Výstava v átriu
Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.
Každým dňom Európska únia nalieha čoraz nástojčivejšie na grécku vládu a parlament, aby prijali ešte drastickejšie úsporné ...
[Joachim Becker]
Krach z 1929 a následná Veľká hospodárska kríza nás mali naučiť dôležitú vec: že kaskádovitý pád ako súkromných, tak verejných ...
[Kriteko]
Kríza žánru | Slovensko | Martin Kráľ | 15.03.2009

Ulice mesta sú oddnes obohatené o nových svedkov, neživé tváre kandidátov. Avšak pohyb sa sťažil, je nevyhnutné prelamovať siločiary ich pohľadov a utekať pred náporom volebných hesiel. Pri hromadnom pôsobení viacerých polí, v mieste prekrývania ich účinku, nemáte možnosť obrany, ste vystavený ideologickej radiácii.
Najviac na začiatku prekvapí homogénnosť súboru kandidátov. Všetci sú vypratí a vyžehlení, každý z nich absolvoval regeneračný kúpeľ retušovania kazov organického materiálu. Vydržali len vrásky navrstvené dosiahnutou múdrosťou a skúsenosťou, ostatné sú vyrajbané a uhradené. Všetci kandidáti prešli mukami očistca grafického štúdia a boli obmytí milosťou editácie fotografie a pravidlami kompozície.
František Mikloško si na tvár naniesol bôľny výraz, kajá sa z hriechu nízkych preferencií a nesie vinu schizmatika KDH. Ťarcha ideálov novembra, desaťročia spočívajúcich na jeho pleciach, ho prigniavila nazhromaždenou historickou hodnotou. Vzhliada na nás z fialového oparu v mystickej kontemplácii. Akiste zrie aj svoj koniec, rovnako ako fialová je farbou konca viditeľného spektra.
Milan Melník bol až pridlho vnorený do čistiaceho roztoku. Jeho belostné vlasy sú vlasmi proroka, zuby sú farby veže zo slonoviny, rúcho je vydrhnuté v čírej vode. Silu čerpá zo zasnežených Tatier, opiera sa o ich vrcholce a tie ho prikrývajú ako perina, poznanie nazhŕňal po dlhých nociach. To všetko by rád vydal do služieb národa, ale nikto nemá záujem o múdrosť, nikto neprihliada na dezinfikovanú belosť jeho vzhľadu.
Zuzana Martinákova stojí ako učiteľka pri tabuli a vysvetľuje látku svojho úspechu. No plne zasvätiť do tejto zložitej náuky sa jej zatiaľ podarilo len 4 percentá voličov. Uhrančivým pohľadom sa usiluje počariť mi a zmotať ma vo vír do jej abstraktných kučier. Nie, nehodlám túto astrálnu krásu prepustiť tme stien prezidentského paláca, nech neprestajne cirkuluje na plagátoch a tvorí večnú stálicu jej vlastného politického súhvezdia.
Iveta Radičová sa poddajne usmieva, je to však stiesnený úškľabok porazenca. Navzdory podpore umelcov a osobností či vzorovému osobnostnému profilu zlyháva. A tak jej treba. Mala vedieť, že to všetko je príliš málo, aby mohla čelila Gašparovičovmu vákuu. Ak plnosť má svoj pôvod v prázdnote, tá je potom prvotným stavom. Veď nestvoril aj Boh svet z ničoho? Radičová by mohla nazvláčať čokoľvek, premyslený politický program, akademické triumfy, diplomatické úspechy, nikdy to nebude dosť na zaplnenie primárnej prázdnoty Gašparoviča. Ten pohlcuje zmysel ako čierna diera, ohýba dráhy častíc svetla aby ich pohltil v trhline svojho úškrnu, ktorý však ostáva nemenne temný.
Ivan Gašparovič premenlivosťou foriem a počtom druhov plagátov zastiera bezobsažnosť svojej kampane. Na jednom z nich reprezentuje Róbert Fico antipól, vybudzuje zdanie reklamy na elitný zápas v boxe. A práve tu tvár prezidenta vyjavuje roky potláčaný výraz údivu. Údivu nad tým, že sa stal prezidentom a údivu nad výškou vlastných preferencií.
Nerobí nič a predsa je prezident. Je to táto neohrozená meravosť, ktorou nás hypnotizuje ako ligotajúci sa kov? Alebo sú to jeho tajuplne ohnuté fúzy, ktorými si omotáva polovicu národa?
Menší plagát na autobuse- Ivan Gašparovič Náš prezident Poďme voliť
Jedine pomätenec by uveril, že tu ide o výzvu. Nie, je to len ďalšie prázdne zvolanie víťazstva. Hovorí pohŕdavo: „Viem, že ma nebudeš voliť. No napriek tomu vyhrám“. Jeho spupnosť je bezmedzná, úškľabok výsmechom ostatným kandidátom. Úsmev Gašparoviča je z podradného plastu, štrbina pier je nezvyčajne bezpríznaková a príliš dutá, aby ju mohlo poraziť čokoľvek zahrňujúce ľubovoľný obsah. Je prázdna a možno jej pripísať všeličo, od vľúdnosti cez pýchu až po úškrn víťaza. Rovnako tak kampaň. Niet v nej nič iné iba samoľúbe a tautologické označovanie sa za prezidenta: „Voľ ma za prezidenta, pretože som prezident“.
Avšak na konci tohto spojitého pôsobenia vyvstáva zdanie, že sa žiadna kampaň nekoná, že žiadne voľby nebudú, pretože nieto voľby. Sú tu len náhodne rozptýlené obrazy a výroky, iluzórna hra veľkoplošných zrkadiel; lebo koho iného túžby by mal prezident zrkadliť, ak nie naše? Je len jeden kandidát a tým je purifikovaný úsmev. Ak by ste volili kohokoľvek, volíte úsmev, snehobiely, násilný a mŕtvy. Máte dojem, že ste svedkami kampane „Za usmievavé Slovensko“, či úlisnej stratégie pozdvihovania úrovne dentálnej hygieny. A všetci tí uchádzači sú len exkluzívna stafáž, posluhovači úsmevu, ale žiadni kandidáti na prezidenta.
Naposledy pridaný: 18.03.2009 (Minuteman)
Diskusia k článku obsahuje 14 príspevkov
Copyright © 2007 - 2012 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872
Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.
Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist