Čo je vlajka a čo hymna? Nebudem sa daromne siliť zodpovedať predkladané otázky, obnažiť dané mystérium konečným počtom slov, to ponechávam iným. Predostriem ale pred Vás mnohofarebnú zamatovú tkaninu, rôzne divergentné plôšky balvanu môjho prežívania slovenskej vlajky a hymny.

Vlajka slúži ako isté grafické rozhranie komunikácie všetkých členov národa, ako predkrm pojedania vlastnej identity, dekorácia útrob štátnych inštitúcií, skôrnatený cifrovaný medovník zastupujúci celý národ. Je to rovnako popínavá rastlina na nebotyčných žrdiach, pršiplášť vo fázach úzkosti, zvukový nosič štátnej hymny.

 Avšak slovenská zástava je odlišná, inakšia ako všetky ostatné a to nie preto, že je naša. Je jej vlastná istá nepreniknuteľná subtílnosť, nenachádza svoj výraz v propagačnej modalite, nedostáva sa jej afekt šovinizmu. Pokým ostatné vlajky sa vierohodne a cieľavedome trepocú, nepokorene napriamujú, tá naša vytvára nevýrazný a plachý dojem. A predpísanou muzikoterapiou sa národniarom nepodarí vydobyť jej status heroického znaku ako to je u vlajky americkej, takto to nefunguje.

 Americká zástava vyzerá tak skvele. V každom lome a každým uhlom vyžaruje reklamu na americký národ, tautologicky ustanovuje zhodu vlastnej superiority. Umiestniť sa dá kdekoľvek, na spodnú bielizeň, bojovú stíhačku, na telo ako tetovanie, nesklame v žiadnom filmovom zábere. Obradné pálenie záškodníkmi je len dôkazom jej rozsiahlej adaptability; ak bude treba vzplanúť pre vystupňovanie publicity a stabilizáciu moci, tak zahorí. Princíp identický s televíznym seriálom The Simpsons: zarábanie na paródii samého seba. Európa chápe paródiu ako kritickú reflexiu, poukázanie na nedostatky, ktoré by mali byť odbúrané aby sa narovnala podráždená pleť spoločnosti. Avšak tak tomu nie je v Amerike, paródia je tu iba ďalším, i keď svojráznym, spôsobom generovania kapitálu a miera výnosnosti je v príkro lineárnom vzťahu k opodstatnenosti posudzovaného počínania. Veď bez ničotných aktivít by nebolo čo parodovať, všetci to tam vedia. Američania sa popravde nerehlia na humore Simpsonovcov, ale na nás, na našej ochote platiť za animovaný a zjednodušený derivát ich bežného života.

Vlajky európskych národov sú hrdé, nemecká, francúzska zástava, všade narovnané, spoľahlivé vo svojej prezencii. Talianska štandarda, španielska vlajka, dôveryhodný a osvedčený to znak, záver reliabilnej metodiky vo vexilológii. Nemajú pachuť produktu ľstivej reklamnej stratégie ako vlajka americká, navzdory tomu sú sebaisté, oboznámené so svojim aristokratickým pôvodom a rozsiahlym zastúpením v učebniciach dejepisu. Svoju dôstojnosť sajú z archívov, storočiami plnených význačnými konvenciami či dohodami, a ukážkovej kultúrnej pôsobnosti.

 Nie tak vlajka slovenská. Javí sa uzavretá a nesmelá, odkladáme si ju pre recidívu štátnych sviatkov, konzumujeme ju nemým vyťahovaním na žrď v pietnej chvíli, za strohej afirmácie politických predstaviteľov. Naša vlajka len s vypätím podstupuje vystavovanie, pyšné pocty a salvy. To ale nie je naša vina, taká je. A niet sa ani za čo hanbiť. Zhodne tak naša národná hrdosť. Je disfunkčná ako epická maniera, Svätoplukov hrejivý paplón. A zvyknite si na to, prosím.

 Márne závidíme národné povýšenectvo Francúzom a senzačnú predajnosť amerického patriotizmu. Naša vlajka pri presiahnutí kritického množstva expozície bledne, významom sa vytráca, jej hodnotu treba budovať, nemohutnie v súzvuku s demografickým vývojom. Vytetovaná pôsobí trápne, nedisponuje zmennou hodnotou zástavy konfederácie, jagajúcej sa perleťovým svitom amerického airbrushu na nádržiach ťažkých cestných motocyklov.

 Britská zástava má poslanie zaručiť vierohodnosť zdroja produktu, tak k nám prehovára Rimmel London. Taktiež neguje exkluzívnosť, svoju nepriemernú tvárnosť manifestuje na tričku, svedectvo tu podáva nová kolekcia značky New Yorker. Na vrtošivej bavlne by mala význam skôr strácať, no ona nepotupená cez hruď difunduje do sŕdc všetkých nositeľov, vstrebáva ich éterické telá a mocnie. Porazení sú majitelia odevu, už to nie sú oni, kto nosí vlajku, ale vlajka nosí ich, dokým len stačia vláčiť jej ťarchu, a preoblieka jednu generáciu za druhou.

 Obdobný postup s našou vlajkou nefunguje, pokiaľ je plne zneužitá ako dres, pamätne tak učinil Dominik Hrbatý, zdá sa byť zriedená a prislabá. Nemožno ju pretŕčať ľubovoľne, je potrebné manipulovať s ňou nanajvýš uvážene, riediť ju v homeopatickom dávkovaní, rozmyslieť jej umiestnenie. Prítomnosťou by asi mala byť v úzadí a tmeliť rozptýlených príslušníkov národa.

Národná hrdosť Slováka je nezhodná so smernicami nacionalistických strán, je to mierna a nenáhlivá pieseň, nezaznieva v pochodovom rytme ani v masívnom obsadení. A byť Slovákom spadá k citu, nie k právomoci vzletných hesiel a filozofických koncepcií. Taká je aj vlajka, vyvesená pri pitkách a hodovaní vyzerá opustene, začmudená uhlím z grilu je na posmech. Vynecháva v úlohe koloritu, čo ostatné zástavy za storočia nadobudli, nevyžaruje samozrejmosťou, musí dozrieť. Prináleží k inventáru leteckých dní alebo nedeľného popoludnia a v pondelok je už neužitočnou príťažou. Nezahrňuje hrdinnú epopeju národa, nákladnú výpravu veľkofilmu o zvrchovanosti, nie je zaklínadlom kolektívneho klaňania sa. Našu identitu práve utvárame, a nenamáhajme sa ju zaodieť do vlajky, lebo tento rubáš neukrýva oslávené telo národa.

 Narodiť sa do tohto národa je príliš málo, Slovákmi sa musíme stávať, rovnako tak aj utvárať spätosť s vlajkou. Zasnené vyspevovanie hymny nie je definovaním národnej príslušnosti, to len oni nás chcú takto zmiasť. Ak by niekto ovládal niekoľko málo dátumov historicko-dejinných udalostí, je to vzorový Slovák. Ale je toto všetko dosť? A čo je pre nás štátna hrdosť a príslušnosť? Je čímsi iným ako kolónkou v občianskom preukaze?

Súvisiace články:

• Štátnická alternatíva k vlasteneckému zákonu