Zhodou okolností práve pred rokom – v marci 2006 – bol vtedajší premiér Mikuláš Dzurinda v Bielom dome a pri stretnutí s americkým prezidentom Georgeom Bushom nastolil aj otázku zrušenia vízovej povinnosti pre občanov Slovenskej republiky. Stručná agentúrna správa spred roka k tomu konštatuje: „Bush si síce pozorne vypočul Dzurindove slová, že Slováci čakajú na konkrétne kroky, ale nesľúbil žiaden výrazný pokrok.“

Po roku má situácia svoje čaro nechceného v tom, že súčasný premiér Robert Fico s Bushom o vízach nerokoval, ba dokonca presadil vo vláde návrat našich vojakov z Iraku – a pritom americký Senát podporil návrh zákona, v ktorom sa píše aj o zrušení vízovej povinnosti pre krajiny, ktoré po boku Spojených štátov bojujú proti terorizmu. Presne do roka a do dňa potom, čo bol s Georgeom Bushom v Bielom dome Mikuláš Dzurinda.

V politike to však často tak chodí. Rokovania, rozhodnutia, opatrenia, reformy  prinášajú svoje ovocie až s odstupom času. Nedivím sa Mikulášovi Dzurindovi, že v jednom z nedávnych rozhovorov skonštatoval, že ho ide trafiť šľak z toho, ako si pozitíva viacerých rozhodnutí predchádzajúcej vlády pripisuje vláda nová.

A to ešte prípadné zrušenie vízovej povinnosti, ktoré diplomati predpokladajú na začiatku roku 2009, nie je tým najzákladnejším momentom, ktoré sa bude pozitívne spájať s vládou Roberta Fica. Je tu predovšetkým reálny ekonomický rast viac ako osem percent, čo umožňuje viac rozdávať, teda byť ľúbivý – a najnovšie sa to prejavilo aj v zmene stredového kurzu koruny voči euru. Odborníci predpokladajú, že to umožní také posilnenie koruny, že v čase zavedenia jednotnej európskej meny v januári 2009 by euro mohlo stáť 30 korún slovenských.

Súčasná popularita Roberta Fica, keď mu dôveruje už takmer každý druhý dospelý Slovák, súdiac podľa reakcií, dosť dráždi politických lídrov, a to nielen na strane opozicie, ale aj dvoch koaličných partnerov, či prednedávnom Vladimíra Mečiara alebo najnovšie Jána Slotu. V koalícii sa však naznačované akože napäté vzťahy riešia na Slovensku typicky – pred médiami ukazovaním biča a v zákulisí podávaním cukru – a opäť je súlad. Opozíčné politické subjekty sa ocitli naozaj v nevďačnej úlohe, podľa môjho názoru najťažšej v histórii koalično-opozičných vzťahov počas samostatnosti Slovenska.

Robert Fico vládne pragmaticky, a tak je ťažšie nájsť vhodný moment na kritiku. Jednoduchšie  bolo kritizovať pred 12 rokmi Vladimíra Mečiara, lebo jeho nedemokratické mocenské kroky si uvedomovala postupne čoraz väčšia časť verejnosti. Robertovi Ficovi v opozícii uľahčila situáciu tiež samotná koalícia. Jednak reformné kroky prinášali so sebou aj negatívny sociálny dopad, ale predovšetkým vlastnými vzájomnými rozkolmi. Hrubou politickou chybou bolo, že KDH povýšilo hodnotu zmluvy o výhrade svedomia nad hodnotu úspešnosti koalície ako celku. Po predčasných voľbách zasa prevýšila hodnota s kým áno, s kým nie. Profesor Jean-Michel de Waele z Inštitútu európskych štúdií v Bruseli, špecialista na našu politiku, dva dni po voľbách konštatoval: „Slovenskí politici nemajú zmysel pre kompromis.“ Aj preto sú reformátori teraz iba v pozícii pozorovateľov úspešného ekonomického napredovania krajiny.

Kritizovať lídra SMER-u, že neplní svoj vlastný volebný program v slovenských reáliách, zníženie jeho popularity neprinesie. Značná časť verejnosti je totiž spokojná s tým, že ho neplní. A pre ďalšiu časť postačovalo zrušenie poplatkov v zdravotníctve, hoci ich v susednom Maďarsku tiež socialista Gyurcsány zaviedol. Robert Fico sa o súčasnú pozíciu môže pripraviť len sám. Ak ohrozí ekonomický vývoj opatreniami, ktoré síce ľúbivo znejú, ale už aj ním zdôrazňovaná sociálna Európa od nich odchádza. Zdá sa však, že zatiaľ má proti takým krokom dosť počiatkov. Alebo sa Ficov tím dopustí vo výkone moci tých prehreškov, ktoré predtým u iných kritizoval.