Výkričník za košickým prípadom. Preložené z knihy Jana Valtina: Bez vlasti a hraníc.

„Dvaja esesáci ma vyviedli na dvor. Ešte stále som bol nahý. Kopancami do zadku ma nútili bežať a kričali: „Rýchlejšie, rýchlejšie!...“ A potom som musel nehybne stáť, v zime, so zdvihnutými rukami. Desať minút, hodinu... Netuším. Prestal som byť človekom, už som nemal ctižiadosť, nádej ani vôľu. Potom ma prinútili bežať po štvornožky, až priviedli druhého zajatca.

-Vidíš tohto tu? Opýtal sa jeden z esesákov.

-Áno.

-Je to Adam... Adam a Eva.

Ostatní sa smiali.

-Udri ho!

Nepohol som sa.

-Udri ho, do boha!

Napriahol som ruku a udrel, nie veľmi silno.

Jeden z esesákov sa z celej sily zahnal a šlahol mi tvár.

-Tu máš! Takto treba biť.

Ešte stále som sa nehýbal. Zložil ma úder obuškom do žalúdka.

-Vztyk! Do toho, udri!

Udrel som ho. Padol na kolená, desaťkrát, dvadsaťkrát, a potom prišiel rad naňho, bil ma najprv zľahka, a potom s ohromnou silou. V diaľke štekal pes, na kaplnke zvon chmúrne odbíjal polnoc, a vo vetre sa trepotala nacistická vlajka.“