Nová podoba Zákonníka práce – teda už nie tá kaníkovská, „ultraliberálna, latinskoamerická či africká“ – sa mala stať podľa predsedu vlády zákonom roka. V bežných podmienkach politického súboja koalície s opozíciou by sa tak spor o podmienky účastníkov pracovného trhu mal stať aj súbojom roka. No tomu, aby sa takým súbojom naozaj stal, prekážalo niekoľko okolností.

Foto: ČTK

Predovšetkým fakt, že obsadenie ringu je priveľmi chaotické a miestami takmer nečitateľné - nestoja proti sebe koalícia a opozícia, ale do ringu nastúpili v spoločných dresoch jedna koaličná strana spolu s predstaviteľmi odborárov, v druhom drese sú koaliční partneri Smeru s menej ľavicovými názormi, v treťom rohu sa navzájom mastia jedni živnostníci s druhými, mimoriadne si porozumeli zástupcovia zamestnávateľov s politikmi v dresoch SDKÚ, zostávajúce dve opozičné strany sú zdržanlivejšie, lebo tiež nie sú až také pravicové, ako sa v bývalej vláde prezentovali, a akoby toho nebolo doteraz dosť, v každom poslaneckom klube vládnu rozličné odtiene od tmavočervenej po tmavomodrú...

Foto: ČTK

Situácia po pripomienkovom konaní, verejnej diskusii a množstve bi- a tripartitných rokovaní momentálne vyzerá, akoby tesný náskok mala vláda v dresoch odborárov – ale aj predstavitelia vlády, aj zamestnávatelia (podporovaní veľkými zahraničnými investormi, zahraničnými obchodnými komorami a poslancami naprieč politickou scénou) vedia, že posledné slovo bude mať zákonodarný zbor. To predposledné najskôr lobisti.

Vedia to všetci, nikto sa tým netají, a preto bude súboj napínavý do poslednej sekundy – azda aj transparentný, hoci pravdepodobnejšia je tichá diplomacia v zákulisí. Až výsledná podoba Zákonníka práce ukáže, kto bol v zákulisnom lobovaní úspešnejší.

Už teraz sa však dá oceniť, že jeden z kľúčových zákonodarných aktov tohto roka sprevádzala málo vídaná diskusia, v ktorej odznelo aj množstvo argumentov a tiežargumentov. Pozitívne je, že pozície zainteresovaných sa vyjasnili – premiérovi ide predovšetkým o posilnenie pozície zamestnancov, zamestnávateľom naopak ide o udržanie posledným Zákonníkom práce zvýhodnených pozícií - a o všetky zatiaľ neprišli a zrejme ani neprídu, lebo konečné slovo bude mať parlament a doteraz prijaté kompromisy boli v ich prospech.

Vedia to všetci, že silné kalibre sa vytiahnu až tesne pred koncom a o priazeň poslaneckých klubov sa bude bojovať (takmer) všetkými možnými prostriedkami – a že na strane odborárov a zamestnancov bude hlavne predseda vlády a jeho možnosti zobchodovať s koaličnými partnermi podporu Zákonníka práce ústupkami pri iných zákonoch alebo personálnych obsadeniach. Lebo aj v poslaneckých kluboch HZDS, aj v SNS sú si dobre vedomí, že ekonomické zoskupenia v ich pozadí majú záujem o udržanie doterajších pozícií vo vzťahu zamestnávateľ – zamestnanec – odborár, hoci tiež pochopili, že pôvodná podoba ZP je neudržateľná.

Plusom pre politickú scénu je, že v konkrétnych sporoch sa presnejšie odhaľuje podstata tejto koalície a jej jednotlivých zložiek. A ak sa ukáže, že dve koaličné (SNS a HZDS) a ostatné opozičné strany majú k sebe v konkrétnych ekonomických otázkach bližšie, ako sa zdá, nemôže byť táto racionalizácia politického systému vôbec na škodu.

Robert Fico sa silnými slovami nikdy doteraz netajil – nazvať riaditeľa automobilky PSA klamárom, to by talentovaný politik nikdy neurobil; miestami sa až zdá, že Ficov slovník má hlbšie psychologické korene – faktom však je, že Ficove konkrétne činy proti podobe Dzurindových reforiem za týmito silnými slovami viac či menej pokrivkávajú. (Excelentným príkladom bolo označenie Richarda Sulíka za teoretického avanturistu – ale s rovnou daňou ani on nič neurobil.)

Skutočnosť, že Ficove zásahy do daňovej oblasti, dôchodkového systému a pracovného zákonodarstva sa len vzdialene približujú predvolebnému odhodlaniu, potvrdzuje, že predseda vlády je zatiaľ oveľa lepší rétor ako činiteľ. Pozitívne dopady tohto pomeru pozícií sú viditeľné.