JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Simon Theur: TTIP, jeho víťazi a porazení

Únik dôverných dokumentov z rokovaní o Dohode o transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve (TTIP) v pondelok 25. apríla potvrdil ...

[Kriteko]

Milý Martin

Keď som si po Veľkej noci pozrel internet a zdrvený pochopil, že na dohodnuté stretko sa nebudeš môcť dostaviť, spomenul som si, ako som ...

[Tiburon]

Boj proti sexuálnemu vykorisťovaniu

Pred pár dňami som sa zobudil do ďalšieho dňa poznačeného novým hrozným obvinením príslušníkov mierových síl slúžiacich v ...

[Parfait Onanga-Anyanga]

Pavel Branko (93): Politici sú svine, lebo všetko robia ako by sme na ich mieste robili aj my

Kríza žánru | Slovensko | Iris Kopcsayová | 19.11.2014

_ma_small

Chcel by som byť znovu mladý Filmový kritik Pavel Branko sa pozerá na svet očami mladíka, hoci má už 93 rokov. Nikomu však nepraje dožiť sa takého vysokého veku, lebo hlava je vraj to jediné, čo mu ešte funguje. Len pred pár dňami pokrstil svoju knihu Úklady jazyka. Z jednoduchej otázky, ako sa mu dnes žije a ako sa pozerá na dnešok, vznikol napokon rozhovor o tom, že ľudstvo žije konzumne a rúti sa do skazy. Sám Branko vraví, že on z konzumnej spoločnosti vystúpil, no vie, že to nemôže očakávať od každého. A v tom je podľa neho problém.

Prečo ste si vlastne zmenili priezvisko z Haas na Branko?

Branko, ktorého durili hore Hronom a ktorý  pravdu žil a krivdu bil, bol môj prvý hrdina, príbeh je zasadený do krajiny blízko Hačavy, kde som vyrastal, siahnuť po ňom ako po pseudonyme mi bolo preto samozrejmé. A keď ma všetci naokolo začali tak volať, vznikol dôvod prijať to meno za vlastné. Podnet potom spečatila pražská rezolúcia Kominterny, ktorá privítala prezidenta Tita ako hrdinu partizánskeho boja, a vyprevadila ako krvavého psa Tita. Branko, typické juhoslovanské meno, bol môj súkromný protest proti tejto rezolúcii a všetkému, čo nasledovalo. Vtedy som aj vystúpil z KSS.

Mladosť ste prežili v úplne inej dobe. Ako sa pozeráte na dnešok?

Starí ľudia, ktorí majú strašne veľa za sebou a malú šancu mať veľa pred sebou, zväčša spomínajú, že tráva bývala kedysi zelenšia. Ja by som na minulosť takto nespomínal. Tráva nebola zelenšia, len všetko bolo inakšie. Keď som vstupoval do vedomého života, teda medzi dvoma vojnami, svet ohrozovali predovšetkým nacizmus a fašizmus. Pokrokoví ľudia celého sveta síce vedeli, že aj Sovietsky zväz je diktatúra, netušili však, že taká zločinná. Nevedeli to ani veľmi otvorené hlavy tej doby, ktoré mali vo svete všeobecný rešpekt, teda nielen Maxim Gorkij, ale aj Lion Feuchtwanger, Herbert George Wells, Erich-Maria Remarque. Mnohí. Pokrokový intelektuálny svet žil medzi oboma vojnami v znamení: „Kupředu levá!“ Dnes nás neofašizmus v podobe nacionalistických xenofóbií, rovnako ako ruská demokratúra, síce tiež ohrozujú, no dlhodobo nás dnes ohrozuje predovšetkým populačná explózia a  blízke vyčerpanie zdrojov na Zemeguli. Prečerpávajú ich predovšetkým krajiny euroatlantickej civilizácie, lebo miliardy ľudí tretieho sveta ich prečerpávať nemôžu z jednoduchého dôvodu – musia sa aj s rodinou pretĺkať z dvoch-troch dolárov denne. Pritom aj v prvom, aj v druhom, aj v treťom svete drancuje zdroje predovšetkým horných desaťtisíc, teda tých pár percent populácie, ktoré majú pod palcom tretinu alebo viac národného či svetového bohatstva, a zásluhou globalizácie veľkokapitálu sa nožnice medzi bohatstvom a chudobou roztvárajú stále viac. Pritom triedne rozdiely tu boli vždy, aspoň od čias vzniku súkromného vlastníctva, nie je to teda nič nové. Nové je iba to, že v priebehu dejín sa tí dole občas búrili, dnes sa prostredníctvom cukríka konzumizmu darí buričské chute utlmiť až potlačiť. No aj keď nadspotreba zdrojov je rozdelená nerovnomerne, každý čovek má len jeden žalúdok, každý rovnako znečisťuje Zemeguľu svojimi výkalmi. Pritom sa spotrebúva čoraz viac mäsa, a teda pestuje čoraz viac dobytka, takže životné prostredie nemôže zostať v rovnováhe. Najväčší úklad tohto systému predstieranej demokracie, v ktorej vládne veľkokapitál, je teda to, že nechce brať na vedomie populačnú explóziu ako najväčšie ohrozenie budúcnosti životných podmienok na Zemeguli. Sú prognózy, že o päťdesiat rokov budú len v Afrike žiť vyše 4 miliardy ľudí, a svetová mienka to berie ako samozrejmosť, kým Čína, ktorá politikou jedného dieťaťa ako jediná proti tomu niečo robí – vlastne robila, lebo najnovšie s tým aj ona prestala – je za to terčom kritiky, že tým porušuje ľudské práva. Pritom ani jej sa to veľmi nedarilo, inak by Číňanov tak nepribúdalo.

Myslíte si, že by sa malo rodiť menej detí?

Podľa toho kde. Na Slovensku, v Európe či v severnej Amerike je problém, že sa ich nerodí dosť.

Ako to regulovať?

Možno čínskou cestou, možno aj inak, účinnejšie. Ale, ako vidíte, jedinú krajinu, ktorá sa o to donedávna pokúšala, za to kritizujú pod taktovkou veľkokapitálu, ktorý vidí v každom ďalšom hladnom krku budúceho konzumenta.

Starší ľudia sa u nás zvyknú sťažovať na zlú sociálnu situáciu, na nízke dôchodky a vysoké ceny. Vás trápia skôr globálne problémy ľudstva?

Ja žijem tak sparťansky, že sa cítim zabezpečný. Napokon, sme s manželkou len dvaja na dva dôchodky. Väčšina slovenských rodín, a najmä osamelé matky s deťmi, sú na tom neporovnateľne horšie. To neznamená, že iní by s našimi príjmami boli spokojní. Ale my s manželkou nie sme otroci konzumnej spoločosti. Tu totiž leží ďalšie najväčšie ohrozenie ľudstva. Veľkokapitálu sa úspešne darí vodiť väčšinu ľudstva „na vařené nudli“ konzumizmu.

Máte na mysli reklamy?

Keby len tie! Odkedy je demokracia nástrojom veľkokapitálu, je politika odkázaná na metódy marketingu, a ten musí niekto platiť. Niekto, kto má veľa peňazí, kto má v rukách médiá a lobing, a nerobí to pre modré oči politikov. Takže z dlhodobého hľadiska je skoro jedno, hoci nie celkom, či vládne vláda, čo sa tvári pravicovo alebo vláda, čo sa tvári ľavicovo, pretože obidva tímy majú priestor len v mantineloch, ktoré im poskytujú ich spoloční chlebodarcovia.

Máte na mysli sponzorov politických strán?

Iste. Kapitálové skupiny sponzorujú všetky strany, ktoré majú dostatočný voličský potenciál, nie nejakú určitú.

Teraz máme ľavicovú vládu. Ako ju vnímate?

Tak ako hovorím. Prezentuje sa ľavicovo a istými nepodstatnými úpravami sa tak aj prejavuje, ale v rámci mantinelov. Všimnite si populárny pojem „konflikt záujmov“. Myslí sa tým rukolapný stav, keď niekto z titulu funkcie rozhoduje o veciach, na ktorých je sám zainteresovaný. Ja však tvrdím, že z triedneho hľadiska sú všetci politici v konflikte záujmov. Vyššia stredná trieda, teda notári, advokáti, sudcovia, bankové a poisťovateľské špičky, lekári, počítačoví experti, exekútori, vyššie vrstvy štátnej správy či súkromného podnikania a tak ďalej, tí nevytvoria taký potenciál, s ktorým by sa dalo vyhrať voľby. Politici musia teda oslovovať drobných ľudí, ktorých je najviac, akoby zastupovali ich záujmy. Niektorí dokonca sprvu aj úprimne. Lenže keď sa raz dostanú do politiky, ich záujmy sa so záujmami drobných ľudí rozídu, a keď tvoria zákony, majú už pred očami aj alebo predovšetkým vlastné záujmy. Alebo si myslíte, že politik, ktorý si žije v hojnosti, nehľadí na to, ako sa zákony, ktoré schvaľuje, premietnu na jeho osobný život a majetkové záujmy ľudí v jeho okruhu?

Asi áno.

Lebo je človek. Ja politikov neodsudzujem a na zdôvodnenie ponúkam takýto bonmot: Politici sú svine, lebo všetko robia tak, ako by sme to na ich mieste robili aj my.

Takže si nerobíte ilúzie ani o sebe?

Výnimky sa samozrejme vyskytnú, najmä vo chvíľach revolučných zvratov č kritických situácií, inak by sme nemali veľké postavy svetových či domácich dejín, ja však hovorím o väčšine, lebo jedine tá zaváži. Keby som bol na ich mieste, asi by netrvalo dlho, aby ma prostredie a najmä príležitosti zmenili. Ale to je iba dohad, lebo človek nikdy nevie, ako sa zachová, kým nepríde na lámanie chleba.

Ste veľmi úprimný, to by si asi žiaden politik nepriznal.

No bodaj by. Vo väčšine dbajú o to, aby mali svoje nemalé platy, a k tomu plno bočných príjmov. Ako by mohli hlasovať povedzme za to, čo prešlo Rooseveltovi roku 1929? Teda v rokoch po čiernom piatku, keď vypukla obrovská kríza a Rooseveltovi sa podarilo uzákoniť viacnásobné zvýšenie daní najvyšších príjmových skupín, ale aj daní z majetku a dedičtva. Neviem, ako Rooseveltovi v tridsiatych rokoch prešiel tento jánošíkovský kúsok, presahuje to môj rozum, ale už sa to nikdy nezopakovalo. Aj keby som našej ľavicovej vláde pripisoval tie najlepšie úmysly, že chce zmenšiť rozdiely medzi najbohatšími a najchudobnejšími, hneď by sa vykľulo, že jednému štátu, a to ešte takému miništátu ako je Slovensko, peniaze a investori utečú, a on to nemá ako zastaviť. Veľkokapitál sa už postaral, aby mal celosvetovú mobilitu, ktorej sa mobilita ľudí nikdy nevyrovná. Každý pokus zmenšovať nožnice životnej úrovne sa vypomstí, ako sa vypomstil francúzskemu prezidentovi Hollandovi. Taký pokus je možný iba celosvetovo, čiže nereálny. Veľkokapitál, okrem virtuálnych finančných operácií s peniazmi, ktoré nik nikdy nevidel ani neuvidí, žije zo stupňovania spotreby a apelujúc na odveký pud, ktorý ľudí núti pretromfnúť suseda. Za socializmu sa to prejavovalo v podobe: Ako to, že sused má šesťstotrojku, a ja len Trabanta? Dnes sa možnosti nebývalo rozšírili, a aby konzum neklesal, do väčšiny výrobkov sa už zabuduje tzv. plánované zastaranie, aby v nich nejaká niekoľkocentová súčiastka krátko po uplynutí záruky zdochla. Stačilo by ju vymeniť, lenže výrobok je urobený tak, aby sa nedalo. Jediná cesta z bludného kruhu je z konzumnej spoločnosti vystúpiť. Lenže ja si v tomto smere o štatistickej väčšine ľudstva nerobím ilúzie.

Myslíte si, že sa ľudstvo niekedy spamätá? Čo by sa muselo stať?

Dnes už nikto nemôže tvrdiť, že otepľovanie podnebia prišlo z prírody, a vyčerpávanie zdrojov je čisto záležitosť ľudstva. Keby politici konali podľa dlhodobých perspektív, prijímali by zákony, ktoré by účinne bránili ďalšiemu otepľovaniu a vyčerpávaniu. Lebo oceány budú stúpať, stámilióny ľudí budú už v najbližších desaťročiach musieť utekať z pobrežných oblastí. Lenže kapitál bráni urobiť drastické a účinné opatrenia. Tokijský protokol nepodpísali najväčší znečisťovatelia, a zrejme nepodpíšu ani novú verziu. A tí, čo podpísali, ho zväčša nedokážu dodržať. Potrebné celosvetové obmedzenia by totiž nutne siahli prvému svetu na životnú úroveň, a najväčšia svetová politická strana, totiž strana človeka konzumného, ktorá ani nemá reprezentantov, na to nikdy nepristúpi. Rozmeňme si to na drobné. Spaľovanie fosílnych palív je dlhodobo obrovský motor otepľovania podnebia, ktorý však priamo necítime. No keď zatvoríte hnedouhoľné bane, dostanete banské oblasti do zúfalej situácie nie dlhodobo, ale okamžite. Ktorý volič vám to odklepne?

Takže ľudstvo podľa vás speje do katastrofy?

Áno. Dobre sa na to pozerá vo filmoch, ktoré ukazujú rôzne formy katastrofy. Musia zapôsobiť, preto ukazujú katastrofu tak, aby bola dramatická. Ja si však myslím, že katastrofa sa už začala, ibaže neprebieha dramaticky. Sme len v situácii žaby, ktorá pláva v čoraz horúcejšej vode. Keby teplota vody stúpla o päť stupňov naraz, tak žaba – pokiaľ jej to steny hrnca umožnia – vyskočí. Takto si však pomaly zvyká a nakoniec sa uvarí. Myslím, že ľudstvo je dnes v tejto situácii.

Dnes má skoro každý čovek mobilný telefón, každý chce mať auto, každý má účet v banke. Vy máte účet v banke?

Isteže. Uľahčuje mi život. Každý môže mať účet v banke, počítač či mobil, to ho otrokom konzumizmu nerobí. Ten proces sa pri elektronike začína inak. Firmy hodia na trh v čoraz kratších intervaloch nový, ešte dokonalejší typ televízora, iPadu či smartfónu, a v tej chvíli sa človek konzumný postaví pred obchody do radov, a milióny „morálne zastaraných“, čiže stále funkčných prístrojov, s ktorými sa však už nedá robiť vietor, putujú do šrotu alebo k chudobnejším príbuzným. Kedysi sa aj u nás, a to vo štvrtok zavčas rána, milovníci kultúry stavali do radov pred kníhkupectvá, aby sa na nich ušla kniha, ktorá bude veľmi rýchlo vypredaná. Tí, čo rozhodovali o prídele papiera, dobre vedeli, že by sa z tej knihy predalo aj stotisíc kusov, ale nestáli o to, lebo komerčné hľadisko tu ustupovalo iným. Nechceli však ani, aby im predhadzovali cenzúru. A tak knihu vydali v malom náklade, kým v stotisícovom náklade vydali povedzme Leninove či Stalinove spisy, hoci ich, okrem inštitúcií, nik nekupoval. Tie dva príklady však dosvedčujú, že vtedy šlo hlavne o kultúrny hlad, kým dnes hlavne o to, aby sme v hanbe neostali.

Mnohí vravia, že za komunistov bolo lepšie. Bolo?

Dnes čisto počuť tento názor, stačí si pozrieť prieskumy, ale ja nie som nostalgik socializmu. Pritom ľudia chceli práve to, čo máme dnes, len nevedeli, ako sa väčšine z nich v tom nablýskanom raji bude žiť. Mne, a vôbec ľuďom na publikačnom fronte, priniesol November veľa. Ľuďom od peňazí a politiky všetko. Drobný človek však rýchlo zabúda. Zabudol, že citróny, banány a sto iných vecí sa bežne nekupovalo, ale „dávalo“. V podniku sa rozchýrilo – dávajú citróny! Ľudia sa vyhrnuli kupovať, pretože vedeli, že mesiac zase nebudú. A to ešte náš husákovský reálny socializmus bol materiálne na špičke, spolu s NDR, a Bulharsko či Rumunsko sa na nás pozerali ako na západný raj. Dnes si ľudia naliehavejšie uvedomujú iné. Kapitalizmus prebohato zásobil trh a môžete si všetko kúpiť, no pod jednou podmienkou: Že na to máte. A za cenu, že tak, ako kedysi boli nedostatkovým tovarom citróny či nylonky, dnes je nedostatkovým tovarom pracovné miesto. Drobný človek si zrazu uvedomí, že istota pracovného miesta by mu vyvážila aj vystávanie v šóroch. Lenže táto istota je nenávratne preč. Kapitál prudko zvyšuje výrobu, ale za cenu automatizácie, sprevádzanej znižovaním potreby pracovných síl. Nakoniec sa možno dostaneme do situácie, keď vo výrobe už nebude pracovať takmer nikto, iba pár dispečerov, ktorí cez monitory dozerajú na ich hladký priebeh. Nakoniec, aj keď už možno preháňam, jediné pracovné miesta ostanú v médiách, obchode, bankovníctve a v cestovnom ruchu, počítačových systémoch a vo verejnej správe, slovom v zábavnom priemysle a v službách. Ponuka pracovných miest tak postupne klesne na minimum. Lenže kapitál nie je ochotný prejsť na systém, kde by každý čovek, bez ohľadu na to, či je zamestnaný alebo nie, mal nárok na základný príjem. Aj v mojich očiach je to utópia. Vždy sa totiž nájde dosť ľudí, ktorí budú chcieť robiť medicínu, či skrátka humanitné aj prírodné vedy, z pasie, lebo chcú. Ale keď vás núdza nedonúti, neviem, obrazne povedané, kto pôjde z pasie čistiť kanály. A prác, ktoré nik nepôjde robiť len tak z pasie, je strašne veľa.

Myslíte si, že k tomu spejeme? Dnes ešte sú ľudia, ktorí čistia kanály.

Sú, a kým bude núdza o pracovné miesta, aj budú, a dokonca radi. Lenže pracovných príležitostí už nikdy nebude dosť. Sedíme teraz všetci v člne, do ktorého zateká, snažíme sa vodu odčerpávať, aby sa čln nepotopil, no nikomu sa nechce pozrieť cez okraj a vidieť, že nás prúd zanáša k vodopádu.

Čiže boli ste ľavičarom a ľavičarom ste aj zostali?

Pochybujem, že by takáto katastrofická vízia bola ľavičiarska. Ak mám voliť medzi väčšou a menšou mierou sociálnej spravodlivosti, tak som ľavičiar. Lenže dlhodobo v tom nie je žiadna perspektíva, pretože väčšina je predovšetkým posadnutá konzumom. Aj tí z Nemaníc. Ekologické faktory ľudstvo v dlhodobej perspektíve nakoniec síce prinútia radikálne znížiť životnú úroveň, ale z krátkodobých dôvodov s tým v politike nik neuspeje. Ak by navrhoval riešiť vec radikálnym znížením životnej úrovne boháčov, demokratickými cestami to nepresadí, lebo práve oni držia zákonodarcov na vôdzke. A revolučné riešenia situácie zatiaľ spravidla zvrhli zlý režim a nahradili ho ešte horším. Preto sa veci zatiaľ riešia pštrosou cestou. Konzumizmus je predsa konečne realizovaný sen ľudstva. Keď sa pozriete, ako nám Biblia predstavuje raj, čím sa líši od raja konzumizmu?

Raj, to je to, po čm všetci túžime tu na zemi? Materiálny dostatok?

Raj znamená, že nám nič nebude chýbať, všetci sa budeme mať dobre, dokonca aj lev bude spolunažívať s jahniatkom. Neviem síce, z čoho bude žiť, ale taký je obraz raja. A konzumizmus nám ho v triedne nespravodlivej podobe nastolil na Zemi. Už teraz.

Nemyslíte si, že váš dnešný pohľad na spoločnosť je daný aj tým, čo ste zažili? Boli ste vo väzení, v koncentračnom tábore, zažili ste vojnu, hlad.

Toto podložie, ktoré mladšie generácie u nás nepoznajú, tu môže spolupôsobiť. Lenže problémy, na ktoré poukazujem, vtedy ani neexistovali.

Ale zažili ste nedostatok, preto sa možno pozeráte kriticky na konzumnú spoločnosť.

V západnom svete sa na konzumnú spoločnosť pozerajú kriticky čoraz širšie vrstvy všetkých generácií, len k nám to ešte naplno nedorazilo. Faktor husákových detí ťahá dozadu a vyvoláva krátkozrakosť.

Možno si však preto veci viac vážite.

Isteže, mám to zakódované, nikdy by som nevyhodil kus chleba do kontajnera. Myslím to obrazne, lebo v kontajneri sa nájdu aj oveľa luxusnejšie potraviny. Ale v tom to nie je. Tri-štyri generácie predo mnou to ešte mala takto zakódované väčšina, aj keď neprešla koncentrákmi. Spomeňte si na Němcovej Babičku, ako radí Barunke: Pre pierko treba aj plot preskočiť. To je metafora. Dnes by sa však pre pierko už nikto nezohol. Ešte tak keby zazrel na zemi stovku.

Ako sa pozeráte na dnešnú mladú generáciu?

Že je plne dieťaťom doby, do ktorej sa narodila. Pritom práve mladí by si mali uvedomiť, že majú pred sebou ešte veľa života a mali by myslieť na to, ako to bude na Zemi vyzerať o päťdesiat či o sto rokov. Mne osobne už môže byť jedno, ako bude vyzerať Zemeguľa či len o desať rokov, ale mladým by nemalo byť. Len sa obávam, že u nás im je to jedno. Pravda, hovorím o štatisticky významnej „mlčiacej väčšine“, lebo o jednotlivcoch to platiť nemôže, tí sú veľmi diferencovaní a pred mnohými klobúk dolu. Napokon, nad mravmi mládeže sa staršie generácie pohoršujú už tisícročia, a do tejto smiešnej polohy by som nerád skĺzol. Berme však do úvahy, že ľudstvo ešte nikdy nemalo také účinné prostriedky, ako si pod sebou píliť konár, ako má dnes, a ešte nikdy nás na Zemeguli s nemennou kapacitou nebolo tak veľa a bude stále viac.

Čo si myslíte o výdobytkoch doby, ako je internet? Sám ho využívate.

Ezopa sa spýtali: Čo je najlepšie na svete? Odpovedal: Ľudský jazyk. Prečo? Vždy sa ním dorozumiete, dohodnete, odovzdávate si ním správy. A čo je najhoršie na svete? Ľudský jazyk. Preč? Odpoveď si môžete domyslieť. Ezop vyslovil obrovskú pravdu, ibaže sa nevzťahuje len na jazyk, ale na čkoľvek. Aj na internet. Záleží na tom, čo si z neho beriete. Či si z neho beriete to, čo vás zušľachtí čo vzdelá, alebo to, čo vás zosuroví. Či prestanete dbať na rozdiel medzi tým, čo si púšťate na monitore a čo sám reálne robíte. Nedá sa povedať, že nejaký civilizačý posun je zlý alebo dobrý. Vždy je aj zlý aj dobrý. Jadrová energia vám môže dať obrovské zdroje, no postará sa vám aj o Hirošimu, Černobyľ či Fukušimu, aj o časovanú bombu úložísk.

Registrujete Facebook?

Registrujem, že existuje, ale prihlásený nie som. Počkám si ešte zo tridsať rokov, potom zvážim (smiech).

Máte 93 rokov. Cítite sa ako starec či ako mladík? Pôsobíte ako mladík.

Myslím, že mám mladý rozum, mladý pohľad na svet. Ale všetko ostatné, hádam okrem očí, je zrelé na odpis. Ale, ako povedal Wolker – smrti se nebojím, bojím se umírání. Ibaže on tej hraničej situácii čelil ako 24-ročý, a to je inakšia situácia, inakší horizont.

Zdravie vám slúži?

Človek v tomto veku nemôže byť zdravý. Môže len ešte žiť. Je to ako s autom veteránom. Každú chvíľu na ňom niečo odíde, čo sa ešte dá opraviť či vymeniť. Až kým neodíde niečo, čo sa už opraviť nedá. Ja som celá kolekcia diagnóz, ale to je normálne. Napokon, v tomto veku, ak by mal človek štipku zmyslu pre slušnosť, už by sa dávno porúčal. Keďže však mám väčšiu dávku zlomyseľnosti ako slušnosti, tak som ešte stále tu.

Ste filmový kritik, chodíte do kina na premiéry, stretli sme sa na Nymfomanke. Stále teda sledujete dianie.

Áno, ale to je mozog, dispečing. Jediné, čo zostalo plne funkčé. Nič iné. Nikomu neprajem žiť 93 rokov alebo viac.

Mnohí vám závidia, že ste v tomto veku taký vitálny.

Som celkom nevitálny. Iba mi to myslí, a to je rozdiel. Niet čo závidieť. A kto závidí, nevie čo. Lebo staroba znamená neustále obstrihávanie možností. Nič ňou nezískate, ale strácať strácate stále.

Ani múdrosť nezískate?

Neverím, že človek môže vekom získať múdrosť. Možno ešte tak nadhľad a zhovievavosť. Vyvíja sa názorovo, pretože žije v stále sa meniacom svete. Dnešný svet sa od čias mojej mladosti vývinovo posunul viac, ako predstavoval posun od 18. storočia po moju mladosť.

Chceli by ste byť znovu mladý?

Rozhodne chcel, už len zo zvedavosti. Aj s tým, že dnešní mladí málo rozmýšľajú o tom, kam svet speje, takže možno by som o tom tiež nerozmýšľal. Ale byť znova mladý by som chcel. Len dúfam, že by som nezopakoval základnú chybu svojho života.

Akú?

Mám na mysli vzťahy k dievčtám a ženám. Lebo pokiaľ ide o túto oblasť, prvá polovica života bola séria katastrof, prerušovaná chvíľami úspechov či šťastia. Až kým som nedospel do šťastného druhého manželstva. Ale to až na prahu dôchodku, takže ide o bankrot, trochu vyvážený bonusom dlhovekosti. Mladým by som odporúčal, aby si v tomto smere užívali naplno od mladi. Ale oni sa v tom smere asi dobre zaobídu aj bez mojich rád.

Iris Kopcsayová

Autorka je redaktorkou denníka Plus JEDEN DEŇ

Pavel Branko (93)

Narodil sa 27. apríla 1921 v talianskom Terste. Detstvo prežil na Hačave, v okrese Hnúšťa. V rokoch 1932-40 absolvoval v Bratislave reálne gymnázium s maturitou. Dva semestre študoval na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave, potom mal krátkodobé príležitostné zamestnania. Roky 1942-45 strávil ako politický väzeň v Bratislave, Nitre, Leopoldove a v koncentračnom tábore v Mauthausene. Od roku 1945 do roku 1948 bol prekladateľom na voľnej nohe, neskôr sa stal filmovým publicistom a prekladateľom. V roku 1948 vystúpil z komunistickej strany. V rokoch 1956-69 pracoval ako redaktor časopisu Film a divadlo. V roku 1967 bol ocenený za preklad knihy Maxima Gorkého Život Klima Samgina. V rokoch 1968-70 viedol scenáristicko-dramaturgický kurz na VŠMU. Od roku 1972 sa ako prekladateľ a filmový publicista ocitol na čiernej listine. V roku 1997 dostal Čestný doktorát VŠMU. Získal viacero ocenení, v roku 2007 Cenu Slnko v sieti za celoživotné dielo. Je autorom viacerých publikácií, nedávno mu vyšla kniha Úklady jazyka. Je druhý raz ženatý, má dvoch synov. Hoci boli ako židovská rodina za vojny sledovaní, jeho mama zachránila život dvom Židovkám, za čo získala vyznamenanie Jad Vašem.

Fotografie: Archiv

Bookmark and Share

Hodnotenie

7

Tento článok zatiaľ hodnotilo 270 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Odporúčame

Video



Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist