Pri príležitosti 17. novembra zverejňuje redakcia úvod z rozsiahlejšieho textu, ktorý nám zaslalo neznáme spoločenstvo vystupujúce pod názvom Pútnici zo Svätého Justa.

Prvý ponovembrový samizdat

Caspar Friedrich David, Pútnik nad morom hmly,1818, Kunsthalle, Hamburg


Vraj chceme slobodu. Stratili sme ju, v bájnych rokoch poroby, a znovu našli, na námestiach, v uliciach – ako keby vtedy padala z neba, ako taká novembrová spŕška. Dnes sa mnohí tvárime, že sme po nej odjakživa aspoň túžili, aspoň potajomky, ak už nie priam konšpiračne. Ešteže sme sa nakoniec dočkali. Keď sa tu tak zrazu zjavila, prosto sme si ju privlastnili, podľa hesla: „keď dávajú ber, a keď bijú utekaj“, tváriac sa, že je v našich očiach niečo viac, ako len prelud. Odvtedy sa akurát rituálne zastrájame, že teraz si ju už veru vziať nedáme, a ako kedysi divosi pred majiteľmi strelných zbraní sa v bahne klaniame tým, ktorí v našom poňatí nad Tatrami rozpútali hromy blesky.
Keby to nebola len póza zbabelcov s nečistým svedomím, alebo prostoduchá dôverčivosť kritickému mysleniu neholdujúcich Hobitov, ťažko by sa v našej krajinke zháňali masy skandujúce: „neberte nám Markízu!“ a ešte ťažšie masovo podpisovali petície za zachovanie kolosálnej, predstaviteľmi štátu organizovanej defraudácie verejných zdrojov ich prelievaním cez súkromné zdravotné poisťovne, alebo nalievaním do súkromných dôchodkových správcovských spoločností.

V skutočnosti slobodu chceme ako čokoľvek iné, pretože ju môžeme chcieť, pretože sme na ňu uspôsobení prírodou. Na rozdiel od jedla, pitia a spánku nie je byť slobodným životnou potrebou ľudského organizmu. Znamená to asi toľko, že síce nejde o biologickú nutnosť, ale o ľudskú výsadu. Vždy, odvždy a stále máme na výber – len túto základnú existenčnú situáciu nezvykneme dôkladne skúmať rozumom.

Slobode teda nutno dávať zmysel. Ináč slúži len ako zaklínadlo, ktoré zakryje aj tie najokatejšie podlosti. Pravda: jedno je, keď nám slobodu niekto upiera a druhé, keď sa jej zbavujeme sami. Ako keď sme ochotní s ňou obchodovať, vymeniť ju za vytúžený tovar, za chvíľkový pocit naplnenia túžby, alebo zažehnania strachu, ktorý nám nadobúdanie vecí sprostredkováva ich spotrebou. Zaklínadlu beztak zvykne vždy viac veriť pobosorovaný, ako samotný bosorák... Aj preto vlastne funguje.

Je slobodou, keď môžem za smiešny peniaz doletieť z bratislavského humna do dublinskej krčmy, alebo naopak? Je slobodou, keď sa v regáloch obchodných chrámov môžem od rána do rána preberať medzi tisíckami tovarových obalov? Je slobodou, keď sa môžem hoc aj do osprostenia preklikávať miliardami internetových stránok, či televíznych kanálov?
Pokiaľ ako ľudské spoločenstvo nedokážeme dať slobode zmysel, ostávame len ako množina biologických jednotiek slobodných hľadať svoje šťastie - v zmysle individuálneho oslobodenia od vedomia, že je to za cenu utratenia slobody našej, alebo našich blížnych.

A tak sa v plápolajúcom svetle domácich kozubov odmietame pozrieť na skutočnosť: na všetko to zneuctenie, koristenie a vraždenie v mene nášho nároku na blahobyt, postaveného na piedestál práva na šťastie. Lebo do dublinskej krčmy možno musím ísť, nie za priateľmi, ale za peniazmi. Za smiešne peniaze, lebo na viac napriek práci od nevidím do nevidím aj tak nemám, a pretože letuška z tej svojej má zhruba toľko, čo ja. Za smiešne peniaze, pretože kerozén aj výroba a prevádzkovanie lietadiel stojí na lacnej rope. A pre lacnotu ropy zomierajú mrákavy ľudí násilnou smrťou, alebo zákernou chorobou.

Svet je len jeden, a vraždenie oddielmi nadrogovaných detí sa odohráva len pár hodín letu od nášho nedeľného stola, aj s prispením našeho špeciálu, aj z dôvodu našej obchodnej či zahraničnej politiky. Nechceme, alebo nevieme to vidieť? Prečo komukoľvek, kto v nás umocní pocit dobre vykonanej práce, vzorne splnených povinností či opodstatnenosti našich ambícií a túžob dáme moc?
Je to moc sebaklamu.

Rovnosť zvykli naši predkovia chápať ako spravodlivosť: čo sme si, to sme si, ja pán, ty pán, všetci rešpektujme zákon, a naše vzťahy nech určuje právo. My, ktorí sme ani za slobodu, ani za rovnosť v živote nebojovali, neobetovali im ani len zlomok mzdy vo forme štrajku, nieto ešte pre ne riskovali krk, sa dnes tvárime, že sme zjedli všetku múdrosť sveta mentorujúc, že ľudská rovnosť je prinajlepšom naivný ideál, a prinajhoršom bohapustá, účelová lož, ktorej cieľom je akurát ospravedlniť zločiny proti našej jedinečnosti a výnimočnosti.
A tak falanga slovenských „konzervatívcov“ len nechápavo krúti hlavou: ľudia predsa už od prírody celkom zjavne nie sú rovnakí, tak ako by si mohli byť rovní? Niektorí z nich sa síce ako keby v pude sebazáchovy, alebo možno ešte pod vplyvom rodičovskej výchovy, bránia prekročiť Rubikon, a neopovážia sa negovať rovnosť ľudí v právach. Nanajvýš vyžadovaním zovšeobecnenia a preriedenia podľa nich príliš konkrétneho a až absurdne detailného zoznamu pred tribunálmi nárokovateľných práv útočia na „humanrightizmus. Ale iní, už bez akýchkoľvek vnútorných zábran, či už mravných alebo rozumových, navrhujú napríklad zrušenie všeobecného volebného práva.

V skutočnosti rovnosť zavrhujeme, aby sme nemuseli čeliť vedomiu rovnakosti našej bytostnej chudoby, ktorú skúšame prekrývať hromadením tovarov, majetku, prestížnych symbolov, hŕbami pre život celkom zbytočných vecí. A keďže spotreba tovarov nečerpá svoju fascinujúcu živočíšnosť v zjavnom či zdanlivom napĺňaní hocako prirodzených potrieb a túžob, ale v sile a rozpätí závisti, opäť ide o diverziu ducha a mysle, chcenú alebo trpenú, ktorej dôsledkom je umŕtvenie našej životnej sily a ľudskej dôstojnosti.
A tak si kolektívne, pri hypnotickom svetielkovaní tých najrôznejších obrazoviek, nechávame otupovať zmysly. Rozptyľujeme nástojčivosť jalovosti našej existencie, a robíme všetko preto, aby nám ju v našom okolí nič nepripomínalo, aj za cenu znivočenia samotnej podstati umožňujúcej život v akejkoľvek forme.
Ktokoľvek, kto naše vnemy odpúta od ťaživosti bytia, kto nás zabaví - získa našu pozornosť.
Je to pozornosť sebaľútosti.

Ešte stále nevieme, čo je to bratstvo. Pri pohľade na utrpenie hľadáme odcudzenie, aj keď nás dejinná skúsenosť všeľudskej krutosti tak zdrvujúco zbližuje.
A vieme aspoň jedno: všetci, bez rozdielu, skúšame opíjať vyprahnutosť vlastného života pocitom moci - moci dať, ale aj brať, čo prekladáme ako moc kúpiť, a spotrebovať.
Je to len dym bezmocnosti práve uhaseného života.
Nie sme zlí. Naopak: sme ľudia vyznávajúci hodnoty. Tak sa aspoň vidíme, tak sa tvárime a predstavujeme, a robí nám to dobre – dáva nám to pocit, že existujeme. Hodnota je ale z nášho pohľadu akurát tak princíp sebadisciplíny, účel, ktorý svätí prostriedky, a teda v drvivej väčšine prípadov obyčajná tautológia.
Tie minimálne rozdiely, ktoré medzi nami sú, môžu v konečnom dôsledku spočívať akurát tak v rôznorodej hierarchizácii  týchto hodnôt. Ide teda výlučne o výsledok výchovy a iných socializačných vplyvov. Odtiaľ potom pramenia viac menej silné a trvalé sympatie a antipatie ku konkrétnym ideológiám, a zodpovedajúcim politickým zoskupeniam v rámci určitého, v čase a priestore determinovaného ľudského spoločenstva.  

Takže nie verejná, racionálna diskusia slobodných a seberovných je koreňom nášho politického života, ale emocionálne sa stotožnenie so zjavenými hodnotami, a následná mobilizácia za účelom vytvárania mocenských aliancií. Politická zručnosť sa preto meria účinnosťou techniky použitej na mobilizáciu, ako aj úspešnosťou pri vytváraní účelových spojenectiev. Tak sa do komentovania diania dostal pojem „populizmus“ (miesto priameho a dôsledného osočenia z cynizmu, kroviprísažníctva alebo manipulátorstva), ktorý je predmetom vehementného odsúdenia len dovtedy, kým sa týka tých, čo nezdieľajú práve tie „naše“ hodnoty.

Sme teda mimoriadne ľahko vznetlivé spoločenstvo, ktoré drží pohromade vždy
len dočasne, vždy len dovtedy, kým pozornosť a vnímavosť jedincov zostáva sústredená na spoločný predmet, vždy len dovtedy, kým spolu zdieľame určitý estetický zážitok, ako také škrtanie zápaliek v tresknúcej zime. Stačí si uvedomiť, že jediný moment, ktorý je v novodobej histórii Slovenskej republiky všeobecne uznávaný ako akt národnej jednoty, je na veľkých plátnach premietaná bujarosť, spôsobená pohľadom na televízny prenos zopár chlapíkov, hrajúcich sa s hokejkami a pukom na ľadovej ploche niekde vo Švédsku.
Dnes sme túto špecifickú dynamiku medziľudských vzťahov dotiahli do dokonale usporiadaného systému: tvoríme spoločnosť divákov, viac menej mobilizovateľných divákov, bytostne napojených na prostriedky masovej komunikácie.

Nesledujúc televíziu, tlač, rádio alebo internet síce nezomrieme od hladu, ale budeme vyradení z toho, čo je ustanovené ako spoločenské spojivo: spoločné kódy, referencie, orientačné body. „Jednoducho Mária“ si svojho času, aspoň z časti, pozreli snáď všetci. Akákoľvek téma, dokiaľ neodznie v médiách, neexistuje ako téma spoločenská. Byť „in“ alebo „out“ preto netreba brať v prenesenom slova zmysle, ale doslovne, socio-logicky. Zrušenie nejakej televíznej relácie je potom prezentované, a aj chápané, ako zásadný počin, pri ktorom sa majú viditeľne triediť charaktery, alebo dokonca ako radikálny politický postoj.

Hoc je opodstatnenosť štátnej televízie či rozhlasu zaobalená do rapotania o verejnoprávnosti, či práva občanov na vyvážené informácie, kontrola nad masmédiami je v skutočnosti len politická nutnosť pre tých, čo sa politickú moc snažia udržať vo vlastných rukách, čo sa politiku ako takú snažia udržať v medziach štátneho aparátu.
Aj politické zoskupenia sú totiž len jednými z účastníkov súboja o disponibilný mozgový čas ľudí. Človek-divák je bytosť, ktorej vnemový a rozumový aparát je vystavený cieleným impulzom, ktorých úlohou je maximalizovať predpovedateľnosť jeho konania.  A hoc by bola pravda, že bez scény niet divákov, hoc by platilo aj to, že bez zabezpečeného masmediálneho prístupu k divákom strácajú mocenskí technokrati kontrolu nad základným, a dnes už takmer ich posledným prostriedkom vplyvu, rozhodujúce je, že kanál neuronálnej stimulácie zodpovedajúci okrem iného aj politickej dimenzii života ľudského organizmu má limitovanú kapacitu, ktorá môže byť ľahko využitá na prepravu čisto spotrebiteľskej propagandy.

Keď však podľa štatistík obezita dosahuje rozmer epidémie, nachádzame sa v bode, keď už ani technokratom moci nemôže byť jedno, čo všetko diváci pri zapnutej televízii prežúvajú. Prehĺtacia kapacita je saturovaná, vnímavosť plno obsadená, vedomie rozpučené. Vtedy je už aj zabezpečený masmediálny prístup k divákovi zbytočný: bitka je prehratá - politika je vytesnená na úplný pokraj ľudského vnemového aparátu...
Prečo by nás to však malo trápiť?

Pútnici zo základne Svätého Justa