Duchovní pokračovatelia Oswalda Spenglera a jeho diela o úpadku Západu vidia v únii sofistikovaný nástroj na zničenie európskych regionálnych identít.

Brusel sa podľa kritikov stal už dnes novou formou habsburského žalára národov. EÚ nevďačíme údajne za nič.

Je široko rozšíreným mýtom, že za najdlhšie trvajúce obdobie mieru v Európe za posledných dvetisíc rokov nevďačíme únii, ale americkým vojakom, ktorí, ako vieme, sa vždy zaujímali o bezpečnosť strednej Európy – od Jalty, cez zradu budapeštianskeho povstania, až po schválenie ruskej invázie do Československa. Podobných príkladov sú desiatky – Írsko nevďačí za ekonomický rast miliardám z rozvojových fondov, ale firme IBM, ktorá si v Dubline postavila fabriku.

Spor o čísla, výhody a politické mytológie vyvrcholili v otázke európskej ústavy. Jürgen Habermas v roku 2003 vysvetľoval, že ústavný dokument je nevyhnutný na formáciu európskeho politického národa. Jeho vznik sa stal reálnym po roku 2003, keď sme sa v Európe stali svedkami vzniku európskej verejnosti. Kontinent zasiahli vlny miliónových manifestácií proti americkej okupačnej vojne v Iraku – s výnimkou Slovenska, ktoré v tom čase mávalo v prvomájovom sprievode na Hviezdoslavovom námestí, aby privítalo šampióna bajonetovej demokracie Georgea W. Busha. Kantove predstavy o večnom mieri zasiahli počas okupácie Iraku veľkú časť európskej verejnosti – americké televízne stanice v tom čase po prvý raz začali používať výraz european opinion. Americká zahraničná politika tak nechtiac prispela k obnoveniu renesančného ducha republique des lettres, ktorá sa v časoch reformácie rozhodujúcim spôsobom pričinila o šírenie humanistických myšlienok.

Otázkou zostáva, prečo najspolitizovanejší národ Európy – Francúzi – ústavu odmietli aj napriek tomu, že už pred dvesto rokmi pochopili imperatív nevyhnutnosti politického dokumentu na zmenu paradigmy. Zatiaľ čo v SR sa otázkou ústavy zaoberal public relation projekt Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku s honosným názvom Konvent, vo Francúzsku sa o jednotlivých častiach ústavy diskutovalo v kaviarňach, na futbale alebo v náručí milencov a mileniek. Slovenská politická reprezentácia odmietla myšlienku referenda, ktoré mohlo byť fantastickým nástrojom na vzbudenie záujmu obyvateľstva o európske témy. Namiesto toho sa stretávali pracovné skupiny a expertné tímy, ktoré mali rozhodnúť o tom, či krajina prijme najdôležitejší politický dokument v histórii od čias požiadaviek slovenského národa.

Samozrejme, že sa dá všetko vysvetliť teóriami o zastupiteľskej parlamentnej demokracii, nedostatkom času a vypočítavosťou predchádzajúceho kabinetu, ktorý potreboval ukazovať istú „proeurópsku tvár“. V skutočnosti však slovenskí politici pripravili verejnosť o možnosť vyjadriť sa k textu, ktorý po prvý raz od štúrovského zlyhania vrátil otázku európskych podôb do verejnej debaty. V čase zrodu európskej verejnosti išlo o neprezieravý krok, ktorého dôsledky budeme o pár rokov pociťovať v podobne nízkeho záujmu verejnosti o európske otázky.

Čo ďalej – implikácie pre Slovensko

Koniec politickej letargie vo Francúzsku a rozšírenie EÚ viedli k rozpadu vízie, ktorá mala určiť smerovanie kontinentu na najbližších dvadsať rokov. Namiesto paralelných procesov sa stali z rozširovania a integrácie ideologické antagonizmy, ktorých vznik treba chápať v kontexte mutácie európskej ľavice do pozície nie kritika, ale asistenta globalizačného vyprázdňovania univerzalizmu. Európska pravica pokračuje vo vízii kresťanskodemokratických politikov 50. rokov, i keď postupne oslabila akcent na symbolické obnovenie karolínskeho priestoru. Tekutú realitu poľského sociológa Zygmunta Baumana lepšie extrahujú filtre tradičných tém pravice – poriadok, rodina, nedeľná spiritualita – ako dezorientované recepty ľavice. Zatiaľ čo do roku 1989 existoval v Európe politický konsenzus, ktorý tabuizoval veľké etické témy, po vstupe nových krajín sa otvorila pasca, do ktorej spadli všetky politické prúdy.

Politický konsenzus ako vyvrcholenie dejín európskej diplomacie je kritizovaný zo všetkých strán ako byrokratický nástroj. Situácia nápadne pripomína dadaistické manifesty fašizujúcich talianskych intelektuálov, ktorí sa v 20. rokoch minulého storočia sťažovali na „lepkavý, nevzrušujúci mier“.

SR môže ešte niekoľko rokov žiť s tematickým alibizmom, ktorým ospravedlní svoj nezáujem o európsky verejný priestor. Budovanie diaľnic, čističiek odpadu a stavanie turistických chodníkov je dozaista politicky viditeľnejšie ako zdanlivo nepotrebné diskusie o budúcom smerovaní únie. Celá generácia slovenských politikov pochopila otázku politickej integrácie ako nevyhnutnú cenu za právo siahnuť si na európske peniaze.

Bolo by patetické povedať, že SR má dnes jedinečnú príležitosť vrátiť sa do európskej diskusie o tom, čo nás čaká. Ako jedna z mála krajín má ale celkom sviežu skúsenosť s novou formou štátnosti a zmenou politických identít. Je iste zložité viesť krajinu, ktorá za necelých sto rokov stratila tri hlavné mestá – Budapešť, Viedeň a Prahu. Slovenskí politici ale môžu aktívnym pôsobením v prospech silnej politickej integrácie nadviazať na štúrovcov tam, kde zlyhali oddiely slovenských dobrovoľníkov z dôvodu ich malého prepojenia na celoeurópske hnutie.

Členstvo mladej a malej krajiny v gravitačnom centre moci by urobilo zo Slovenska jedinečný príklad toho, ako využiť historickú skúsenosť prakticky na formovanie novej štátnosti. Predtým sa ale budú musieť všetky zložky slovenskej politiky zbaviť teoretickej a praktickej servilnosti voči novému svetovému poriadku, ktorý sa ukrýva za technomocenský názov globalizácie. Demokratické impérium dokázalo za 50 rokov neutralizovať vojnové napätie medzi Európanmi, ktorí považovali etnické a konfesionálne vojny za súčasť ich charakteru. Časy násilných autoskarifikácií sa snáď skončili balkánskymi vojnami a Európa má priestor pôsobiť ako model novej civilizácie aj mimo vlastných hraníc.

O niekoľko rokov Európania pochopia, čo priniesol v euroatlantických vzťahoch rok 2003. Išlo o prvú euro-americkú proxy vojnu, ktorá mala takmer fatálny dopad na jednotu Európy, no zároveň ju postavila do pozície autonómneho hráča. Európska ústava môže pôsobiť na európsku verejnosť galvanizujúcim spôsobom, ak dokáže reflektovať ich očakávania podobne, ako vplývala na európskych revolucionárov Deklarácia ľudských práv. Cez nový dokument vedie cesta k „čoraz užšej únii“, ktorú zapísali zakladatelia spoločenstva bezprostredne po vojne. Súčasná Európa nepotrebuje silných lídrov alebo novú generáciu charizmatických politikov. Vyprázdnený priestor po Suverénovi – od Karola Veľkého cez Filipa II., Friedricha Barbarossu a Máriu Teréziu – nemá byť arénou, v ktorej sa neľútostne zabíjajú gladiátori politických strán, ale agorou, kde slobodní občania diskutujú o smerovaní ich megalopolisu.

Slovensko so svojou politickou skúsenosťou nesmie podľahnúť tendencii renacionalizácie európskych politík tak, ako to žiada Veľká Británia, ktorá zacítila v oslabovaní európskych inštitúcií priestor na ultraliberálne experimenty v spravovaní verejných záležitostí. Životaschopnosť slovenského politického myslenia, nech je už akékoľvek, zase dokazuje, že žiadna centralizácia nie je dostatočne silná nato, aby rozleptala v krajinách väzby, ktoré ich obyvatelia majú s rozkvitnutými sadmi, domácimi koláčmi a zábavou v miestnom kultúrnom stredisku. Strašiť obyvateľstvo možnou stratou kultúrnej identity je módnym heslom politikov, ktorí pochopili, že celoeurópska kontrola ich moci vo výraznej miere obmedzí vplyv ich charakterových nedostatkov a domácich intríg na rozhodnutia.

Politické proroctvá sa skončili tureckými výpravami do Uhorska a nikde nie je napísané, že plán politickej integrácie sa na kontinente podarí. Nie je vylúčené, že v rokoch nasledujúcich po 2009 dôjde k postupnej fragmentácii únie na viaceré skupiny. V každom z týchto scenárov – od vystúpenia Veľkej Británie až po prijatie Turecka – by mala mať SR predstavu o tom, v akej Európe chce žiť. Prijímať texty o etickej alebo daňovej zvrchovanosti je najhorším možným príspevkom politikov ako ukázať Európe, čo jej prinášame. Žiadna politická strana, politik alebo analytik by nemali veriť slovám vojnového ideológa Rumsfelda o novej a starej Európe. Bonmot bol pokusom o zlikvidovanie rodiacej sa európskej spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. A slovenskí politici by mali pochopiť, že v čase ústavnej diskusie dochádza k paralelnému procesu – imperiálna tektonická čiara v Atlantiku vzdialila USA od európskych modelov natoľko, že hovoriť dnes o spoločných euroatlantických hodnotách je bezprizorným reklamným sloganom pre bezpečnostné konferencie bratislavských think-tankov.

Súvisiace články:

• Politická integrácia ako náprava štúrovského omylu (I)
• Politická integrácia ako náprava štúrovského omylu (II)