Pán Juraj Mesík vo svojom článku „A čo ak sa Zem netočí? Prečo nevzdelaní ľudia milujú konšpiračné teórie“ kritizuje ľudí, ktorí neveria tomu, že dochádza ku globálnemu otepľovaniu, ale aj ľudí, ktorí síce tiež neveria v globálne otepľovanie, ale zároveň považujú existenciu širokého konsenzu v tejto otázke za dôsledok konšpirácie.

Reaguje pritom na článok Tomáša Gálisa „A čo ak sa neotepľuje?“, v ktorom autor problém planetárnej klímy považuje za otázku viery. Predtým, ako začnem, je možno potrebné, aby som zdôraznil, že nezastávam názor, že nedochádza ku globálnemu otepľovaniu. 

Zastavme sa najprv pri probléme konšpiračných teórií. Pán Mesík na príklade hypotetických ľudí, ktorí neveria, že Zem sa točí a je guľatá kritizuje odbornú úroveň článku pána Gálisa a poukazuje na možnosť, že je možné, že existuje konšpirácia v NASA, alebo Rusku, keďže tam sú jediní ľudia, ktorí by naozaj mohli tvrdiť, že Zem je guľatá.

Zjavne ide o schválne prehnané príklady, avšak pán Mesík zabúda na jednu závažnú skutočnosť. V prvom rade nie je možné vylúčiť, že skutočne existuje, ak aj nie priamo konšpirácia medzi vládami alebo vedcami, tak napríklad určitý mechanizmus prijímania článkov k publikáciám, ktorý môže byť nejakým spôsobom orientovaný a môže preferovať články zodpovedajúce určitému konsenzu v rámci komunity vedcov zaoberajúcich sa globálnou klímou. Zrejme bude lepšie ak napíšem, že vonkoncom neverím v prvú možnosť, hoci podobný jav, priamu spoluprácu vedcov na holokauste, opísal napríklad Zygmunt Bauman. (2002: 159) Zároveň dúfam, že druhá možnosť je prítomná len v miere, do akej Thomas Kuhn hovorí o paradigmách v tzv. normálnych vedách.

Podstatné však je, že takáto možnosť tu je a je treba mať na pamäti, že v minulosti existovali konšpiračné teórie, ktoré sa zdali byť rovnako neuveriteľné ako hypotézy, ktoré som spomenul, avšak nakoniec sa potvrdili. Za všetky uveďme príklad zvrhnutia Mosaddeghovej vlády v Iráne v roku 1953.

 Omnoho podstatnejším problémom článku, však je jeho odvolávanie sa na vedecké výskumy, ktoré údajne potvrdzujú globálne otepľovanie. Pre pána Mesíka sú to nespochybniteľné univerzálne pravdy, ktorých autorom je samotná veda, najvyššia autorita v dnešnom svete. Kritizuje Tomáša Gálisa zo to, že sa „snaží vidieť... prírodné vedy 'inak'.“

Problémom je, že práve takéto vnímanie vedy, ako objektívneho nástroja poznania, nás dostalo do situácie, v ktorej sa nachádzame. Odkiaľ berie pán Mesík istotu, že veda sa tentokrát nemýli? Stačí načrieť do histórie. Spomeňme si na frenológiu, objektívnu vedeckú teóriu skúmajúcu súvislosť medzi tvarom lebky a psychickými vlastnosťami človeka. Vo svojej dobe to bola nespochybniteľná teória. O jej dopadoch azda nie je potrebné sa ďalej rozpisovať.

Ďalším rovnako závažným príkladom je tzv. zelená revolúcia. Vymyslená v laboratóriách firiem chemického a potravinárskeho priemyslu viedla k deštrukcii životného prostredia v mnohých krajinách globálneho Juhu. Ako píše Vandana Shiva, tu nejde o náhodný problém, ale o inherentnú vlastnosť vedy. Tá je svojou povahou redukcionistická a reprodukuje základy, ktoré dnešnej vede položili, pánom Mesíkom spomenutý, René Descartes a Francis Bacon.

Bol to práve Francis Bacon, ktorý chcel svojou novou indukčnou metódou mechanicky dospieť k univerzálnym pravdám. Sám si pritom, na rozdiel od pána Mesíka, bol vedomý, že existujú obmedzenia ľudského poznania, ktoré môžu skúmanie narušiť. Tieto obmedzenia nazval idolmi a jeho cieľom bolo vytvoriť metódu, ktorá by tieto idoly odstránila a umožnila tak čisté poznanie.

Tento zakladateľ modernej vedy, v roku 1626 odsúdený za úplatkárstvo, nám zanechal odkaz, ktorý ostal do dnešného dňa nespochybniteľný. Veda, napriek množstvu zjavných omylov, ktorých sa dopustila, sa nemýli. Stačí metóda, ktorá skúma jednotlivé časti systému a nepochybne musíme dôjsť k univerzálne platným pravdám o svete. (Bajaj 1996, Shiva 1989)

V skutočnosti poznanie nikdy nie je univerzálne. Je súčasťou kultúry a je teda vždy lokálne. Akákoľvek naša znalosť sa vždy stáva konkrétnou súčasťou našich životov, ktoré žijeme v spoločnosti s určitými partikulárnymi hodnotami. Neexistuje znalosť, ktorú by sme mohli oddeliť od ľudí, alebo vecí, ktorých sa týka. Akýkoľvek abstraktný fyzikálny zákon sa stáva naším poznatkom, až keď ho zdomácnime, až keď sa stane „súčasťou siete štandardizovaných praxí.“ (Latour 2003: 41) Až vtedy je relevantnou informáciou, keď sa stane akýmsi hybridom, keď sa spojí s nejakou vecou, aby sa stal súčasťou nášho každodenného života. Aj zjavne nespochybniteľná pravda, že voda po zohriatí vrie, je pravdou, ktorá je na každom mieste pravdou lokálnou.

Tvrdenie, že dochádza ku globálnemu otepľovaniu nemáme na čo naviazať. Neexistuje spôsob ako urobiť tento poznatok lokálny. Ostáva nám teda druhá možnosť. Globálne otepľovanie navždy ostane globálnym. Ostane abstraktnou informáciou, ktorú si nikto, okrem pár vyvolených a pár presvedčených neosvojí.

Z tohto piedestálu sa potom bude šíriť ďalej skrz množstvo informačných kanálov, aby sa usídlila v našich každodenných životoch, aby sa dostala do každodenných mocenských mechanizmov, aby o svoje prominentné miesto na verejnosti neprišla, práve naopak, bude oň tvrdo bojovať a naďalej ho upevňovať.

V tomto momente sa z abstraktnej informácie stane miestna záležitosť. Stáva sa z nej zaklínadlo, ktorým bojujú jedni aj druhí. Moc sa materializuje priamo v otepľovaní. Životnému prostrediu sa nedá vyhnúť, každý sa mu musí podvoliť, je všade okolo nás a už nie len priamo tu na mieste, ale aj v našich mysliach, cez stránky našich denníkov, cez obrazovky našich televízorov a počítačov.

Tu prichádza na scénu pán Mesík, ktorý nám prezentuje fakty. Ospravedlňuje sa nám, ak máme pocit, že nás má za idiotov, ale musí ísť na vec od piky. Kto ale dnes tieto fakty skutočne nepozná? Lietajú okolo nás ako Hitchcockove vtáky, hľadajúc vhodnú chvíľu, aby sa nám zakusli do mozgu. Otázka preto neznie: „Otepľuje sa?“, ale: „Akým spôsobom sa s otepľovaním ideme vysporiadať? A prečo práve týmto?“ Hľadanie tzv. konšpirácie, ale nazvime to radšej diskurzívnym  ukotvením pána Mesíka, je nanajvýš potrebné. (pozri napr. Foucault 2002) Tu by som chcel zdôrazniť, že nie je mojim cieľom útočiť na osobu pána Mesíka, ale ak neexistuje univerzálna informácia, že sa otepľuje, túto partikulárnu informáciu je nutné pripojiť k ďalším hodnotovým predpokladom, ktorých je súčasťou. Čo má pre nás autor textu prichystané, keď teda prijmeme jeho hru na otepľovanie?

Bohužiaľ, túto nanajvýš dôležitú informáciu si nechal pre seba. Môžeme sa teda len dohadovať, čo považuje za vhodné pre nás nevedomých. V prvom rade nás treba zrejme vzdelať, aby sme aj my vedeli aký hrubý cencúľ je treba odlomiť, aby bolo možné odmerať vek ľadovca a potvrdiť, že ešte minulý rok bol o pár desatín stupňa studenší. Kto ale má rozhodovať o forme a obsahu vzdelávania? Asi pán Mesík, ktorý je expert a vzhľadom na to, že ide o naše dobro, nás láskavo poučí.

Ďalej sa môžeme pozrieť na jeho životopis (Mesík 2010b), z ktorého sa dozvieme, že autor textu pracuje pre medzinárodnú organizáciu – Svetovú banku ako „Community Foundation Senior Specialist“. Sympaticky znejúca pozícia vyzerá ako oxymoron k prvej stránke, ktorá sa objaví vo vyhľadávači po zadaní spojenia „World Bank global warming“. Dozvieme sa, že „technológia je kľúčom k vyrovnaniu sa s globálnym otepľovaním a rastom“, či, že je nevyhnutná buď „globálna daň z uhlíka alebo obchodovanie s emisiami“. (World Bank 1998)

Technooptimizmus a snaha o riadenie spoločnosti sú dva hlavné prvky diskurzu tzv. „udržateľného rozvoja“. (pozri napr. Eblinghaus – Stickler 1998) Odpoveď špecialistu na komunitné nadácie na globálne otepľovanie je štátny zásah a technologická záplata. (Tu zjavne predpokladám, že autor má rovnaký názor ako jeho zamestnávateľ, inak by s ním buď nespolupracoval, alebo by sa voči nemu niekde vymedzil. Rád si to prečítam, ak tak niekde učinil.) Pán Mesík sa nás nesnaží presvedčiť, že by sme mali znížiť spotrebu, on pracuje v inštitúcií, ktorá vie, že ľudia sú príliš hlúpi, a preto musia za nás rozhodnúť vlády, pracuje v inštitúcií, ktorá ide zdaniť uhlík, ale zároveň požičiava na vybudovanie nových ropovodov. (The Guardian 1999) Pracuje v inštitúcií, ktorá presadzuje nové technológie, napriek tomu, že dosiaľ sa ukazuje, že zvyšovanie účinnosti vedie k tzv. rebound efektu, teda k zvyšovaniu spotreby na úroveň pred zavedením novej technológie. (pozri napr. Lomborg 2010) Jednoducho pracuje v inštitúcii, ktorej činy sú naozaj v súlade s „udržateľným rozvojom“. Udržujú náš „rozvoj“ taký aký je – plný znečisťujúcej spotreby, vedúci ku „klimatickému rozvratu“. (Mesík 2010)

V nedávnej diskusii portálu JeToTak.sk, v ktorej vystupoval aj pán Mesík, som sa dozvedel, že často lieta za prácou do Afriky. Zrejme tam chodí „bojovať proti chudobe“ (Mesík 2010b), ako uvádza na svojej stránke, ale nenašiel si podľa mňa vhodného zamestnávateľa. Najmä skrz pôžičky Svetovej Banky a Medzinárodného menového fondu ide z krajín globálneho Juhu viac peňazí na Sever, než naopak, prostredníctvom „rozvojovej“ pomoci. (George 1997: 209-210) Nepochybujem však v tomto prípade o jeho dobrých zámeroch (rovnako ako nepochybujem o jeho dobrých zámeroch v prípade boja proti klimatickým zmenám) a rád si vypočujem alebo prečítam jeho obhajobu tejto „demokratickej“ inštitúcie.

Prístup Svetovej banky však vedie podľa môjho názoru k zachovaniu privilégií, ktoré si Západ na zbytku sveta vydobyl zbraňami počas kolonializmu a dnes usiluje o ich udržanie prostredníctvom konštruovania nových a nových „rozvojových“ diskurzov, najnovšie zahŕňajúcich aj osud planéty Zem.      

Zdroje

Bajaj, J. K. (1996): Francis Bacon, the First Philosopher of Modern Science: A Non-Western View. In: Nandy, A. (ed.): Science, Hegemony and Violence. A Requiem for Modernity, The UN University, Tokyo, pp. 24-67.

Bauman, Z. (2002): Modernosť a holokaust, Kalligram, Bratislava.

Eblinghaus, H. - Stickler, M. (1998): Nachhaltigkeit und Macht. Zur Kritik von Sustainable Development, IKO, Frankfurt.

Gális, T. (8.12.2010): A čo ak sa otepľuje, on-line, SME.sk, (http://komentare.sme.sk/c/5675487/a-co-ak-sa-neotepluje.html)

Foucault, M. (2002): Archeologie vědění, Hermann a synové, Praha.

George, S. (1997): How the Poor Develop the Rich In: Rahnema, M. - Bawtree, V. (eds.): The Post-Development Reader, Zed Books, London, pp. 207-213.

Brown, P. (11.10.1999): World Bank pushes Chad pipeline, The Guardian (on-line) (http://www.guardian.co.uk/world/1999/oct/11/paulbrown)

Latour, B. (2003): Nikdy sme neboli moderní, Kalligram, Bratislava.

Lomborg, B. (12.10.2010): Ne nemůžete, on-line, Project Syndicate, (http://www.project-syndicate.org/commentary/lomborg67/Czech)

Mesík, J. (16.12.2010): A čo ak sa Zem netoči? Prečo nevzdelaní ľudia milujú konšpiračné teória, JeToTak.sk on-line (http://www.jetotak.sk/slovensko/a-co-ak-sa-zem-netoci--preco-nevzdelani-ludia-miluju-konspiracne-teorie-)

Mesík, J. (2010b): Osobná stránka Juraja Mesíka, naposledy kontrolovaná 16.12.2010, on-line (http://jmesik.szm.com/)

Shiva, V. (1989): Staying Alive. Women, Ecology and Development, Zed Books, London.

World Bank (2008): ‘Technology is the Key’ to Coping with Global Warming and Growth, on-line (http://web.worldbank.org/WBSITE/EXTERNAL/NEWS/0,,contentMDK:21772282~pagePK:64257043~piPK:437376~theSitePK:4607,00.html )

Súvisiace články:

• A čo ak sa Zem netočí? Prečo nevzdelaní ľudia milujú konšpiračné teórie