Pohyb v určitej myšlienkovej schéme môže byť často limitujúci. Súčasne ale nie každé prekročenie týchto hraníc musí byť kreatívne. Eduard Chmelár sa pokúsil narušiť stávajúce paradigmy a navrhuje zrušiť armádu. Kreativita, naivita alebo...?

Je správne vracať sa k určitým východiskovým a zdanlivo nemenným postulátom, opakovane ich posudzovať kritickým myslením a usilovať sa o stále nové a nové pohľady. Tieto prístupy by ale mali byť inšpiratívne, prinášajúce nové pohľady a argumenty ich podporujúce. Nová myšlienková konštrukcia by mala starú vyvrátiť a priniesť aj nové a lepšie riešenie. Volanie Eduarda Chmelára ale do tohto rámca nezapadá, neprináša nič nové a je len argumentačne nepodloženým výkrikom do tmy.

Armáda je už niekoľko storočí jedným z atribútov štátnej moci. To samozrejme neznamená, že tento stav je historicky konečný a nemenný a že nie je možné uvažovať aj o iných riešeniach zaistenia bezpečnosti štátu a jej občanov. Edurad Chmelár ponúka zdanlivo jednoduchú cestu – zrušiť armádu. Argument ponúka vlastne len jeden. Hrozby, proti ktorým by mala byť armáda použitá neexistujú a tie čo sú udávané, sú vlastne len vymyslené. Armáda nemá opodstatnenie a stojí len peniaze.  Ako argument podporný slúži ten, že v niektorých krajinách bola armáda zrušená a nič sa nestalo. Naopak na príklade Kostariky je prezentovaná súvislosť  medzi neexistenciou armády  a blahobytom krajiny. Tento argument je zaujímavý svojou variabilitou, pretože rovnakým spôsobom by mohli argumentovať stúpenci obnovenia povinnej vojenskej služby príkladom Švajčiarska. Samotný názor o zrušení armády si ale zasluhuje pozornosť. Okrem iného aj preto, že názor o zbytočnosti armády sa určitým spôsobom prejavil aj v Chmelárom spomenutom návrhu rozpočtu pre ozbrojené sily na budúci rok.

Pri uvažovaní o tomto probléme môžeme odložiť aj tradičnú terminológiu, čo nám pomôže pokúsiť sa uchopiť podstatu problému. Vynecháme armádu, políciu, vojnu a ďalšie zaužívané aj zneužívané termíny a položme si otázku. Potrebujeme, my občania aj štát, niečo ozbrojené, čo nás v prípade potreby bude chrániť? Čo v prípade potreby môžeme použiť na ochranu alebo aj presadenie našich záujmov? Je okolitý svet bezpečný bez hrozieb pre naše záujmy a to individuálne aj spoločné? V tomto smere nie je dôležité, či sa obávame konkrétnych zlodejov alebo teroristov, ale to, či existujú hrozby proti ktorým je v prípade nutnosti potrebné zasiahnuť ozbrojenou silou. Pri pozitívnej odpovedi musíme v ďalšom kroku uvažovať proti komu a za akým účelom môže byť použitá, ako bude členená, ako bude vyzbrojená, koľko prostriedkov nás to bude stáť a podobne. Armáda je z tohto pohľadu len konkretizáciou pozitívnej odpovede na túto otázku.  Zmeny spoločenských podmienok a  reflexia našej súčasnosti môže vytvárať aj odpovede odlišné. Odpovede môžu byť rôzne, ale musia vychádzať z hodnotenia bezpečnostného prostredia, ktorého sme súčasťou a v rámci ktorého existujeme. Pokiaľ hrozby neexistujú, môžeme armádu zrušiť. Existenciu hrozieb vymedzených napríklad v Bezpečnostnej stratégii SR je ale potrebné  argumentačne vyvrátiť a nie len verbálne odmietnuť! Odpovede ale môžu byť aj iné. Znižovanie rozdielu medzi hrozbami vnútornými a vonkajšími môže viesť k „zrušeniu“ polície a armády a k vytvoreniu jednej bezpečnostnej zložky. Môže ale nemusí... Ale každopádne by každé zmeny v tejto, ale nielen tejto oblasti, mali byť výsledkom racionálnej úvahy s domyslením všetkých dôsledkov.

Predstava neexistencie vonkajšej hrozby je aj nepochopením rozdielu medzi nevedením a neexistenciou. Z tohto pohľadu nie je dôležitá polemika o tom, či bezpečnostné hrozby, ktoré Slovensko deklaruje sú reálne alebo nie. Dôležitá je znalosť nie len súčasnosti, ale aj budúcnosti, ktorá je vždy problematická. Náš život v bezpečí vytvára aj silný subjektívny pocit bezpečnosti a tým aj menšej ochoty pripúšťať zmeny tejto situácie a uvažovať o nej. Pravdepodobne podobný pocit bezpečnosti mali aj obyvatelia Juhoslávie ešte na prelome 80. a 90. rokov.  Aj oni, ale nielen oni, nevideli blížiacu sa vojnovú katastrofu. V našom susedstve, s neuveriteľnou rýchlosťou, vznikol najkrvavejší európsky konflikt od skončenia II. svetovej vojny v období, keď veľká časť politikou aj analytikov chcela zberať plody „mierovej dividendy“. Aj spätná analýza ďalších konfliktov nám ukazuje, že veľmi často nie sme schopní vidieť ani relatívne blízku budúcnosť a to najmä vtedy, keď prináša udalosti vybočujúce z nášho lineárneho a predpokladaného vývoja. Nevedomosť o hrozbe, neznamená jej neexistenciu. Zrušenie armády len tak, aby sa niečo ušetrilo alebo v dobrej viere, že nič sa nemôže stať prekračuje hranice naivity a nepochopenia sveta.

Nie je dôvod armádu milovať a radovať sa z vojen, ktoré neustále vo svete prebiehajú. Svet nie je dokonalý a každý z nás by ho chcel mať lepší. Zrušenie armády nezmení ani nezlepší svet, ale zásadne zmení našu schopnosť reagovať a participovať na jeho ovplyvňovaní. Je samozrejme nutné diskutovať o nasadení našej armády v zahraničí. Vždy bude vecou rôznych názorov a postojov, či je správna naša vojenská angažovanosť v Iraku, Afganistane alebo v Kongu. Armáda v tomto smere predstavuje jeden z nástrojov zahraničnej politiky krajiny a nie je dôvod tento nástroj nemať a nepoužívať.

Chmelár v odmietaní armády ale nie je koexistentný. Na jednej strane uvádza ako chybu našu vojenskú účasť v Afganistane a na strane druhej poukazuje na našu neangažovanosť napríklad v Kongu alebo Darfúre. Vyplýva z toho, že aj podľa neho sú prípady, kde je účasť vojenskej sily iných krajín pri riešení problémov potrebná. Prečo ale tých ostatných, prečo nie aj naša? Prečo má Slovensko armádu zrušiť a apriori tak odmietnuť pomoc iným. Samozrejme, že môžeme pomáhať napríklad zdravotníckym materiálom, alebo exportom analytikov na všetko, ale prečo nie aj vojensky? Bola snáď naša vojenská účasť v UNPROFORE, v AFOR, v Etiopii na Golanoch alebo aj inde niečím zlým, alebo sme pomáhali riešiť problém? Armáda nie je len o kontroverzných misiách v Iraku a Afganistane a to že armáda nie je podľa Chmelára použitá tam, kde by mala nie je chybou armády ale vecou politikov. Je síce možné rozbiť zrkadlo pre svoj škaredý obraz, ale v zrkadle problém nie je.

Skutočne scestné a zavádzajúce je videnie neutrality, ako ochrany pred terorizmom. Podľa lavicového videnia sveta je solidarita jedným zo základom ľavicového myslenia aj konania. Neutralita tak v svojom princípe zbavuje možnosti podporiť určitú stranu, byť solidárny a pomáhať. Je možné diskutovať o koreňoch a zdrojoch terorizmu, je možné, nutné a správne poukazovať na všetky chyby a zločiny, ktoré sú videné  napríklad v oblasti Blízkeho východu. Terorizmus ale nie je riešenie a vyhlasovať neutralitu v tomto smere je inými slovami povedané – toto je váš problém, nás sa to netýka. Ale týka. Tak, ako sa nás týkajú nevinné civilné obete vojny v Afganistane, rovnako tak sa nás týkajú nevinné obete  útoku na metro v Londýne. Vôbec nemusíme súhlasiť s inváziou USA do Afganistanu, ale taktiež je potrebné vidieť expanzívny rozmer extrémnej formy militantného islamu, pre ktorý je samotná podstata našej civilizácie nepriateľom. Najhorším príkladom v tomto smere je pravdepodobne Beslan a tváriť sa v takýchto prípadoch neutrálne pôsobí až nechutne.

Armáda nie je od diabla, je to výsledok vývoja ľudskej spoločnosti. Zrušenie armády nerieši žiadny skutočný problém, ale naopak môže vzniku iných problémov napomôcť. Jedna vec je diskutovať a hľadať riešenia efektívneho zaistenia bezpečnosti a ochrany záujmov a zmien stávajúcich štruktúr polície a armády. Druhá vec je vidieť v armáda len konglomerát záujmov lobistov a neschopných hlupákov. Na armáde a vojne sa bohužiaľ dobre zarába. Rovnako dobre sa ale zarába aj na našom zdraví ako aj na životnom prostredí. Vidieť ten zlý biznis len v armáde je pomýlené. Slovensko ako líder v oblasti informačných technológii a úspešný štát v mnohých ďalších oblastiach je určite pekná predstava. Nebráni tomu existencia armády ale Slovensko samo. Okrem toho aj tým, že namiesto premyslených a dosiahnuteľných cieľov sa predkladajú vízie podložené len fantáziou autora a Kubinova Krajina snívajúcich sa občas stáva realitou. 

Autor je bývalý profesionálny vojak. Venuje sa problematike bezpečnostnej a spravodajskej politiky. 

Text vychádza v rámci spoločného projektu JtT a Nadácie Friedrich Ebert Stiftung

Súvisiace články:

• Zrušme armádu!