Zdalo by sa, že k problému, ako ľahko a pochybne sa dostal predseda KDH k doktorskému titulu je už zbytočné sa viac venovať. Však v podstate sám na kameru demonštroval, že nechápe ani predmet odboru, v ktorom titul dostal, nepochopil ani elementárne pravidlá akademického života (v ktorom jedinom má takýto titul zmysel) a v médiách už bol celý problém podrobne popísaný.

No medzitým sa z Figeľovej slabiny pre tituly a iné privilégiá stala politická zbraň školy, na ktorej sa dá tak ľahko dostať k „veľkému doktorátu“ a zbraň politických sektárov, ktorí napriek svojej minimálnej podpore verejnosti stále vystupujú ako hlas jediných spravodlivých.

Martýrium politických hrdinov

Prvým, kto šikovne využil Figeľovu nešikovnosť a neschopnosť bol bývalý odštiepenec z KDH a neskorší kajúcny navrátilec Ivan Šimko, ktorý sa rozhodol mobilizovať otrasenú voličskú základňu KDH tým, že odpútal pozornosť od samotného pochybného získania doktorátu, k vďačnej téme sprisahania a temných síl komunizmu, čím oživil antikomunistickú mentalitu svojich straníckych ovečiek (http://www.ivansimko.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=406&Itemid=1). To, že Figeľ získal doktorát v podstate fígľom bolo v skutočnosti podľa Šimka riadené tajnými službami, aby zdiskreditovali predsedu KDH. Zabudol dodať, že aj Figeľa aj jeho kamarát Krčméry, ktorý mu ako oponent a rektor školy titul udelil, boli v podstate k tomuto činu vyprovokovaní agentkou provokatérkou, ktorá mu ako oponentka tiež titul odsúhlasila a určite k jeho získaniu predsedu KDH zviedla.

Druhým šikovným marketingovým stratégom je zároveň druhý dôležitý aktér tejto sprisahaneckej hry tajných služieb, a to sám rektor najprestížnejšej, najsvätejšej a podľa hodnotenia ARRA takmer najkvalitnejšej vysokej školy na Slovensku (http://vssvalzbety.sk/o-nas/arra/ranking). Na úvod nového akademického roku (23. 7.) publikoval na stránke svojej univerzity brilantný príhovor akademickej obci, ktorý oficiálne označil ako stanovisko školy k článkom v denníku SME (http://www.vssvalzbety.sk/). V rovnakom duchu ako Ivan Šimko, aj Krčméry odpútava pozornosť od samotného Figeľa a v celom probléme hľadá nepriateľa zvonku, ktorý sa snaží zničiť dobré meno jeho školy a „Cirkvi“. Práve časté odkazy na cirkev trpiacu, prenasledovanú a martýrsku a odkaz na Šimkov článok ukazujú na podobnú paranoidnú logiku týchto „obetí“ a argumentačné schopnosti oboch spisovateľov. Problém rektora súkromnej VŠ je však oveľa vážnejší a to preto, lebo týmto v podstate legalizoval ako normálne praktiky, ktoré boli na jeho škole dlhoročne pestované a boli aj verejnosti dlhodobejšie známe. Praktiky, ktoré umožnili pomerne veľký úspech jeho škole.

Fabrika na tituly

Vo svojom chaotickom príhovore aj neznalému čitateľovi rektor súkromnej školy prezradí veľmi zaujímavú vec, ktorá každého zvedavca prinúti ďalej skúmať fungovanie tejto šťuky v akademickom rybníku vysokých škôl. Oslovuje až 18 tisíc členov akademickej obce školy, čo ju zaraďuje k najväčším školám na Slovensku. Nehovorí pritom, že väčšina študentov získava tituly za rovnaký čas ako denní študenti na iných VŠ, no ide predovšetkým o externých poslucháčov, ktorí stíhajú „kvalitne a eticky“ študovať popri práci. To je ďalší problém, ku ktorému sa Krčméry v podstate priznal, keď obhajoval neštandardné okolnosti, za akých eurokomisár Figeľ, ako „človek z praxe“ získal doktorát (http://www.sme.sk/c/6485333/figelova-praca-mala-nedostatky-titul-dostal-za-odmenu.html). Totiž väčšina študentov na tejto súkromnej škole, predovšetkým v odbore sociálna práca, ktorá je tak vďačným odborom, že si z neho tak radi robia tituly aj politici, sú ľudia z praxe – policajti, úradníci v štátnej a verejnej správe, sociálni pracovníci alebo učiteľky na rôznych typoch škôl, teda všetci tí, ktorí sú zmenenými zákonmi nútení si zvyšovať kvalifikáciu a na udržanie sa na pracovnej pozícii získať bakalársky alebo magisterský titul. V prípade dlhoročných politikov a ich detí aj doktorský titul. Ako škola sama uvádza na svojich stránkach, je súkromnou školou, ktorá ponúka štúdium (tituly) za najnižšie ceny a v tomto roku dokonca dávajú ako bonus pre prihlásených aj zľavu na štúdium. Nízke ceny môžu ponúkať len vďaka obrovským množstvám (tisícom) študentov, ktorí sú nútení čo najrýchlejšie, najľahšie a najbezproblémovejšie popri práci získať vynútený titul.

Zatiaľčo minister školstva pletie biče na verejné vysoké školy ako majú zvyšovať kvalitu, táto súkromná vysoká škola už dlhé roky chŕli absolventov, ktorých vzdelanie je mimo akejkoľvek kontroly a vplyvu štátu (čoho bol Figeľov príklad len čerešničkou na torte), no ktorí spôsobili skutočnú povodeň titulov bakalár a magister v populácii Slovenska. A ako povedal sám rektor, k ľuďom z praxe predsa pristupujú s inými a nižšími požiadavkami ako k čerstvým absolventom stredných škôl, teda sa dá ľahko odvodiť aj úroveň ich vzdelania. Dalo by sa z toho vyvodiť, že väčšina ich absolventov, ktorí prišli z praxe, v podstate nespĺňajú elementárne požiadavky na titul, ktorý aj tak získali. Ale táto škola sa môže pýšiť ďalším množstvom rôznych trikov, akými si buduje obraz kvalitnej, morálnej a takmer až charitatívnej inštitúcie.

Sociálna práca alebo medicína?

Fígle školy veľmi jednoznačne odhalil práve spoločný rozhovor bývalého eurokomisára (súčasného predsedu KDH a kamaráta rektora a oponentov svojej práce) s rektorom školy v redakcii denníka SME. Nie len to, že k „ľuďom z praxe“ pristupujú iným spôsobom a s inými požiadavkami. Zarážajúce sú aj iné praktiky, aké na tejto škole zjavne panujú a to bez toho, aby nad nimi ako akademicky problematickými rektor vôbec zapochyboval. Asi každého aspoň troška premýšľajúceho človeka muselo zaraziť, ako je možné, že Figeľ dostal doktorát zo sociálnej práce za prácu o európskej integrácii od komisie, v ktorej zjavne hlavné slovo mali lekári a hlavnými posudzovateľmi boli taktiež lekári. Bolo by prípustné, aby teológ (ktorých je na tejto škole tiež veľa) rozhodoval o práci lekára a o tom, či mu bude udelený diplom? Podľa slov rektora je tiež zjavné, že sám nemá elementárnu schopnosť rozlíšiť ani rozdiel medzi sociálnou prácou, sociológiou a politológiou a práve takýto odborník posudzoval prácu z odboru, o ktorom nemá ani šajnu. Nie len to, že prácu Figeľovi posudzovali kamaráti, ale najmä to, že ju posudzovali na to nekompetentní ľudia je závažným zlyhaním tejto školy. Na veľmi neformálnu atmosféru pri obhajobách dizertačných prác na tejto škole už dávnejšie upozorňovala na stránkach Changenetu Eva Kelley (http://www.changenet.sk/index.stm?section=forum&x=460303&cat=14834), ktorej sa možno len čudovať, že ako dcéra vysokoškolskej profesorky sa tvárila, že nevedela na akú školu sa prihlásila.

Ale poďme naspäť k lekárom a sociálnej práci. Škola sa hrdí aj tým, ako bola dobre hodnotená inou súkromnou agentúrou agentúrou ARRA, ktorá ju zaradila na tretie miesto. Samozrejme nie v sociálnej práci, ale v lekárskych odboroch, kam sa táto škola sama dosť aktívne hlási. Pri pohľade na štruktúru pracovísk, počty študentov v odboroch a vedecké aktivity jej pracovníkov je zjavné, že lekári robia len zástierku pre podnikanie v oblasti udeľovania titulov zo sociálnej práce. Práve v odbore sociálna práca je možné študovať aj v takých pobočkách tejto školy ako sú Bardejov, Prešov, Trstená, Žilina (dve pracoviská), Michalovce, Košice, Partizánske, Rožňava, Piešťany, Nové Zámky, Dunajská Streda, Skalica alebo Banská Bystrica. Práve sociálna práca má najviac pedagógov, najviac študentov a najviac pobočiek. Žiadna iná vysoká škola nemá takéto dôkladné pokrytie celého územia Slovenska a to v jednom jedinom odbore. Samozrejme škola vedená a ovládaná lekármi len vyšla v ústrety „ľuďom z praxe“ a prišla až za nimi do miesta ich pracovísk, aby si mohli podvečer urobiť diplomy zo sociálnej práce. A ostatné pracoviská, ktoré vzdelávajú v sociálnej práci, rovnako ako profesori a docenti z tohto odboru mlčia.

Náboženská spisba alebo štúdia?

Iným problémom lekárov na tejto škole je, že svojimi vedeckými výstupmi vytvárajú dojem kvalitného pracoviska s veľkou a bohatou vedeckou aktivitou, no pri zaraďovaní svojich publikačných výstupov postupujú prinajmenšom neštandardne. Väčšina vedeckej práce sú výstupy práve lekárov a z ich odboru, hoci najväčšia pedagogická aktivita je v oblasti sociálnej práce. Okrem toho lekári „nakazili“ ľudí z iných odborov zlozvykmi, že si medzi vedecké štúdie zaradia aj obyčajný propagandistický jedno až trojstránkový článok v náboženskej tlači (http://www.vssvalzbety.sk/o-nas/arra/2011). Aj spomedzi grantov má táto fabrika na tituly zo sociálnej práce v podstate granty len z oblasti medicíny. Za pozornosť preto môže stáť práve úloha lekárov pri deformácii kvality a pravidiel fungovania akademického života, obzvlášť lekárov, ktorí podriaďujú svoju profesionálnu etiku záujmom cirkvi. Ich lekárska misia akoby nespočívala na poli medicíny, ale skôr v zápase cirkvi o duše občanov Slovenskej republiky a jej misijného úsilia aj v zahraničí. Ako je možné, že ministerstvo školstva umožnilo takéto ideologické pôsobenie cirkvi v oblasti vedy, vysokoškolského vzdelávania a udeľovania diplomov pri odboroch, ktoré sú explicitne nenáboženské a ich poslaním nie je náboženská misia a teológia? Všetky tieto podozrenia z ideologického zamorenia vedy totiž potvrdí pohľad do väčšiny študijných programov, kde sú sociálna náuka katolíckej cirkvi a iné cirkevné predmety dôležitou súčasťou študijných programov. Najnovšie sa škola ide pustiť do pestovania antikomunistickej historickej vedy propagujúcej zásluhy cirkvi na boji proti komunizmu a ide vytvoriť niečo ako múzeum komunizmu. Aby žiaden absolvent nemal šancu zapochybovať, kto je jedinou a skutočne tou pravou inštitúciou pravdy na Zemi (prinajmenšom na Slovensku).

Fígeľ školy alebo systému?

Nemá zmysel vymenovávať všetky problémy Figeľovej práce, ktoré teraz jeho ideologický súputníci a podnikatelia na tejto súkromnej škole úporne prekrývajú vykrikovaním o útokoch liberálov na ich školu, cirkev (katolícku keďže ju píšu s veľkým C), na KDH a vysokoškolský systém, ktorý sami deformujú. Ale aby títo strážcovia morálnych a etických štandardov nemohli namietať, že ide len o osočovanie, tu je zopár výhrad k praxi aká sa u nich na prípade Figeľ prejavila. Aj na len priemerne štandardných školách je nemysliteľné, aby dizertačnú prácu oponovali prevažne ľudia z iného vedného odboru. Je nemysliteľné, aby medzi oponentmi a v komisii neboli profesori z iných akademických pracovísk. Je nepravdepodobné, že by prešla práca, v ktorej nie je priznané spoluautorstvo (členovia komisie by mali mať k dispozícii aj doterajšiu publikačnú aktivitu doktoranda a mali by v nej vidieť, že obdobnú knihu napísal v spoluautorstve). Je nepravdepodobné, že by prešla práca, ktorá nespĺňa základné formálne nároky, medzi ktoré patrí aj čestné prehlásenie autora, že prácu napísal sám a na základe podkladov uvedených z zozname literatúry. Ak toto práca obsahovala, v tom prípade Ján Figeľ klamal a to viacnásobne a dokonca oklamal aj celú komisiu, ktorá rozhodla o udelení diplomu a je len napodiv, že ho napriek tomu obhajujú. Je zarážajúce, že ani komisia, ktorá máva spolu s posudzovateľmi okolo desať členov, nevidela problém v tom, že odborovo nezaraditeľná práca bola prijatá v odbore sociálna práca. Je podivuhodné, že komisia udelila Figeľovi doktorský titul na základe práce, ktorá je skôr obsiahlou seminárnou prácou ako vedeckou prácou, dokazujúcich schopnosti doktoranda urobiť samostatný (!) vedecký výskum (teda zvládnuť metodológiu výskumu a priniesť nejaký nový poznatok, prinajmenšom nový a originálny uhol pohľadu na problém).

Všetky tieto uvedené okolnosti naznačujú, akú veľkú mieru zodpovednosti za pochybnú kvalitu práce a jej obhajoby nesie práve škola. Nie tajné služby, nie politickí oponenti a nepriatelia cirkvi a morálnych bohatierov, ale ľudia, ktorí tvoria inštitúcie tejto súkromnej vysokej školy umožnili, aby bol udelený titul za podmienok, aké by nemali byť štandardom ani na nižších stupňoch vysokoškolského vzdelávania. Títo ľudia využili existujúci systém, aby si v ňom šafárili podľa osobných ekonomických a ideologických záujmov. Ak by študentom a ich rodičom pri výbere školy šlo naozaj len o vzdelanie a dobré vzdelanie, ako to uvádza predseda rektorskej konferencie Vozár (http://www.sme.sk/c/6494738/rektor-vozar-odoberat-sporne-tituly-nema-zmysel.html) táto škola by ani doteraz nemala žiadnych študentov a nemohla by neustále rozširovať svoje aktivity a sféru vplyvu.

Verejný záujem o súkromné školy

Fakt, že si aj verejné vysoké školy zakrývajú oči pred nekalou konkurenciu je o to zarážajúcejší, že pri ubúdajúcich počtoch vysokoškolských študentov z populačne poddimenzovaných ročníkov vstupuje táto škola aj so svojimi zvyklosťami do oblasti denného vysokoškolského štúdia. Uvoľňovanie podmienok a znižovanie štandardov na získanie diplomov, ideologická propagácia súkromných škôl na úkor verejných, spolu so zvýšením dôrazu na scientometrické kritériá (ktoré sa dajú výkaznícky upravené ľahko chŕliť), aké tu dlhodobo zavádzali predchádzajúce vlády vytvorili situáciu, ktorá najviac vyhovuje práve súkromným školám, ktoré s najväčšou ráznosťou priniesli do systému vzdelávania princípy ekonomickej efektivity a ekonomických záujmov, ktorým podriadili aj samotné vzdelávanie. V tomto systéme práve najlepšie zorganizované skupinky, schopné na základe klientelistických vzťahov, ekonomických záujmov a sektárskych väzieb zmeniť vysokoškolský systém na priestor, v ktorom sú najúspešnejší práve tí, ktorí dokážu vytvoriť najlepšie zdanie úspešnosti a najlepšie držia tajomstvo svojho úspechu. A aj tí, ktorí vedia morálku zmobilizovať v mene ochrany svojho padlého brata a na úkor poslania, aké majú plniť. Ak si dávajú do svojich vízií najpochybnejšie inštitúcie v súčasnosti etiku a človeka (študenta) ako rozhodujúce princípy svojho bytia, existujúci systém im umožňuje, aby to boli len ich jedine správne a vyhovujúce etické kritériá, a tým človekom o ktorého im ide bol práve len ich človek.

Najtragickejšie na tomto prípade však je, že táto morálkou sa oháňajúca škola má v súčasnosti už tisíce spojencov vo verejnosti, ktorým, podobne ako „človeku z praxe“ Jánovi Figeľovi ľahko a len na základe neurčitých zásluh vydala škola vysokoškolský titul. Súčasťou tragédie celého fígľa s udeľovaním diplomov za poplatok alebo priateľské či politické zásluhy však je, že vzdelanie, ktoré zaslúžilí ľahko získali im neumožňuje vidieť, že sa na škole v podstate nič „praktické“ nenaučili a nedokážu vidieť ani len to, že diplom získali nie štandardným spôsobom. So sociálnou prácou dokážu potom spojiť čokoľvek, čo sa týka človeka. A tak sa aj podpora akademickej korupcie môže stať ľahko sociálnou prácou, keďže sa týka ľudí. Všetci tí, ktorí pristúpili na takúto hru školy si v mene uchovania svojej prestíže, pracovného miesta alebo privilégií nedovolia poukázať na obdobné praktiky, ktoré štát uvoľnením pravidiel už pred rokmi umožnil. V tom horšom prípade ani nevedia, že titul získali neštandardným spôsobom a hovejú si v pocite vlastnej geniality potvrdenej vysokoškolským diplomom. Preto nakoniec budú mať pravdu Ivan Šimko a s rektorom dotknutej školy Krčmérym, ktorých morálny profil bojovníkov za pravdu sa mlčaním všetkých zainteresovaných len potvrdí.