Po dlhom zvažovaní začína redakcia uverejňovať na pokračovanie politický manifest Pútnikov slobody zo Základne Saint Justa. Dnes prinášame nové kapitoly a myslíme na našich priateľov v zahraničí, ktorí stávili víkend v policajných celách.

Patológia práce

 Súčasné obdobie normalizácie nadobúda charakter masovej psychopatológie pri pohľade na náš vzťah k práci, ktorú musíme chápať nielen, a dokonca v menšom rozsahu, ako to, čo je jej náplňou, ale aj, a predovšetkým, ako určitý spoločenský poriadok, teda celú sústavu vzťahov, ktoré nám umožňujú v jej rámci svojim výkonom alebo pozíciou ako jedincom existovať. Práca ako rámec spoločenskej existencie jednotlivcov - náš vzťah k takto definovanej práci je dokonalým klinickým obrazom neurózy: milujeme ju a nenávidíme zároveň.
Samotná pracovná náplň málokoho napĺňa. Je menej tých, čo žijú svojou prácou, ako tých, čo pracujú aby prežili, a dokonca aj tých, ktorí žijú pre svoju kariéru. Pracovný rámec je ringom boja buď o holé prežitie, alebo o vplyv, moc a s tým spojenú spoločenskú prestíž.
Sme ochotní nechať sa rozkrájať na kúsky, aby sme sa v hierarchii podniku posunuli na vyšší stupienok, no v súkromí sa chvasceme, že nemusíme krížom ani slamku preložiť. Neváhame robiť nadčas, prísť do práce aj cez víkend, no prisvojiť si kancelárske potreby, či nechať zo skladu zmiznúť časť inventáru nám nespôsobuje najmenšie výčitky svedomia – ide len o to, aby sa na „to“ neprišlo. Pachtíme po zamestnaní, napriek tomu, že nenávidíme byť podriadení. Mať prácu je česť, a pracovať poníženie. Svet, ktorý je tak otvorene cynický, predsa nemôže od proletárov očakávať úplnú odovzdanosť.
Zvyčajne, ak neurotik naraz stratí to, čo mu je pánom a obeťou, skláti sa. Ak by sa raz uzákonilo, že každú vlnu prepúšťania začnú sprevádzať povinné pohovory s psychológmi, nikoho by to pravdepodobne mimoriadne nerozhorčilo. Zatiaľ len stúpa spotreba psychotropných látok, lekári začínajú zaraďovať depresie medzi choroby, ku ktorým by mal každý nový zamestnanec pri vstupnej prehliadke zaujať stanovisko, a možnosť pohovoru s psychológom po prepustení zo zamestnania je ponúkaná len v tých „najvyspelejších demokraciách“, ako ďalší prejav kapitalizmu s „ľudskou tvárou.“
Stačí si prečítať ponuky práce koncipované expertmi na spravovanie ľudských zdrojov: vychádzajú z toho, že ich potenciálny zamestnanec nehľadá živú prácu, ako činnosť, ktorej výkonom by uskutočňoval svoj ľudský potenciál zručností, komunikatívnosti a predstavivosti, ale pozíciu, s viac menej presne vymedzenou pracovnou náplňou, ale predovšetkým s perspektívou ďalšieho kariérneho rastu. Alternatívou, a aj ideálom, má byť štatút podnikateľa, ako človeka budujúceho svoju kariéru - teda akumulujúceho spoločenský vplyv - od nuly.
Pretvorenie chápania právnych vzťahov medzi zamestnancami a zamestnávateľmi, medzi proletariátom a kapitálom, na vzťahy medzi živnostníkmi a najrôznejšími podnikateľskými zoskupeniami je len sofistikovaný pokus o psychohygienu.
 
Mocenská fikcia

 Rituálne vyhlasovanie boja proti nezamestnanosti a vraj z nej vyplývajúcej chudobe je mocenská fikcia našich vlád, ktorá je mocná len preto, že sme na nej všetci účastní: tí, čo ju udržiavajú, tí, čo ju využívajú, tí, čo ju tolerujú, tí, čo ňou trpia a ešte aj tí, čo v ňu veria.
Samotná nezamestnanosť totiž nie je pôvodcom chudoby, tak ako zamestnanie nie je garanciou proti chudobe. Je to fikcia priam metafyzickej nevyhnutnosti reforiem, daných pomyselnými špecifikami prechodu z plánovaného na trhové hospodárstvo. Trh nie je nič viac ako len priestor pre tovarovú výmenu - konkrétny, mocensky vykolíkovaný priestor, s konkrétnymi účastníkmi. A konverzia je len vysterilizovaný názov pre mocenské preskupenie sprevádzané rabovaním víťazov. Na Slovensku ide o tých, pre ktorých sa reformné úsilie dneška stalo konceptuálnou náhradou – ideologickým Ersatzom - za včerajšiu permanentnú revolúciu. V záujme udržiavania poriadku (a teda ich mocenských pozícií) chcú určovať začiatok, intenzitu aj koniec občianskej mobilizácie.
V skutočnosti sa nič historicky unikátne neudialo: s pádom Sovietského Zväzu len padol celý systém výmenných vzťahov, ktorý zabezpečoval prepojenie jednotlivých výrobných kapacít, a teda ich funkčnosť a opodstatnenie. Výrobný proces a parametre nastavené pre určitý trh, ako priestor pre odbyt, zo dňa na deň stratili pôdu pod nohami. Nič viac, nič menej.
Nie náhodou sa slovenská „kapitálovotvorná“ vrstva vo svojich počiatkoch formovala takmer výlučne z radov tých, ktorí ako bývalí zamestnanci štátnych obchodných firiem typu Petrimex alebo Kerametal mali kontakty na odbytiská mimo RVHP a na kontách v švajčiarskych bankách tajne uliate provízie v devízach, ktoré doma v tej dobe predstavovali majland. Ešte však stále išlo o trochárov, ktorým z topánok trčala slama. Naozaj veľké zvery v bielych golieroch od Armaniho sa objavili až pri „privatizácii“ strategického majetku štátu.
Rozbitie východného bloku nebolo dielom ľudového povstania, ale prispôsobivosti nomenklatúry - elít. Prehlásením konca socializmu sa časť vedúcich funkcionárov v prvom rade vyviazala zo svojich povinností voči ľudu. Nadobudla súkromnú, a právom posvätenú kontrolu nad tým, čo už beztak kontrolovala v mene všetkých, z pozície účastníka na výkone moci. Všetci si síce pateticky sľúbili lásku, len jedni dostali suroviny, priemyselnú infraštruktúru, banky, diskotéky, provízie z výpredaja spoločného majetku a ostatní na výber: buď chudobu alebo emigráciu.
Odtiaľ ten náboj bezohľadnosti, ktorého kompenzáciou je všadeprítomné vyžadovanie formálnej slušnosti. Odtiaľ priam živočíšna reakcia nedôvery voči akejkoľvek kolektívnej akcii, a vyplakávanie nad bezbrehým individualizmom, sebectvom, či absencii národného povedomia. Akoby bolo pretrhnuté spoločenské puto, a spoločnosť v rozvrate.
Nielen médiá, ale aj justícia sú nástrojom konkurenčného boja. Veľkopodnikatelia, obscénne bohatí právnici, najprv v poslaneckom kabáte, potom v honosnom taláre, vzbudzujú dešpekt: dnes na výslní, zajtra na lavici obžalovaných, a v prípade zdrvujúceho útoku mimoriadne krutého konkurenta aj v base.
Aj to, čo sa na prvý pohľad javí ako výkon spravodlivosti je len výjavom pod hladinou zúriaceho boja o moc a bohatstvo. Raz za čas sa objaví ideálny obetný baránok: chlipný lekár, alebo dokonca na psychiatrické liečenie zrelý policajt. Ale kým ho za širokej medializácie pred očami spravodlivo rozhorčených divákov rituálne podrezávajú, v Limbachu vo vinohradoch miesto viniča počuť nerušene rásť obludné múry, a za nimi vily bez zábran.

Pokračovanie nabudúce

Súvisiace články:

• Politický manifest