Slovenský konzervatizmus prešiel od 11. septembra 2001 pozoruhodným vývojom. Z provinčnej progresívnej sily sa stalo reakcionárske intelektuálne hnutie. Jedenásty september dodal agendu kresťanským demokratom, ktorí nedokázali legislatívne prekonať odpor väčšiny slovenskej spoločnosti ku kresťanskej moralizácii súkromného života. Zakladateľ KDH Ján Čarnogurský už v 90. rokoch priznal, že otázky obmedzenia interrupcií sú na Slovensku neotvoriteľné. Minulý rok narazilo radikálne krídlo KDH na odpor umiernenej pravice a ľavice v otázke vatikánskeho konkordátu.

Napriek klesajúcim volebným preferenciám hnutia je jeho extrémne krídlo okolo idelogických dvojičiek Daniela Lipšica a Vladimíra Palka presvedčené, že boj proti postkomunistickej a európskej dekandencii povedie práve ono. Vzhľadom na slabé intelektuálne zázemie hnutia, ktorého voliči sa nelíšia od HZDS alebo Smeru, uzatvorili kresťanskí demokrati objektívnu alianciu s vplyvnými občiansko-konzervatívnymi prúdmi. Peter Zajac sa stal copywriterom bývalého šéfa parlamentu Pavla Hrušovského, František Šebej jednou rukou písal proti snahám islamu ovládnuť politiku a druhou hlasoval za vatikánsky konkordát a Ondrej Dostál sa s celým OKS a Konzervatívnym inštitútom M. R. Štefánika tlačili na kandidátku KDH. Vzhľadom na to, že občianski ako demokratickí konzervatívci pôsobia ako mužský klub, sa zdalo, že ich vstupu do parlamentu nič nezabráni.

Autenticita a legitimita

Slovenský konzervatizmus si svoje referencie vybudoval v 89. roku. Sedemnásť rokov sa štylizuje do patetickej úlohy „slušnej politiky“ a „strážcu demokratických hodnôt“. Občianski konzervatívci sa schválením agresie proti Iraku otvorene odvrátili od myšlienok otvorenej spoločnosti, ktoré kedysi vyznávali. Jeden z nich, zamestnanec štátnej nemeckej univerzity a neúnavný kritik štátu, si dokonca myslel, že historická skúsenosť s komunizmom, štatút politického proroka z VPN mu dáva legitimitu postaviť sa proti petícii siedmich najplyvnejších európských intelektuálov, ktorí odmietli vojnu v Iraku. V protipetícii Petra Zajaca spočíva tragický narcisizmus a pýcha slovenských konzervatívcov. Život v Československu, ktoré sa snažili zachrániť pred rozpadom, im dodáva pocit, že dnes môžu Západoeurópanom vysvetľovať fundamentálnu politiku. Predĺžením tejto malichernej predstavy je neustálne upieranie sa na situáciu v Bielorusku alebo na Kube, kam posielajú mladých zamestnancov svojich inštitútov „budovať demokraciu“.

Slovenskí pravicoví intelektuáli majú pocit, že dotyk s históriou v roku 1989 z nich urobil hrdinov. Hrdinstvo je od čias teoretika európskeho heroizmu Thomasa Carlyla späté s vierou vo vlastné politické poslanie.

O negroch a buzerantoch

Tým je dnes pre obe zložky konzervatívnej pravice boj proti „politickej korektnosti“. Napriek tomu, že v 89. roku boli niektorí z nich súčasťou fundamentálnej politiky, ktorej podstatou je boj za slobodu, sa ich hrdinstvo zredukovalo na . urážanie homosexuálov, moslimov, feministiek etc. Vo fundamentalistickom Impulze Vladimíra Palka sa dozviete, že Mohamed mal syfilis. Kvintesenciou takéto hrdinsva je časopis .týždeň, ktorého autori žijú, zdá sa, ako v minulosti rímski legionári v Panónii, na samej hranici ohrozovanej  civilizácie. .týždeň vedie usilovný hrdinský boj proti ... registrovaným partnerstvám, ekológii, alternatívnemu školstvu. Jeho šéfredaktor bojuje patetickým štýlom za „hodnoty západnej civilizácie“, konkordát s Vatikánom, prirodzenosť alebo doživotie za krádež čokolády. Kresťanskí konzervatívci sa neskrývajú sympatiami k obnoveniu trestu smrti, aj keď na strane druhej bojujú za právo nenarodených na život.

Pýcha

Spoločnými črtami oboch prúdov, ktoré načas rozdelila iracká otázka, je pýcha. Mladí ideológovia KDH majú pocit, že deň posledného zúčtovania s komunizmom, liberálmi, zelenými, socialistami, ľudskými právami, demokraciou a globálnym oteplením je už blízko. V ich intelektuálnych šíkoch kráčajú Augusto Pinochet, Salazar, generál Franco, Mussolini a  slovenské matriošky. Sympatie občianskych konzervatívcov pre zahraničnú politiku Izraela zabránili aspoň tomu, že v ich fanzinoch dnes nečítame spomienkové články na Adolfa Hitlera, ktorý bol, ako je známe, prvým antikomunistickým vodcom slobodného sveta.

Napriek tomu si však môže čitateľ hľadajúci sviežosť v záľahe politickej korektnosti prečítať pravidelné úvahy mladého právnika, autora .týždňa, ktorý schvaľuje vešanie talianskych komunistov Mussolinim, alebo mladého ekonóma z Hayekovho inštitútu, ktorý vidí v Pinochetovi avatára slobodného trhu. Mladí kresťanskí demokrati vysvetlia, že inkvizícia bola akýmsi právnym štátom stredoveku a krížové výpravy verziou virilnej piety.

Hormonálne modlitby

V Spojených štátoch existuje hnutie mladých kresťanských mužov, ktorí ďakujú Kristovi za testosterón. KDH vo svojej ideologickej pýche uverilo, že kresťanská mantra je dokonalým politickým zjavením. Opovrhovanie inými civilizáciami, kultúrami, politickými modelmi urobilo z KDH sektu veriacu vo svoje mimoriadne poslanie. Tým je očistenie spoločnosti a jej návrat do čias, keď cirkev a politika spávali v jednej posteli. Fanúškovia latinskej omše, habsburských panovníkov a testosterónového kresťanstva zabúdajú, že ich politická predstava o spoločnosti vládla v Európe takmer tisíc rokov a európske národy sa jej zbavili, pretože nebola schopná absorbovať rozbitie metafyziky počas osvietenstva.

Slovenské politické kresťanstvo malo po 89. roku príležitosť zbaviť sa intelektuálneho odkazu slovenského štátu - namiesto toho sa vyvinulo do reakcionárskeho hnutia vidiace konšpiračné liberálne centrá, ktoré pokračajú v rozvracaní „hodnôt“. Strana zasadená v špekulácii o transcendentne a viere v posmrtný život obviňuje politických odporcov z utopizmu a idealizmu.

Konzervativizmus však nemá monopol na realitu - najlepším príkladom je absencia akejkoľvek sociálnej politiky v politických traktátoch KDH - ak  nepočítame rutinné odvolávanie sa na nefunkčné sociálne učenie Vatikánu.

Koniec intelektuálov

Pýcha a hrdinský boj proti politickej korektnosti zasiahli aj občianskych konzervatívcov. Skúsenosť s plánovanou ekonomikou a nefunkčným štátom bývalého Československa z nich na staré kolená urobila konzervatívnych anarchistov. Ich tragédia je však v provnaní s KDH, ktoré je politicky submisívnym hnutím, väčšia. Pravicoví intelektuáli z desiatky bratislavských výskumných inštitútov a časopisov stratili nárok na označenie intelektuála. Za šestnásť rokov sa z nich stali nekritickí podporovatelia nového režimu, čím abdikovali na prvú povinnosť premýšľavých ľudí - ostať kritickými. Ich vzťah k ekonomickému modelu na Slovensku často prevyšuje v servilite ódy na úspechy plánovaného hospodárstva.

Snaha o udržanie si intelektuálne vplyvu opantala občianskych konzervatívcov čoraz intenzívnejšou teoretizáciou suverenity, čo ich nakoniec priviedlo k odmietnutiu európskej integrácie. Je na smiech sledovať kritiku vlády zo strany konzervatívnych ekonómov v otázkach maastrichtských kritérií, ktoré sú finančným nástrojom politickej integrácie EÚ. Václav Klaus, pyšný hrdina švejkovského konzervatizmu, ostal koherentný aspoň v tom, že zavedenie spoločnej meny odmieta.

Matej Bel posledný
Slovenská spoločnosť je neproporčným spôsobom vystavená reakcionárskym predstavám o sexualite, Blízkom východe, religiozite alebo kriminalite. Je možné, že táto neoriginálna zmes, ktorá sa vydáva za zdravý rozum a skúsenosť, nakoniec ostane mentálnou črtou Slovákov. Neustále vydávanie štátu za smrteľného nepriateľa jeho občanov viedlo Timothyho Veigha k odpáleniu federálnej budovy v Oklahoma City - v mene hodnôt. Nahrádzanie predstavy štátu ako spoločenstva slobodných ľudí autoritatívnymi odkazmi na politické Kráľovstvo božie je výsledkom faktu, že Horné Uhorsko nepoznalo skutočnú vlnu osvietenstva. Slovenskí romantickí básnici nechtiac pripravovali pôdu pre vznik slovenského štátu apokalyptickou poéziou, ktorá umožnila obyvateľstvu znášať fašizmus aj komunizmus ako nevyhnutné eschatologické zlo. Revolúcia slovenských dobrovoľníkov neuspela aj preto, že jej vodcovia neboli schopní vzdať sa viery v paternalistický model habsburskej monarchie v prospech republikánskeho myslenia. 

Slovenský konzervatizmus sa nemá - okrem hlúposti, nevzdelanosti a magického klerikalizmu -  v slovenskej histórii o čo oprieť. Preto mu neostáva nič iné, ako ostať v úlohe dedinského farára a pochybovačného notára, ktorí v nedeľu večer, po mariáši, vedia, že nasledujúcu nedeľu si opäť zahrajú karty.