V posledných dňoch sa veľa diskutuje o tom, či sa na Slovensku vplyv Katolíckej cirkvi zvyšuje alebo nie.

Na jednej strane sú uvádzané argumenty, ktoré túto predstavu potvrdzujú, napríklad pozvanie pápeža na oficiálnu návštevu, pokusy nevykonávať interrupcie vo verejných nemocniciach alebo iné vyjadrenia predstaviteľov KDH a cirkvi k množstvu verejných tém. Na druhej strane sú argumenty poukazujúce, že Katolícka cirkev je na Slovensku, podobne ako aj v iných Európskych krajinách, len „vyprázdňujúca sa nádoba“. Ľudia sú totiž voči cirkvi ľahostajnejší, stále menej sa riadia jej odporúčaniami a sú voči jej vstupovaniu do politiky stále kritickejší. Hoci tieto pohľady vyzerajú akoby si odporovali, v podstate oba platia. Keď sa hovorí o vplyve cirkví je totiž rozdiel, či budeme brať do úvahy ako dokážu kňazi alebo kresťanskí politici ovplyvňovať myslenie a konanie jednotlivca, alebo či budeme posudzovať jej moc na základe zákonov, ktoré jej môžu dávať alebo odoberať rôzne výhody a privilégiá.

Vplyv cirkvi na ľudské duše na Slovensku dlhodobo upadá a nemôže za to komunizmus, ako sa často tvrdí. Je to skôr výsledok politiky cirkvi po roku 1989. Cirkev totiž od začiatku vsadila nie na realizáciu svojej základnej duchovnej misie, ale začala politikou. Po revolúcii, keď zažila bezprecedentnú dôveru vo svoj misiu, namiesto toho, aby túto dôveru využila v prospech posilnenie nádeje ľudí v ťažkých časoch a na uplatnenie svojho základného odkazu, ktorým sú pomoc a podpora trpiacim a biednym, vsadila na najslabšiu stránku svojej agendy – sústredila sa na utvrdenie svojich dogiem a na posilnenie politickej moci prostredníctvom rôznych zákonov. Pochybnosť tejto stratégie ukazuje práve príklad jej boja proti interrupciám. V čase neustále sa znižujúcej úrovne interrupcií proti nim s čoraz väčšou vervou bojuje. Podobne aj pastierske listy, vo veľkej miere sa týkajúce politického života ukazujú na politické ambície cirkvi. Cirkev viac alebo menej otvorene favorizuje KDH, čo zároveň ukazuje aj na jej skutočnú moc nad myslením občanov. Ako ukazujú volebné výsledky, KDH nedokáže prekročiť svojich desať až dvanásť percent, čo je v podstate asi len sedem percent zo všetkých voličov. Vo väčšinovo katolíckej spoločnosti to je nie presvedčivý výsledok. Mohlo by sa teda zdať, že cirkev je naozaj už len tou nádobou bez ľudí, no s množstvom fráz, poučiek a dogiem. No tak ako problém interrupcií ukazuje na nemohúcnosť cirkvi ovládať duše občanov Slovenska, práve ten istý problém ukazuje aj na skutočnú moc cirkvi.

S rastúcou ľahostajnosťou verejnosti voči cirkvi je totiž vidieť silnejúci vplyv cirkvi na inštitúcie štátu a jej snahu sa zabetónovať vo svojich privilegovaných pozíciách. Práve nedávne pokusy zneužiť veľmi vágnu „výhradu svedomia“ na presadenie agendy úzkej politickej a náboženskej kliky ukázali, o čo v hre na svedomie ide. Minister zdravotníctva, ktorý rozhoduje o obsadzovaní postov riaditeľov fakultných nemocníc, v podstate ani nemusí dať nariadenie, aby sa realizovala agenda cirkvi. Stačí aby vyjadril, aký je jeho osobný názor na interrupcie. Jeho verejne vyslovený osobný názor, podporený hlasmi predstaviteľov cirkvi sa stali odporúčaním, ako sa k otázke majú postaviť celé nemocnice. A ako sme mohli vidieť, tak sa aj stalo. Nemocnice, tieto neosobné inštitúcie, si uplatnili rovnakú výhradu akú má práve minister zdravotníctva a cirkevní hodnostári. Aj bez ohľadu na to, koľkí ľudia na Slovensku vyznávajú podobné presvedčenie a koľkí v tejto otázke súhlasia s učením cirkvi, šlo o demonštráciu moci politika a cirkvi v mene svojej náboženskej agendy. A podobne, tak ako bola pred rokom 1989 veľká časť politickej agendy zdôvodňovaná odkazom na vedúcu úlohu strany v spoločnosti a na záväzky voči Varšavskej zmluve, RVHP alebo na spojenectvo so Sovietskym zväzom, aj politici KDH (a čiastočne aj SDKÚ) zdôvodňujú svoje kroky medzinárodnými záväzkami, ktoré vyplývajú z dohody Slovenska so Svätou stolicou. Práve Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou je precedensom, ktorý ukazuje, aká je reálna politická moc Katolíckej cirkvi na Slovensku. Nie je to moc odvodená ani od Boha, ani od vôle občanov, ale moc opierajúca sa o túto medzinárodnú zmluvu, ktorej znenie a charakter v podstate znemožňujú jej zmeny alebo vypovedanie. A vágnosť jej obsahu dáva možnosti práve politickým a duchovným zástupcom KDH, aby ju vykladali podľa svojich momentálnych mocenských potrieb.

Sila tejto zmluvy je aj v tom, že zapadá do historického kolobehu výmen ideových vzorov štátu. Je zatiaľ poslednou vlnou z pravidelného prílivu ideologických pilierov spoločnosti. Napríklad taký socializmus. Jeho základy u nás položil Víťazný február v roku 1948, no ideológiou štátu, s Komunistickou stranou ako jej realizátorkou na čele, sa stal až dvanásť rokov od nastolenia ľudovodemokratického zriadenia. Rovnaký čas od demokratickej revolúcie v novembri 1989 trvalo aj kresťanstvu, s privilegovaným postavením Katolíckej cirkvi, aby sa stalo samozrejmou súčasťou charakteru štátu. Podobne ako ústava ČSSR bola prijatá v podstate konsenzuálne širokými zložkami Národného frontu, aj Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou bola prijatá bez širšej diskusie a bez náznakov nesúhlasu poslancov parlamentu. Podobne ako bolo obdobie platnosti vedúcej úlohy strany v spoločnosti poznačené silnou mocou strany a slabnúcim presvedčením občanov v jej legitimitu, aj v súčasnosti je na Slovensku vidieť podobný trend – takmer všemocnosť cirkvi je sprevádzaná rastúcou nespokojnosťou s jej politickou angažovanosťou.

Rozdiel medzi oboma zmluvami však predsa len je. Ústavne zakotvená vedúca úloha KSČ v spoločnosti, ktorá dávala jasne najavo, kto v spoločnosti skutočne rozhoduje, bola spochybniteľná a zmeniteľná, čo dokázali aj diskusie v roku 1968, teda len necelé desaťročie po jej prijatí. Diskusia bola nakoniec násilne ukončená zásahom našich zahraničných spojencov. Nakoniec bolo na zrušenie tohoto privilégia čakať ešte dvadsať rokov, keď až revolúcia dokázala odstrániť tento nedemokratický princíp. No základná zmluva so Svätou stolicou zmeniteľná nie je. Jej nemennosť stráži práve zahraničný spojenec, lebo mu dáva veľkú moc. O jej možnej zmene nemôžu rozhodovať občania a to ani vo voľbách, ani v referende, ale jedine hodnostári vo Vatikáne.

Rovnako ako odmietnutím vedúcej úlohy KSČ v spoločnosti ľudia v novembri 1989 neodmietali socializmus, ako sa dnes nesprávne interpretuje, ani odmietnutie vedúcej úlohy Katolíckej cirkvi v spoločnosti neznamená spochybňovanie úprimnej viery katolíkov na Slovensku. Aj napriek tomu, že mali komunistickí funkcionári v osemdesiatych rokoch za chrbtom patrónov v zahraničí, nedokázali si svoje mocenské pozície zvečniť. Rovnaká nádej je aj dnes, že sa to nemusí podariť tým, ktorí sa spoliehajú na svojich zahraničných patrónov. Odmietnutie mocenských machinácii zo strany hodnostárov cirkvi, podobne ako zo strany KDH či SDKÚ môže byť jediným autentickým vyjadrením najosobnejšej viery slovenských katolíkov, alebo autentickým vyjadrením demokratického postoja ktoréhokoľvek občana Slovenskej republiky. Mlčanie môže znamenať, že treba fatalisticky a len s pokornou vierou čakať ešte takmer dvadsať rokov, dokiaľ k nám dorazí ďalšia, historicky nevyhnutná vlna túžby po lepšom a spravodlivejšom svete.

Skrátená verzia tohto textu vyšla v denníku Pravda