom“. Na Slovensku však ani pamiatkari nepredstavujú pre cirkevných podnikateľov žiadny problém, pretože výraz „súkromné vlastníctvo“ sa stáva rovnako nespochybniteľnou dogmou, ako trebárs „nepoškvrnené počatie“. Typickou ukážkou prístupu pamiatkarov k pamiatkam je povolenie na odstránenie historického organu z chóru bez toho, aby sa zaujímali, kde má táto „hnuteľná kultúrna pamiatka“ skončiť. Nakoľko právne ide o pamiatku „hnuteľnú“, nikto sa neunúval spochybniť správnosť jej presunu. Podobne, ako si cirkev osobuje právo na „upravovanie kostolov podľa svojich požiadaviek“ bez ohľadu na rešpektovanie historickej hodnoty objektu, pamiatkari ako dobrí úradníci majú väčšmi v úcte priechodnosť paragrafov ako význam pamiatky. Ak by sme si však posvietili výlučne na paragrafy, všimli by sme si, že aj tam Krajský pamiatkový úrad (KPÚ) porušil niekoľko medzinárodných dohovorov o ochrane kultúrneho dedičstva, ktoré Slovensko podpísalo. Je to Benátska charta, Narský dokument o autenticite a Dohovor o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva. Podľa týchto dohovorov treba pamiatky chrániť predovšetkým v ich autentickom prostredí. Na Slovensku však neomylnosť rozhodnutí nedokážu spochybniť ani medzinárodné dohody.  Nedávno si KPÚ s inou kauzou poradil skutočne šalamúnsky: keďže niekto úplne rozbil bronzovú tabuľu na petržalskom brehu Dunaja, ktorá pripomínala koniec 2. svetovej vojny, pamiatkový úrad ju jednoducho vyškrtol zo zoznamu pamiatok  a prikázal úplne odstrániť. 

Nie je ničím novým, že na Slovensku jednoducho neexistuje vyvinuté vedomie a cit pre ochranu kultúrneho a prírodného dedičstva. Ľudia ho zväčša nevnímajú ani vďaka vzdelaniu, ani vďaka piatim základným zmyslom, ktoré nám sú dané. Ani v časoch kolektívneho vlastníctva neexistovalo kolektívne povedomie a každý mal pocit, že práve on jediný je ten, kto si to môže zobrať. Nedostatok sebaúcty u nás vždy generoval neúctu voči tomu, čo sme nepovažovali za svoje – či už z pohľadu histórie alebo z pohľadu „to je moje, do toho ťa nič“. Posvätnú inštitúciu všeobecného vlastníctva vystriedal nedotknuteľný kult súkromného majetku. Lesy, kostoly, múzeá, historické cintoríny, to všetko je len materiál na tajuplné transakcie a budovanie kultu osobnosti jednotlivcov. V súčasnosti sa kultúrna, politická a cirkevná obec stavia k historickým a prírodným hodnotám rovnako, ako gazdov sused k štátnemu lesu na Devínskej Kobyle. Každý, kto sa vyjadrí proti bezhlavému rozkrádaniu zvyškov našej minulosti, dostane jednoznačnú odpoveď. Už ti zase začína harašiť. Veď ten les je môj. Nikomu nebude chýbať.     

Súvisiace články:

• Rozvíjanie kultúry na slovenský spôsob alebo Dóm sv. Martina predsa nie je žiadne múzeum!