Jednou z typických otázok preberaných v nedávnych komunálnych voľbách bolo zaberanie verejných plôch na výstavbu. Odpredaj žilinského majetku investorom a výrub zelene v centre mesta sa zjavili ako ostrý výkričník proti pôsobeniu Jána Slotu ako primátora. Podobne to bolo v iných mestách, výrazne napríklad v Nitre, v Bratislave občanom stavebný ruch prekážal najmä v Karlovej Vsi.

Slovensko sa dostalo na cestu stabilného hospodárskeho rastu. Občania teda majú dostatok príjmov na financovanie výstavby. Zároveň sa vytvorili veľké finančné skupiny, ktoré majú know-how na zhromaždenie kapitálu na rozsiahle urbanistické stavebné projekty a vedia ich zmanažovať. A do tretice, výrazná decentralizácia verejnej správy vytvára priestor na to, aby sa v atmosfére letargie zo zastupiteľskej správy vecí a občanom nie vždy jasných kompetencií medzi správnymi celkami dravé skupiny prebojovali k právam na výstavbu, kde sa to len dá.

Boj o priestor bude jednou z najvýraznejších a najdôležitejších politických arén nasledujúcich rokov. Rozmach výroby tovarov a služieb so sebou, prirodzene, vytvára tlak na zaberanie priestoru. Pôjde o veľmi dravý proces, veď slovenské mestá majú toľko voľných plôch, stačí len zmeniť vyhlášky, nariadenia, územné plány vo svoj prospech skôr, ako to docieli konkurencia...

Pôjde jednak o test sily občianskej spoločnosti. Do akej miery dokážu iniciatívy „zdola“ zabrániť bezuzdnému zapĺňaniu životného priestoru kovom, sklom, neónmi. Zároveň pôjde o test charakteru vysokej politiky. Dokáže nejaká politická sila preformulovať spoločenskú zmluvu medzi občanmi a štátom tak, aby jasne definovala právo na určité životné podmienky, chránené ústrednou mocou?

Juraj Draxler

Autor žije v Bruseli, kde sa v think-tanku CEPS zaoberá dôchodkovými systémami a fungovaní sociálneho štátu