Miroslav Tížik zverejnil svoj názor na dianie okolo sochy Svätopluka. Ja som jeden z tých, ktorých si berie na paškál. Nie som síce člen expertnej komisie, ale súhlasil som, že poskytnem svoj názor v podobe posudku.

 Tí, ktorí očakávajú, že sa tu dozvedia moje stanovisko k soche, budú sklamaní. Moje stanovisko sa dozvedia až potom, keď ho prezentujem tým, ktorí si ho vyžiadali. Tento môj príspevok bude výhradne mojou reakciou na názory pána Tížika.

Tížik začína svoj článok konštatovaním, že členovia komisie a experti idú posluhovať politickej moci, ba priam „prijali úlohu aj zodpovednosť politikov“. Tvária sa vraj ako nezávislí a apolitickí, čo je len číra naivita. Po prvé, nechápem, prečo by som poskytnutím stanoviska prijal úlohu a zodpovednosť politika. Je mi zrejmé – taký naivný, ako si Tížik myslí, rozhodne nie som – že moje stanovisko bude použité politicky: veď si ho vyžiadal politik a ústavný činiteľ. Dokonca sa môže stať, že bude nielen použité, ale aj zneužité. Avšak neviem, prečo si Tížik myslí, že každý, kto ako odborník poskytne stanovisko politikovi, sa stáva nesvojprávnym sluhom, ktorý sa prostoducho necháva zaťahovať do temných piklov.

Ja si plne uvedomujem, že v tejto záležitosti sa nedá tváriť „apoliticky“ a „odborne“. Inštalácia sochy, výber symboliky i autora, nápisy a všetko okolo boli politickými mobilizačnými aktami. Rovnako bude politickým mobilizačným aktom čokoľvek, čo sa so Svätoplukovou sochou bude diať naďalej. Nepatrím k tým, ktorí sa domnievajú, že inštalácia sochy bol trápny politický humbug a „nestranná“ a „odborná“ komisia urobí z ďalšieho postupu „nepolitickú“, cnostnú a odbornú záležitosť. Nie je mi celkom jasné, prečo si Tížik po tých dlhých rokoch našej osobnej známosti myslí, že som taký hlúpy a naivný. Asi som ho precenil.

Ja som sa k soche ešte nijako nevyjadril. Neviem, prečo Tížik trápne tvrdí, že patrím k tým, ktorí „svoju politickosť zakrývajú expertným slovníkom o odbornosti, nezávislosti, a potrebe faktov“. Tížik vo svojom zápale zmiešava dve veci: fakt, že sa určité (napríklad moje) stanovisko použije ako zdôvodnenie politického aktu, z neho nerobí politický fakt. Opakujem: Nie každá príčina politického aktu je politickým aktom. Áno, plne si uvedomujem, že moje stanovisko bude mať a musí mať politické dôsledky. Samo osebe však tým ešte nie je politickým stanoviskom, ani stanoviskom politika. Tento Tížikov argument je jednoducho neplatný. Ja súhlasím s tým, že dianie okolo tejto sochy začalo ako politická fraška a aj pokračuje ako politická fraška. Ja však odpovedám na požiadavku verejného orgánu (je mi jedno, či ho stelesňuje šašo alebo nie). Neplatí, že ak niekto odpovedá šašovi, táto odpoveď musí byť nevyhnutne hlúpa.

Súhlasím plne s Tížikom, že diskutovať o soche sa dá „len ako o politickom diele s politickým významom. Aj odstraňovať a premiestňovať sa dá len na základe politického rozhodnutia“. Prečo si Tížik myslí, že to neviem? Predstavme si alternatívny postup: Sulík si povie: „Toho koňa s tým pajácom chcem odtiaľ dostať preč“. Zavolá si potichu nejakých troch adlátusov a zadá im: „Zistite, ako sa to dá dať preč“. Tí mu to zistia a on to urobí. Bude to jeho politický akt a jeho zodpovednosť. Sulík sa však chce spýtať niekoho iného ako adlátusov a má právo predpokladať, že ak sa obráti na ľudí zo SAV a univerzít, nebudú to len adlátusi a prisluhovači.

Avšak nie podľa pána Tížika. Jeho diskurz je vedený celkom inak: ak niekto súhlasí s tým, že Sulíkovi zašle nejaké stanovisko, odôvodnené znalosťami a argumentami svojej disciplíny, podľa Tížika sa automaticky stáva adlátusom, prisluhovačom a do čerta s ním alebo s ňou.

Tížik by mal vedieť, že všetky rozhodnutia verejnej moci sú politické. A ak to vie, mal by pripustiť z nebotyčnej výšky tohto svojho poznania, že to vedia aj iní. Toto totiž nie je takým druhom poznania, ktoré sa dobýja a osvojuje ťažko a kľúč k nemu má len on. Predstavme si situáciu, že ma niekto z verejnej pozície osloví, aby som zaujal ako sociálny antropológ stanovisko ku koncepcii internátnych škôl pre rómske deti, alebo k vyučovaniu multikulturalizmu na školách. Aj toto sú politické rozhodnutia, hoci rozhodne nie také teatrálne a fraškovité ako socha. Vedel by mi pán Tížik vysvetliť, aký je principiálny rozdiel medzi poskytnutím stanoviska k projektu internátnych škôl pre rómske deti a poskytnutím stanoviska k soche Svätopluka? Rozdiel nie je v politickosti – oba akty sú politické. Alebo Tížik vopred vie a cíti v kostiach, ktoré politické akty sú hlúpe a ktoré vznešené, a ak sú nejaké politické akty hlúpe, žiadne stanoviská k nim netreba a nech sa utopia v bahne svojich frašiek a my sa budeme povznesene prizerať? Kto bude rozhodovať, ktoré politické akty stanoviská potrebujú a ktoré nie? Tížik? Kanovský? Sulík?

Môžeme samozrejme debatovať o zložení komisie, a kompetencii jej členov i expertov (ja sám premýšľam, prečo sa zostavovateľka obrátila aj na mňa). Tížik však komicky zvestuje, že úlohy komisie „nesmerujú v rozvoju alebo prehĺbeniu doterajšieho odborného poznania“. Každému je predsa jasné, že nesmerujú a ani smerovať nemôžu. Členovia komisie majú však využiť svoje vedecké poznatky, aby zaujali stanovisko. Predstavme si, že Sulík by sa rozhodol sochu odstrániť a povolal by si dopravného experta z STU, aby mu poradil, akými mechanizmami s akou nosnosťou to urobiť a ako to realizovať. Spustil by Tížik krik, že ide o politizáciu dopravnej vedy? Prečo sa fyzik môže vyjadriť k jadrovej elektrárni, staviteľ mostov k diaľnici, ekológ k TANAP-u, ale sociálny vedec sa nemôže vyjadriť svojím odborným stanoviskom k politickému aktu, lebo sa zašpiní obcovaním s politickým diablom? Nenapísal by som ani slovo, keby Tížik iba spochybňoval zloženie komisie či odbornosť a kompetenciu jej členov a expertov (vrátane mňa). Lenže on spochybňuje samotný fakt, že Sulík sa per Zavacká na nás vôbec obrátil a my sme boli takí naivní a hlúpi, že sme súhlasili.

Nie je pravda, že odborníci „svojím profesionálnym kreditom dodávajú zdanie nestrannosti a objektivity politickému aktu“. Nikto na celom svete nebude nikdy považovať akýkoľvek politický akt so sochou za nestranný a objektívny. Tížik si vôbec nedokáže predstaviť, že vedec, dokonca ani sociálny vedec, nemusí iba slúžiť politikom a legitimizovať politické akty. Rovnako ako ktorýkoľvek fyzik, ekológ či inžinier, aj sociálny vedec môže na základe svojich hlbších odborných poznatkov ukázať politikom nie to, čo majú robiť a následne či vopred to zdôvodniť, ale skôr kontext a dôsledky ich počínania. Inštalácia sochy má taký a taký sociálny a politický kontext. Jej odstránenie pravdepodobne bude mať také a také sociálne a politické dôsledky. Jej neodstránenie zasa také a také. Bodka. Rozhodnutie je na Vás.

Tížik vyjadruje veľké obavy, aby vedci, ktorí súhlasili s vypracovaním stanoviska, nesprofanovali svoje disciplíny. Vedec je však každým verejným aktom reprezentantom svojej disciplíny. Disciplínu však reprezentuje predovšetkým obsah jeho verejných aktov. Kladiem Tížikovi túto otázku: predstavme si (hrôza pomyslieť pre neho, ale nech chvíľu túto predstavu vydrží), že by bol expertom komisie a ako svoje stanovisko by predložil svoj článok z portálu JeToTak.sk (samozrejme jeho vecné časti, bez slaboduchých osobných výpadov proti ostatným členom komisie) – pýtam sa: sprofanoval by týmto stanoviskom sociológiu? Akýkoľvek roh tejto dilemy si zvolí, dopadne to s ním zle. Ak odpovie áno, tak potom sociológiu sprofanoval už svojím článkom na portáli: nemôže predsa tvrdiť, že jeden a ten istý názor je moralistickou esejou v jednom prípade a sprofanovaním disciplíny v druhom. Ak odpovie nie, musí tento meter uplatniť nielen na seba, ale aj na iných: ak jeho názor na sochu (či už na portáli JeToTak.sk, alebo v komisii) nie je profanáciou disciplíny, nie sú také ani názory iných. Nijaký vedec nemá dôvod, aby portálu JeToTak.sk vravel jednu vec a cítil sa pritom morálne povznesene, ale ak niekto iný alebo on sám tú istú vec povie Sulíkovi či komukoľvek inému, je to poklesok a profanácia. Ak sa vedec verejne vyjadruje, môže sa verejne vyjadriť, nech sa spýta ktokoľvek. Dá sa spochybňovať obsah jeho vyjadrenia, ale nie fakt, že sa vyjadril, alebo adresát tohto vyjadrenia. Keby som písal svoje stanovisko pre portál JeToTak.sk, bolo by rovnaké ako to, ktoré napíšem pre Sulíka. Čo s ním Sulík urobí, je jeho vec a jeho zodpovednosť a ja sa nad to cítim povznesený. Predstava, že vedec má robiť iba svoju vedu a nesmie sa zapletať do politických aktov, je naivná. Odmietnutie stanoviska, alebo deklarácia tohto stanoviska na verejnom portáli, je tiež politickým aktom s politickými dôsledkami, hoci oveľa nižšej váhy. Vedec sa totiž pohybuje vo verejnom priestore a každé jeho verejné stanovisko sa môže stať príčinou či zdôvodnením politického aktu. Moje stanovisko bude reflektované a nie naivné. Je mi ľúto, že inteligencia a empatia pána Tížika zjavne nestačia na uvedomenie si, že by som mohol poskytnúť svoje stanovisko a zároveň sa zaobísť bez naivnej predstavy o objektivite a nepolitickosti. Nuž, každý používa svoju inteligenciu, empatiu a vedeckú erudíciu na to, na čo stačia.

Súvisiace články:

• Veľká historická vojna o Svätopluka