Krušné časy už sú tu, napriek pokusom krátkozrakých politikov o kolektívnu autosugesciu. Opäť zažijeme peklo, ktorým krajina naposledy prešla začiatkom deväťdesiatych rokov: masívna a dlhodobá nezamestnanosť, reťazenie platobnej neschopnosti, rozmach šedej ekonomiky a ešte endemickejšia korupcia, bezprávie.

Vlastne, bude to ešte horšie peklo. Ľudia, ktorých už vtedy fyzicky a psychicky vyčerpalo neuveriteľné úsilie dôstojne prežiť, ostarli, oslabli. Druhé kolo sociálnych útrap, ktoré budú ešte dlhšie a bolestivejšie ako pred pätnástimi rokmi, ich dorazí. Bez možnosti racionalizácie ich krutého údelu, bez nádeje na zmenu k lepšiemu, budú ľudia padať na kolená. A sociálna sieťka utkaná Kaníkom, Radičovou alebo Tomanovou ich nezachytí, nepodoprie.  

Prichádza teda mocná búrka pauperizácie, so všetkými dôsledkami: viac chudobných a extrémne chudobných ľudí, menej zdravých a vzdelaných ľudí, nespočetné ľudské tragédie, civilizačný ústup. Aj ten úzky okruh ľudí, ktorí sú schopní krajinu posúvať dopredu sa ešte zúži, a akýkoľvek pokrok sa ešte sťaží. Na Slovensku dodnes fungujúce stratégie spoločenského prežitia ako nepotizmus a klientelizmus opäť získajú absolútnu dominanciu. 

Napriek tomu, že sa nad Tatrami blýska, a hromy divo bijú, v dolinách necítiť ani záchvev vzdoru, srdu, odhodlania pobiť sa za lepší, spravodlivejší svet. Ľudia skláňajú hlavy, zásobujú komôrky, a kto ešte môže, podľa tradície, uteká. Pre tých, ktorí už vedia, že niet kam, nastal čas spočítať sa a zošikovať, zaťať zuby a zachraňovať, čo sa dá.  

Aj papaláši by si mali uvedomiť, že je najvyšší čas uvoľniť mládeži opraty: vo vlastnom záujme, otvorte dvere škôl politike! Skôr než ich študenti vykopnú. Alebo skôr než zakape aj tá posledná iskierka slovenskej vôle popasovať sa so svetom. Starší už nevládzu. Mlaď sa musí zobudiť. Len sa teraz modlime, aby v tej mladi niečo bolo, lebo akých sme si vychovali, takých máme...