V internetovej diskusii, ktorá sa rozvinula na jednom z portálov k aktuálnym úvahám ministerstva zdravotníctva zredukovať súčasný počet nemocníc (od júla 2007 o deväť a od januára 2008 o ďalších 27), ma zarazil jeden z postojov: „Neviem si vysvetliť, ako mohli tí ‚zlí komunisti’ utiahnuť toľko nemocníc?” Z celého názoru diskutéra vanula akási nostalgia za časmi nedávno minulými. Ja som tiež žil štyri desiatky rokov v systéme, ktorý zaručoval svetlejšie zajtrajšky pre všetkých bez rozdielu aj v zdravotníctve. Pritom sme však so závisťou sledovali kvalitu zdravotnej starostlivosti v Rakúsku alebo vo Švajčiarsku.

Zdravotníctvo nie je z oblasti science fiction

Naschvál spomínam práve tieto dve krajiny, lebo geograficky sú veľmi podobné Slovensku. Keby na nás nebolo dopadlo jarmo jaltského delenia Európy víťaznými mocnosťami po roku 1945, tak by sa aj u nás systém zdravotnej starostlivosti vytváral tak, ako v spomínaných dvoch krajinách. To znamená, na jednej strane by to bol systém solidárny, ale na druhej strane aj ekonomicky efektívny s existenciou takého počtu súkromných kliník a verejných nemocníc, ktorý zvládne suma finančných odvodov do zdravotného poistenia. Niekdajší politicko-spoločenský systém ‚zlých komunistov‘, aby som sa vrátil k termínu internetového diskutéra, však vytváral sieť zdravotníckych zariadení spôsobom, ktorý nebol vôbec zlučiteľný s ekonomickou efektívnosťou, a aj preto ten systém svoj svetový boj prehral.

A ešte jedno krátke pripomenutie. Pamäť hádam nie je po pár rokoch úplne vyprahnutá: na súkromnej klinike v rakúskom Innsbrucku zachránili život dvom prezidentom, prezidentovi Schusterovi a prezidentovi Havlovi. Zdôrazňujem: na súkromnej klinike! Strašenie, že keď bude zdravotníctvo v súkromných rukách, tak na to doplatí občan, je iba politickou tézou slúžiacou na to, aby sa zneužívali osobné pocity občanov. Fungujúci príklad je pritom už aj u nás: I. súkromná nemocnica v Košiciach-Šaci. Ale sú aj zdravotnícke zariadenia, fungujúce na báze neziskových organizácií, ktoré dokázali aj v podmienkach finančne podvyživeného sektora prejsť z červených čísiel hospodárenia do čísiel modrých, napr. nemocnica v Revúcej alebo vo Veľkom Krtíši. A práve toto zdravotnícke zariadenie sa aktuálne stalo akousi nákovou, na ktorej sa budú kovať koaličné a opozičné politické bodíky - objavilo sa totiž v úvahách na zrušenie pre nerentabilnosť. Slovenské zdravotníctvo pre kvalitné fungovanie v tom rozsahu siete, aká v súčasnosti existuje, pre naplnenie zvýšenia požiadaviek platov lekárov a zdravotných sestier, pre doplnenie potrebnou technikou, pre celkové skvalitnenie služieb by reálne potrebovalo ešte ďalších cca 50 miliárd korún. To je však suma, ktorá je z oblasti science fiction. A to nielen v súčasnosti, ale aj perspektívne. A tak pre zvýšenie efektívnosti súčasného systému bude nutné, aby sa znížil počet nemocníc.

Zabúda sa, čomu sme v roku 1989 odzvonili

„Na Slovensku máme nezmyselne veľa nemocníc a lôžok. Sú tu nahustené niekedy desať aj dvadsať kilometrov od seba. Existuje seriózna analýza, ktorá hovorí o tom, že na Slovensku je šesťtisíc postelí navyše. Moji priatelia - lekári z východu mi hovoria, že ak by sa len tam okamžite zrušilo päť až šesť nemocníc, nikomu by nechýbali,“ konštatuje známy kardiochirurg V. Fischer. Jeho slová k tejto téme sú jednoznačné: „Niektoré nemocnice nemajú ani základné prostriedky na ošetrovanie. Načo je taká nemocnica?“ pýta sa doktor Fischer a veľmi otvorene smeruje do vlastných radov: „Možno na rušenie nemocníc doplatí dvetisíc pracovníkov tým, že budú musieť dochádzať, ale celkovo sa budú mať oveľa lepšie. Preto je pre mňa nepochopiteľné, ak sa niekto bráni zatváraniu nadbytočných nemocníc.“ Je dobré, že tieto slová vyslovil známy lekár. Predchádzajúci režim totiž naučil občana-pacienta na blízkosť nemocnice a odmieta prijať, že by sa mala zrušiť práve tá jeho. Predchádzajúci režim však na ekonomickú efektivitu vôbec nemyslel, a preto aj prehral svoj svetový boj. Naši politici však akoby po 18 rokoch zabudli, čomu sme v roku 1989 odzvonili. Minister zdravotníctva I. Valentovič, ktorý mal do konca apríla ušetriť finančné prostriedky, sa tak zľakol témy, že začal zatĺkať, že o niečom takom, ako je rušenie nemocníc, vôbec uvažoval. Politici opozície sa zasa tvária, že budú súčasný počet nemocníc brániť v prospech ľudí aj vlastným telom, hoci aj v predchádzajúcom období reforma ministra R. Zajaca s redukciou nemocníc počítala. Jednoducho je to nutnosť. Určite aj ja by som sa pýtal, prečo sa má rušiť nemocnica, ktorá hospodári bez straty, ale to je iba zneužívanie toho, že sa taká úvaha objavila. Konkrétnu nemocnicu totiž ešte nikto nenavrhol zrušiť. A už iba akousi čerešničkou na torte potvrdzujúcou, že viac ide v aktuálnych diskusiách o politikárčenie, sú slová nového predsedu SMK Pála Csákyho, že si budú všímať predovšetkým osud nemocníc na juhu Slovenska. Prečo nie na severe, prečo nie na východe? Však ide o efektívnosť systému na celom Slovensku! Alebo ide iba o juh?

Ľavicový SMER a pravicový FIDESZ v ideovej zhode

Premiér R. Fico si však stále nechce uvedomiť, že problém slovenského zdravotníctva nie je v existencii súkromného kapitálu v zdravotných poisťovniach. Nie je vo vytváraní zisku, keď navyše obviňovanie, že tento zisk si chcú akcionári poisťovní vyplatiť na dividendách, je nepravdivé a poisťovne chcú aj získané financie vrátiť do systému cez investície. Premiér R. Fico by mal pri posudzovaní činnosti ministra zdravotníctva viac myslieť na vlastné slová z januára tohto roku a nehovoriť, že nemá dôvod hodnotiť po desiatich mesiacoch ministra I. Valentoviča. Naopak – dôvod je veľmi jednoznačný! Pripomeniem slová predsedu vlády zo začiatku roka: „Minister zdravotníctva vie veľmi dobre, že keď si neurobí poriadok v zdravotníctve, nedostane od mája ani korunu navyše a budeme musieť potom vyvodzovať aj personálnu zodpovednosť.”

Ukončením mesiaca apríl sa ukončí zvýšený prídel financií za poistencov štátu, ktorý v rámci rozpočtu na tento rok schválila vláda, ale na ministerstve zdravotníctva nevznikol žiadny návrh, ktorý by jasne naznačil, kde je ten SMER riešenia situácie v zdravotníctve. Desaťmesačné tápanie rezortu potvrdzuje niekoľko momentov. Veľmi rýchlo sa rozhodlo o zrušení platieb 20 korún za návštevu lekára a 50 korún za deň pobytu v nemocnici, pritom tieto platby od občanov zaručovali nižšiu spotrebu a aj znižovanie celkového dlhu v zdravotníctve. To, že v tomto prípade išlo zo strany vlády iba o to, zapáčiť sa občanovi, potvrdzujú aj rozhodnutia vlád v Česku a Maďarsku, kde v čase rušenia poplatkov u nás, platby v zdravotníckych zariadeniach zaviedli. Tu treba navyše ešte pripomenúť, že v Maďarsku tvorí väčšiu časť vládnej koalície socialistická strana, teda s takým ideovým zameraním, ako prezentujú lídri SMERu. U nás R. Fico a I. Valentovič rozvíjajú bojové zástavy smerom k súkromným poisťovniam, pritom v Maďarsku z pozície ministra odstúpil L. Molnár, lebo vláda nechce pokračovať v nutných reformách aj zvýšením počtu zdravotných poisťovní, čo si vo vládnom programe predsavzala. Ináč, práve porovnanie Slovenska a Maďarska je príkladom toho, ako sa oblasť zdravotníctva viac politizuje ako racionalizuje. Maďarský pravicový FIDESZ používa rovnaké argumenty voči uskutočňovanej reforme socialistickým premiérom F. Gyurcsányom ako SMER voči reformným krokom, ktoré už u nás urobil predchádzajúci minister R. Zajac. Podľa FIDESZu aj podľa SMERu zdravie nemôže byť otázka peňazí, kapitál, ktorému ide iba o zisky, nemôže pôsobiť v zdravotníckom sektore… Pozoruhodná verbálna zhoda ideovo opačne orientovaných politických strán.

Hlava v piesku a holá pravda

Ale vráťme sa na Slovensko. Rovnako želaný celkový ekonomický efekt neprinieslo ani zníženie dane z pridanej hodnoty na lieky. Jednotlivo síce kúpite konkrétny liek o niečo lacnejšie, zrodilo sa však 20-percentné zvýšenie výdavkov na lieky, čo síce určite teší reťazec firiem, ktoré sa zaoberajú farmaceutickými produktami, ale zvyšuje to finančné zaťaženie zdravotníckeho rezortu. Ak má byť jediným reálnym výsledkom hľadania rezerv v rezorte správa o stave optimalizácie siete zdravotníckych zariadení, tak by R. Fico nemal strkať hlavu do piesku pred holou pravdou. I. Valentovič, šéf rezortu zdravotníctva, nesplnil to, čo od neho samotný predseda vlády očakával. Inými slovami, ale veľmi výstižne, to vyjadril redaktor ekonomického týždenníka Trend G. Beer: “Zdravotnícka bábkohra nevyšla. Premiér by mal priznať, že na riadenie zdravotníctva mu kamaráti odporučili nepoužiteľného chlapa.”