V programovom vyhlásení si vláda Ivety Radičovej dala za cieľ znížiť do roku 2013 schodok verejných financií z dnešných 7,5% až 8% HDP na 3% HDP. To orientačne znamená zvýšiť ročné príjmy alebo skresať výdavky štátu o viac ako 3 miliardy eur. Ministerstvo financií má vraj zámer znížiť budúcoročný deficit o 2,5% HDP – teda o 1,7 miliardy eur.

Života na dlh nemôže pokračovať donekonečna a tak akokoľvek chvályhodný je deklarovaný zámer znížiť deficit v priebehu 4 rokov na  3% HDP, je absolútne nedostatočný. Trojpercentná mantra totiž vôbec neznamená zastavene zadlžovania potomstva: znamená  len  spomalenie zadlžovania.  Pri 3 percentnom ročnom deficite a nemennej výške HDP sa  štátny dlh SR zdvojnásobil za krátkych 23 rokov. Toľko delí dnešného škôlkara od jeho svadby. Náš svadobný dar každému dnešnému dieťaťu by bol pri „nízkom“ 3%-nom deficite dvojnásobný štátny dlh . To je len teória – v skutočnosti by 3%-ný ročný deficit otriasol stabilitou štátu omnoho skôr. Najmä ak nás v nasledujúcej dekáde čaká to, čo slovenskí politici s istotou pštrosov s hlavami zaborenými hlboko do piesku rastových ilúzií netušia, alebo nepripúšťajú , ale čo svet aj so zvrchovanou krajinkou medzi Dunajom a Tatrami čaká už v najbližších rokoch s najväčšou pravdepodobnosťou: ekonomická kontrakcia v dôsledku praskania Ponziho schém globálneho finančného systému kombinovaná s ropným zlomom. A rast dlhodobej nezamestnanosti.

Poďme ale do prítomnosti. Ako chce MF znížiť budúcoročný deficit o 1,7 miliardy eur zatiaľ  nepovedalo. Pozoruhodný tanec okolo vládno-programového nezvyšovania – alebo predsa len zvyšovania? - DPH necháva hĺbavejších občanov s vyplešteným očami. Ak ale abstrahujeme od možnosti predaja Vysokých Tatier a zvyšku krajiny (Číňanom za americké vládne dlhopisy?) v štýle predaja egejských ostrovov - tak ako to Nemci odporúčajú  Grékom - zostávajú vláde na zvýšene príjmov štátu len staré dobré dane.  A voľba, či zvýši zdanenie tovarov a kapitálu, alebo práce.  Možné zvýšenie DPH z 19% na 21% by pomerne spoľahlivo vynieslo údajne okolo 500 miliónov eur. Len čo s tým programovým vyhlásením...?  Výnosy  z vyššieho zdanenia práce sú omnoho riskantnejšie a nesú so sebou riziko rastu nezamestnanosti. Zdá sa, že vláda  zvažuje ako prvé opatrenie zrušenie výnimiek z platenia odvodov a daní – tým by mal štát získať ďalších 300 miliónov eur.  Stále málo.

Aj pri zarátaní nejasného zvýšenia sadzby DPH  zostáva len pre rok 2011 s jeho zamýšľaným  deficitom 5%  v rozpočte 900 miliónová diera.  Tú má údajne z veľkej časti zaplátať prepúšťanie úradníkov. Ministerstvám a úradom vraj už minister financií písomne oznámil, že na budúci rok dostanú na mzdy o desatinu menej ako tento rok. 300 miliónov eur vraj majú ušetriť prepúšťaním. O prácu by tak prišlo vyše 20-tisíc z celkovo asi 230-tisíc úradníkov.

Nič proti znižovaniu byrokracie. Moderné spoločnosti všade v svete dospeli do stavu neudržateľnej komplexnosti opísanom v klasickom Tainterovom diele Kolaps komplexných spoločností (1988). Byrokratická komplexnosť je len jednou z jej tvárí – ale asi tou najuchopiteľnejšou. Moderné spoločnosti majú len dve možnosti – buď živením super-zložitej a košatej byrokracie približovať čas, keď sa zrúti spolu s inými komplexnými systémami, alebo začať byrokraciu razantne zjednodušovať. Podstatou modernizácie administratívy by preto nemali byť nové počítače a softvéry, ktoré komplexnosť systému ďalej zvyšujú, ale naopak jej odbúravane a zjednodušovanie. Dúfajme, že to v novej vláde pár ľudí chápe.

 Úradníci sú na prepúšťanie vďačný objekt – pri našich skúsenostiach s byrokraciou ich len málokto poľutuje. Prepúšťane úradníkov žiaľ zďaleka neznamená zjednodušenie byrokracie: naopak, zjednodušenie byrokracie vytvára možnosť radikálneho zníženia počtu úradníkov. Uvádza sa, že dnešná prezamestnanosť na úradoch v SR je okolo 30%.  Kultúra kávičkovania, klebetenia, fejsbúkovania v práci, ale najmä produkcie, vyžadovania a presúvania jalových formulárov, “košieľok“ a iných papierov pre papiere zďaleka nie je vlastná len Francúzom. Aspoň v tomto parametri sme na úrovni.

Ak ale vláda vie alebo aspoň tuší, že prezamestnanosť na úradoch je 30%  a modernizácia a zefektívnenie administratívy  môže veľa odbúrať veľa zbytočnej byrokracie, prečo  potom zníženie rozpočtu úradov iba o 10%? Prečo prepustenie „len“ 20.000 úradníkov – prečo nie rovno 60.000? Alebo aspoň 40.000? 

Jeden z dôvodov je, že ani prepustenie  len 20 tisíc úradníkov vôbec nemusí byť taká ekonomická a najmä sociálna výhra. 15-percentú nezamestnanosť na Slovensku by zvýšilo prepustenie 20.000 ľudí o ďalšie jedno percento – to nie je žiadne politické víťazstvo. Mnohí z nich by na dlho skončili na nezamestnaneckej a sociálnej podpore. Krátkodobo by  štát na odstupnom zaplatil skoro sto miliónov eur, keďže úradníci pri odchode dostávajú až päť platov.  Ich priemerný plat je vraj okolo 950 eur mesačne.

Alebo je skutočným cieľom prepustenia „len“ 10% úradníkov pri 30%-nej prezamestnanosti hlavne uskutočnenie čistiek na úradoch?  Kultúra povolebných čistiek však nie je práve  to, čo by mala táto vláda podporovať. Lebo tí, čo prídu po nej, urobia zas svoje čistky.

Ako má teda vláda šetriť na vlastnom aparáte? Omnoho progresívnejšie, z hľadiska redukcie deficitu dvojnásobne účinnejšie, sociálne prijateľnejšie a politicky spravodlivejšie,  riešenie by bolo namiesto prepúšťania 20% úradníkov zaviesť na úradoch štvordňový pracovný týždeň a adekvátne zredukovať o 20% platy všetkých úradníkov.  Priemerný plat na úradoch by tak klesol na 760 eur mesačne, stále viac ako  v mnohých oblastiach v súkromnej sfére - a s benefitom trojdňového víkendu. Ten by aspoň časť ľudí ocenila.

Tým, ktorým sa plat 760 eur zdal nízky, samozrejme nič nebráni podať výpoveď a nájsť si lepšie platenú prácu inde. Alebo prijať 4 dňovú prácu na úrade a nájsť si na piatky brigádu. Tí ostatní by síce bol nútení znížiť svoju materiálnu spotrebu a žiť skromnejšie, ale mali by viac času venovať sa deťom, starať sa o chorých príbuzných, relaxovať, záhradkárčiť, športovať, čítať, vzdelávať sa, blogovať, žiť. Pracovať, aby žili, a nie naopak.  V chudobných regiónoch Slovenska  by na tom úradník aj so zníženým stabilným príjmom bol materiálne lepšie, ako väčšina spoluobčanov. Úradníci vo väčších mestách by sa naučili akceptovať, že „Novákovci majú viac“  a uvedomovať si, že oni majú viac času. Na rozdiel od nekonečného prúdu manipulatívnych reklám „kúp – kúp - konzumuj!“ stojacich na vsugerovávaní nových a nových „potrieb“, by sa naučil klásť si otázky ako „Potrebujem ku šťastiu nový mobil? Potrebujem „bankovať“? Nové frajerské auto? Nové topánky či kostýmček čo budú 99,9% času ležať v skrini?“. Easterlinov paradox nás učí, že spotreba od určitej úrovne pocit šťastia nezvyšuje.  Novákovci často nie sú víťazi.

A ak sa vám zdá 4-dňový pracovný týždeň extravagancia, pripomeňme si, že sa tak ľuďom kedysi  javil aj 5-dňový s dvomi dňami pracovného voľna.  Pre priemyselné krajiny bol v 19. storočí  štandardný 6-dňový pracovný týždeň a napríklad v Británii sa stal 5 dňový pracovný týždeň „normálnym“ len pred začiatkom Druhej svetovej vojny. A ak chcete počuť naozaj extravagantný názor, tak vám ponúkam jeden od nikoho menšieho ako Johna Maynarda Keynesa. Ten už v roku 1930 predpokladal, že začiatkom 21. storočia bude pracovný týždeň ne 32,  ale 15-hodinový!   Predvídal, že na nasýtenie materiálnych potrieb zarobí priemerný človek dosť za dva dni práce. Veľmi sa nemýlil – len nezapočítal nové „potreby“  umelo vsugerované ľahko manipulovateľným masám.    

Štvordňový pracovný týždeň, a to nielen na úradoch, nie je doménou sci-fi. Francúzsko pod heslom ! Pracuj menej – ži viac“ uzákonilo 35 hodinový týždeň už v roku 2000 s cieľom redukovať nezamestnanosť a rodovú nerovnosť. Podľa prieskumov väčšina ľudí túto zmenu uvítala, aj keď samozrejme ne všetci. Keď v roku 2008 Sakozyho vláda zákon zmenila a dala zamestnávateľom voľnú ruku zaviesť dlhší pracovný čas, väčšina pracovísk údajne zostala pri 35 hodinovom, teda často štvordňovom, týždni. 

Iný príklad, bližší dnešnej situácii vlády SR, je spoza oceánu. V roku 2008 štát Utah zaviedol 4-dňový týždeň pre pracovníkov verejnej správy s cieľom úspor energie, nákladov a redukcie emisií CO2. Počet pracovných hodín v Utahu pritom neklesol, len päť 8-hodnových dní, nahradili štyri 10-hodinové a trojdňový víkend. Do jednoročného experimentu bolo zapojených 18.000 z 25.000 zamestnancov štátu. V prieskume v máji 2009  82% zamestnancov uprednostňovali nový systém práce a chcelo v ňom pokračovať. Štát ušetril na znížení absencií a nadčasov cez 4 milióny dolárov, na dochádzke do práce sa za rok experimentu ušetrili asi 2,5 milióna litrov benzínu, emisie skleníkových plynov sa znížili o viac ako 12 tisíc ton.

Predpokladať, že by pre vládu SR bola redukcia emisií skleníkových plynov dôvodom k premýšľaniu asi nie je adekvátne. Britská New Economy Foundation ale argumentuje za 21-hodinový pracovný týždeň z omnoho zásadnejších pozícií ako je skresanie rozpočtového deficitu. Podľa NEF je razantné skrátenie pracovného týždňa zásadne dôležité pre dosiahnutie troch, pre dnešnú civilizáciu životne dôležitých, cieľov: 1)  dekarbonizovanej ekonomiky nezávislej od nekonečného rastu (ten je principiálne nemožný, fyzika nepustí ani keby sa ekonómovia veľmi úpenlivo modlili); 2)  sociálnej spravodlivosti a kvality života pre všetkých (namiesto prehlbovania sociálnej polarizácie)  a 3)  ekologickej udržateľnosti (vrátane redukcie emisií skleníkových plynov).

Vláda Ivety Radičovej má v rámci snahy znížiť rozpočtový deficit šancu urobiť podstatne významnejší, rozpočtovo efektívnejší  a inovatívnejší krok, ako prepustiť 10% úradníkov. Mimochodom, nespomínajú sa „inovatívne riešenia“ aj kdesi v programovom vyhlásení vlády?