Prečo sa máme tak dobre a kto to spôsobil?

Ak sa dvaja premiéri pozerajú na pohár, jeden ho môže vidieť ako poloprázdny, druhý ako poloplný a obaja budú mať na svoj uhol pohľadu racionálne dôvody. Ak nás však české a maďarské médiá označujú za premianta Európy – zrejme majú na to dôvod.

Uplynulý týždeň totiž priniesol jednu zaujímavú otázku: čo má spoločné Čína, India, Estónsko a Slovensko? Podľa Mladej fronty DNES majú najrýchlejšie rastúcu ekonomiku na svete. Maďarský denník Népszabadság zasa tvrdí, že slovenský hospodársky rast patrí k rekordným v rámci svetového hospodárstva a je výsledkom dôsledných reforiem predchádzajúcej vlády, mohutného nábehu zahraničných strategických investorov a producentov automobilov. Ak to o nás tvrdia naraz aj Česi aj Maďari, asi na tom predsa len niečo bude.

Faktom totiž je, že Slovensko zvýšilo vlani svoj HDP o 8,3 percenta a v poslednom štvrťroku dokonca o 9,6 percenta. Celoročný rast je najvyšší za ostatných 14 rokov a tretí najvyšší v krajinách EÚ. A ako to už pri pohľade na spomínaný nenaplnený pohár býva, pohľady súčasného a bývalého premiéra na príčiny tohto trendu sú odlišné – podľa Mikuláša Dzurindu je rast hrubého domáceho produktu na Slovensku v minulom roku výsledkom zásadných reforiem predchádzajúcej vlády, pričom tá súčasná len ťaží z dobre naštartovanej ekonomiky. „Vláda nerobí nič a skôr ohrozuje tento pozitívny vývoj,“ povedal Dzurinda.

Naopak, podľa Roberta Fica je hospodársky rast na Slovensku vysoký preto, lebo väčšina obyvateľov Slovenska je ochotná dlhé roky pracovať za nízku mzdu. „Cieľom súčasnej vlády je to, aby úžitok z tohto hospodárskeho rastu malo čo najviac ľudí,“ povedala premiérova hovorkyňa Silvia Glendová.
Laický pohľad na prekáračky dvoch premiérov napovedá, že svoju pravdu majú obaja – a na jednej strane mince sú ekonomické reformy a uťahovanie opaskov, na strane druhej najlacnejšia a najpokornejšia pracovná sila v strednej Európe, ktorá popri nízkej rovnej dani prilákala zahraničných investorov. Dodajme, že nadštandardne zvýhodňovaných, ako sa ukazovalo už pri automobilových investoroch a ako sa začína ukazovať pri privatizácii Slovenských elektrární.

A aby to bolo z hľadiska zahraničných postrehov úplnejšie, spomeňme aj nedávne texty vo Financial Times, ktoré si všimli to, čo nadmieru úspešnému a populárnemu predsedovi vlády už niekoľko mesiacov pripomína nielen opozícia, ale aj analytici a komentátori politického a ekonomického života. Podľa FT sa „nový slovenský premiér napriek radikálnej rétorike uspokojil iba s miernymi úpravami reforiem z dielne predchádzajúceho pravicového kabinetu.... ľavicový premiér prišiel na to, že  kompletne zmeniť ekonomický model voľného trhu vybudovaný M. Dzurindom nebude také jednoduché...“ a dodávajú, že „líder Smeru síce neopustil radikálne vyjadrovanie, zastavil ďalší postup reformného procesu a privatizácie, zrušil a zmiernil niektoré nepopulárne kroky svojich predchodcov najmä v sociálnej oblasti či v zdravotníctve, mnohé predvolebné deklarácie však museli ustúpiť politickej a ekonomickej realite“.

Napokon, kto by si nevšimol, ako sa z kritika prijímania eura stal jeho najvášnivejší obhajca – a stačilo na to pár dní pádu kurzu koruny, strata niekoľkých miliárd pri stabilizovaní jej kurzu a finančný rýchlokurz u guvernéra Národnej banky Slovenska.

Je jasné, že Robert Fico podobné konštatovania nepočúva rád, pre slovenskú ekonomiku a jej vnímanie v zahraničí je však podstatné, že „finančné trhy s uspokojením konštatujú, že vo sfére ekonomickej politiky došlo zatiaľ iba k minimálnym zmenám“.

Samozrejme, nebol by to Robert Fico, keby ďalej nekoketoval so svojím socialistickým odhodlaním plniť svoj volebný program a predvolebné dohody s odborármi, nech to stojí čokoľvek – a pre ľudí s pamäťou presahujúcou pamäť sliepok musí byť úžasným zistením, že sú to politici SNS a o HZDS, ktorí sa snažia brániť niektoré výdobytky Dzurindových vlád, a prinajmenej pri Ficovej snahe zaviesť „štandardný“ stredoeurópsky Zákonník práce sa vôbec nebránia ukázať svoju zdržanlivosť. Zdá sa, že aj Robertovi Ficovi možno odporučiť klasický postreh našich mám: máš to dobré, len si to neškrab.