Dóm sv. Martina je národnou kultúrnou pamiatkou, ale cirkev ho považuje za „súkromný majetok“, a to je určite viac ako dedičstvo patriace všetkým.

Primátor Bratislavy Andrej Ďurkovský sa netají ambíciou získať pre Bratislavu v roku 2013 titul hlavného európskeho mesta kultúry. Koniec koncov, na predvolebných bilboardoch hrdo hlásal, vraj Bratislava je „teraz krajšia“. To, že s ním nesúhlasím, by sa dalo označiť aj za vec vkusu. Ak si však  vytýči podobne vznešenú ambíciu, logicky by sa dalo očakávať, že bude zvelebovať, a nie likvidovať kultúrne tradície mesta. A to natoľko systematicky, že by sme to pokojne mohli prirovnať k likvidácii historických objektov Bratislavy (no i iných miest či dedín na Slovensku) a k úsiliu o kamuflovanie dejín na prelome 60. a 70. rokov, a aj neskôr.

Vtedajší trend bol do veľkej miery otázkou ideológie, ale aj všeobecných tendencií,  hoci podľa mojej mienky najmä prejavom slovenských historických komplexov. Len na ukážku: po neúspešnom pokuse asanovať spolu s Podhradím, Zuckermandlom a tzv. Židovňou aj Dóm sv. Martina mala byť z jeho veže aspoň odstránená symbolická panovnícka koruna rakúsko–uhorskej monarchie sťaby symbolu odvekého nepriateľa slovenskosti. Je to len jeden z mnohých príkladov, no zároveň jeden z mála plánov, ktorý sa nepodarilo uskutočniť. Píše sa rok 2007 a mesto s každodennou samozrejmosťou pokračuje v likvidácii toho, čo ešte zostalo a čo by ešte nebodaj mohlo v prachu zabudnutia ožiť. Aké sú pohnútky teraz, ťažko povedať, osobne si však myslím, že tie isté. Teda hlúposť, patologický nacionalizmus, komplexy menejcennosti (vlastné tzv. „roduverným“, ale aj tzv. „odnárodneným“ živlom) a v súvislosti s Bratislavou azda už príslovečný (nie však odveký!) odpor k nej. Samozrejme netreba zabúdať ani na „prirodzenú“ potrebu nahrabať si, kde sa dá.

Vinníci vtedy a dnes

Nechcem sa tu hlbšie zaoberať prapôvodom kultúrneho vandalizmu na Slovensku. Stojí ale za povšimnutie, že kým „vtedy“ za to mohli „komunisti“, dnes sa to takmer zásadne deje pod taktovkou primátora a poslancov za KDH. Bratislava sa o titul mesta kultúry uchádza (ešte nespečatenou) likvidáciou najstaršieho uhorského kina, ignorovaním pomníkov alebo náhrobkov významných osobností, historických cintorínov či mestských parkov. Asi najtragikomickejšou ukážkou nevzdelanosti, malomeštiactva a komplexu vyplývajúceho z neznalosti dejín je „zatraktívňovanie“ našej „provinčnej stodoly Viedne“ a lákanie turistov na Čumilov, napoleonských vojakov a paparazzov. Kolísek, Draskovics, Segner, Alžbeta Uhorská, Nedbal, páter Scherz, Bella, Rubinštejn, Beethoven, Bartók, Kozič, Paracelsus, Fanny Spenederová či Franz Liszt evidentne nie sú dostatočne zaujímavými, aby sa oplatilo ich pôsobenie v meste vyzdvihovať, a to ani vtedy, keď hovoríme o kultúre.

Imidž nezaujímavého periférneho mesta evidentne vyhovuje nielen zvyšku Slovenska, no aj jeho predstaviteľom. Tí zjavne o meste, kde žijú, nevedia nič, a nech mi odpustia tí, ktorých sa to netýka. Franza Liszta som vo svojom napochytre zostavenom zozname významných osobností zámerne zaradila na koniec, pretože práve s jeho menom sa spája jeden z posledných veľkolepých plánov, ktoré majú pre Bratislavu získať miesto na výslní európskej kultúry. 

Arcibiskup Sokol zveľaďuje inak  bezvýznamný bratislavský kostolík

V posledných týždňoch sa na verejnosť dostali správy o zámeroch cirkvi „presťahovať“ historický organ z Dómu sv. Martina, resp. inštalovať nový, ktorému by starý organ „prekážal“. Podľa arcibiskupa Jána Sokola samotný Dóm nemá veriacim a návštevníkom veľmi čo ponúknuť, a preto sa rozhodol zviditeľniť ho kúpou nového organu. Hoci väčšina organistov, statikov či historikov navrhuje jeho umiestnenie na stenách bočných lodí, odborník Sokol by ho rád videl práve tam, kde stojí pôvodný organ, rovnako bezvýznamný a nezaujímavý ako celá stavba. Koordinátor projektu inštalácie nového organu Stanislav Šurina argumentoval napríklad tým, že „organ je zle umiestnený a jeho píšťaly znejú do stratena“. Údajne je „hráč izolovaný, lebo nepočuje, čo sa deje pri liturgii dole“. Zvláštne. Organ bol na svoje miesto umiestnený pod dohľadom Franza Liszta. Tento skladateľ a klavirista svetového mena mal hádam dostatočne hlboké hudobné znalosti a sluch, aby vedel posúdiť, na ktoré miesto má byť nástroj umiestnený tak, aby jeho zvuk vyhovoval akustickým podmienkam konkrétnej stavby, ako aj komunikácii s priestorom (v období bez elektrických vymožeností). Podľa Šurinu vraj zatiaľ žiadny organ na Slovensku nemá taký zvuk, „aký si zasluhujú Bachove skladby a pre aký boli vytvorené“. Má to azda znamenať, že Bach komponoval s víziou organov 21. storočia?!

Predseda poslaneckého výboru pre kultúru Pavol Minárik (KDH) vyhlásil, že cirkev určite nechce starý organ zničiť a že mu nájde primerané miesto. Za toto primerané miesto považuje „duchovný otec“ projektu, arcibiskup Ján Sokol, jeden z nových kostolov, napr. v niektorom z budúcich petržalských kostolov. Minárik sa neprieči, lebo vraj „podporuje právo cirkvi upravovať kostoly podľa súčasných liturgických požiadaviek“, a dodáva, že Dóm sv. Martina nie je „múzeum“, ale „živý objekt“. Dóm je národnou kultúrnou pamiatkou, ale cirkev ho považuje za „súkromný majetok“, a to je určite viac ako dedičstvo patriace všetkým. Na to, že ide o konkatedrálu, miesto korunovácií uhorských panovníkov, ako aj jedno z najvýznamnejších centier bratislavského, rakúsko–uhorského a slovenského hudobného života, sú Minárikove slová prinajmenšom hrubé. Ak by sa totiž gotický objekt mal dokonale prispôsobiť súčasným liturgickým požiadavkám, bolo by ho treba zrovnať so zemou – tak, ako to napokon už kedysi naplánovali iní géniovia kráčajúci s duchom doby. Stavba podobného historického významu je navyše múzeom samým o sebe, uchovávajúcim za svojimi múrmi minulosť našich spoločných dejín presahujúcich hranice strednej Európy. Bolo by napríklad prijateľné odstrániť gotické oltáre z levočského kostola sv. Jakuba s odôvodnením, že kostol je „živý“ a že nezodpovedá, povedzme, modernému umeleckému vkusu? Alebo presťahovať jeden z jeho oltárov na „primerané“ miesto, napr. do potenciálne zamýšľaného kostola na sídlisku Luník IX? (Odpustime si teraz dišputy o tom, že Petržalka predsa nie je to isté ako košický Luník.)

Franz Liszt, Ludwig van Beethoven a Cirkevný hudobný spolok

Najzávažnejším prečinom voči histórii mesta zostáva fakt, že s odstránením organu sa odstráni aj tá časť jeho dejín, ktorá sa viaže na činnosť Cirkevného hudobného spolku (Kirchenmusikverein) pri Dóme sv. Martina. Ten vznikol ako pokračovateľ Spolku bratislavských slobodných umelcov a učiteľov jazykov (Verein der Pressburger Freien Künstler und Sprachlehrer) pod vedením Heinricha Kleina v roku 1816. Po jeho smrti v roku 1832 vznikol v roku 1833 samotný Cirkevný hudobný spolok (CHS). Jeho protektorom bol gróf Kazimír Esterházy a prvým dirigentom Jozef Kumlík. Ten sa aj zaslúžil o prvé liturgické prevedenie Beethovenovej Missy Solemnis, ktoré po prvý raz odznelo práve v Dóme sv. Martina. Po ňom pôsobil ako dirigent poľský hudobník Karol Frajman von Kochlow a do roku 1881 bol dirigentom CHS Karl Mayrberger. Jedným z najvýznamnejších dirigentov bol Josef Thiard-Laforet, ktorý za osobnej účasti Franza Liszta uviedol Lisztove omše a oratóriá. Liszt mal k Bratislave hlboký vzťah a bol jedným z tých, ktorí propagovali a podnecovali dávne hudobné tradície mesta a povýšili ich na úroveň svetovú. Darilo sa mu to aj vďaka CHS, pre ktorý spolu s uhorským primasom Jánom Scittovským financoval organ pre Dóm sv. Martina a osobne sa aj postaral o jeho vhodné umiestnenie. Pod taktovkou Franza Liszta hrávali napr. Frigyes Dohnányi, Géza von Zichy, speváčka Fanny Spenederová–Kovács a podobne. S Bratislavou a s jej bohatými hudobnými tradíciami udržiavaným predovšetkým činnosťou CHS v Dóme sv. Martina je spojená tvorba Bélu Bartóka, Ernö Dohnányiho, Franza Schmidta a Alexandra Albrechta, ktorý storočnicu spolku v roku 1933 oslávil opäť Beethovenovou Missou Solemnis. Mimochodom, uvádzanie Beethovenovho diela nebolo náhodné. Vyplývalo z poznania skutočnosti, že tento skladateľ Bratislavu často a s obľubou navštevoval, ale aj z hrdosti na to, že bratislavskej rodáčke, významnej klaviristke a svojej žiačke Babette von Keglevich, venoval štyri svoje diela. Podotýkam, že aj súčasná Bratislava sa hrdo prihlásila k tejto skutočnosti: z bývalého Keglevichovho paláca nedávno tajuplne zmizol historický organ a Beethovenova bratislavská izba sa zmenila na kancelárie akejsi firmy. 

Bratislava na kultúrnej mape Európy

V súvislosti s jedinečným postavením Bratislavy v kultúrnej mozaike Európy si dovolím odcitovať slová prof. Jána Albrechta: „Na Bratislavu sa neviažu hrdinské eposy, nie je žiarivým stredobodom nezabudnuteľných udalostí, no tradícii nedávajú obsah len monumentálne diela. Tradícia je všetko to pozitívne alebo aj negatívne a varovné, čo sa uchovalo vo vedomí, ba aj v podvedomí ľudí ako utajený mechanizmus...“ Práve isté „periférne“ postavenie dokázalo vytvoriť v meste originálne umelecké tradície, neopakovateľné v inom stredoeurópskom meste. Pôsobenie Heinricha Kleina vplývalo na hudobný bratislavský život, dielo Beethovena a veľká láska jedného z najobdivovanejších umelcov Európy (mimochodom slovenského pôvodu) Franza Liszta ho prepojila s celoeurópskym umeleckým dianím. 

Pestrý národnostný charakter Bratislavy, v mnohom podmienený spomínanou a často hanlivo spomínanou „periférnou“ či „hraničnou“ polohou, v skutočnosti vytvoril hodnoty, ktoré možno nedokážu „oslepiť“ na prvý pohľad. Kultúrnym dedičstvom je však aj tvorivý duch, vďaka ktorému ľudia preberali, osvojovali si, odovzdávali a ďalej rozvíjali to, čo zdedili z mnohých predchádzajúcich zdrojov a čo sa na tvári mesta odrazí ako povestný genius loci. O mestách, rovnako ako o ľuďoch však platí, že ak z ich štruktúry násilne vytrhneme ich prirodzenú súčasť a „presadíme“ ju do cudzej pôdy, ich duch zahynie a zmizne tak aj súčasť histórie, bez ktorej nemôže existovať základný predpoklad pozitívneho rozvoja mestského organizmu – láska k nemu. V Bratislave sa to už žiaľ stalo, ale jej genius loci je ešte stále silnejší ako nenávisť a neznalosť tých, ktorí ho systematicky likvidovali a stále likvidujú. Ak odstránime „Lisztov“ organ z Dómu sv. Martina, bude to krok, ktorý nestihli urobiť budovatelia na prelome 60. a 70. rokov. Odstráni sa tak aj svedectvo o činnosti spolku, ktorý (o. i.) povýšil Bratislavu na jedinečné celoeurópske kultúrne mesto. „Podupeme“ tak lásku, ktorú venoval veľký skladateľ nášmu mestu, lásku, o ktorú by sa ktorákoľvek stredoeurópska či európska metropola nielenže rada podelila, ale ju celú získala a navyše, na rozdiel od nás, aj VEDELA OCENIŤ a právom sa ňou (prepytujem, bez ohľadu na národnosť umelca) pýšiť. Je príslovečné, že kým dolnorakúsku dedinku Raiding, ktorej azda jedinou zaujímavosťou je to, že sa tam Liszt narodil, pozná dnes celý svet, tak Bratislava, ktorej skladateľ venoval svoje dielo, lásku a aj nemalé peniaze (na postavenie Hummelovho pomníka, na organ pre Dóm atď.), sa zbavuje toho, čo by inde povýšili na takmer posvätnú relikviu.

Na rozdiel od arcibiskupa Sokola alebo primátora Ďurkovského a iných staviteľov vlastného kultu som presvedčená, že Dóm sv. Martina ani Bratislava nepotrebuje zvyšovanie atraktivity likvidovaním toho, čo je na nej atraktívne. Ak  treba niečo „oživovať“, tak sú to práve historické a umelecké hodnoty, ktoré reprezentuje a ktoré sa systematicky potláčajú. Toho dôkazom je nielen úsilie o odstránenie organu, ale okrem iného aj to, že pamätná tabuľa Cirkevného hudobného spolku, pripomínajúca všetkých jeho dirigentov a uvedenie Beethovenovej Missy Solemnis, sa pri „rekonštrukcii“ stavby odstránila z jeho stien a dnes sa hlavou dole povaľuje v prachu. Koniec koncov, čo je na tom? Veď z iniciatívy tých istých dejateľov sa nedávno v Dóme rúbali historické lavice sekerami, osádzali sa vitrážové okná s menami Jozefa Majského a Alexandra Rozina a pozostatky uhorskej šľachty či bratislavských mešťanov sa v záujme zatraktívňovania provinčného kostolíka  vykurovanou dlažbou vynášali do kontajnera.         

 Silvia Ruppeldtová