Chcú vlastne naši poslanci, aby Slovensko bolo v Európskej únii? Chcú tiež, aby sa Slovensko začlenilo od roku 2009 do rámca Schengenského priestoru, to znamená, že občania budú môcť prechádzať v Európskej únii zo štátu do štátu bez toho, aby vnímali hraničné priechody? Asi máte pocit, že takto postavené otázky nemajú žiadnu logiku, ale ja som si ich musel položiť, keď som sledoval, ako sa v parlamente rokuje o návrhu novely zákona o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností.

To rokovanie trvalo necelých 40 minút, popri predkladateľovi a spravodajcovi v rozprave vystúpili iba traja poslanci, odznela jedna faktická poznámka. Poviete si – zrejme nešlo o nič dôležité a vážne. Opak je však pravdou. Rokovalo sa totiž o legislatíve, ktorá súvisí s článkom 24 Ústavy Slovenskej republiky a ten sa týka záruky slobody myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery.

V ústave v ďalšom odseku článku 24 sa potom uvádza, že podmienky výkonu práv je možné obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia nevyhnutné na ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných. Zachytili ste nejaké také dianie, ktoré by v súvislosti s činnosťou nejakej cirkvi či náboženskej spoločnosti vyvolávala nutnosť ochrany verejného poriadku, zdravia alebo mravnosti? Ja nie. Dvaja poslanci Ján Podmanický a Ľudmila Mušková sa však rozhodli, že treba sprísniť možnosť registrácie cirkví a náboženských spoločností, a tak namiesto doterajšieho znenia, ktoré určovalo 20 tisíc podpisov sympatizantov, bude podľa schválenej úpravy potrebné predložiť čestné vyhlásenia 20 tisíc plnoletých členov s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky. A aby toho ešte nebolo málo, tak Rafael Rafaj v pléne navrhol ďalšiu úpravu, že nestačí len trvalý pobyt, ale musí ísť ešte aj o občanov Slovenskej republiky. Fakt neviem, aká je predstava poslancov o voľnom pohybe osôb v rámci Európskej únie, pretože hoci len dvaja poslanci novelu navrhli, za schválenie ich bolo až 108. Z prítomných poslancov sa rozhodlo šesť nehlasovať, dvaja sa zdržali a jediný hlas proti dala Ágnes Biró zo Strany maďarskej koalície. SMK bolo jedinou stranou, z ktorej novelu nikto nepodporil.

Na Slovensku je v súčasnosti registrovaných 17 cirkví alebo náboženských spoločností, 14 z nich vzniklo ešte pred rokom 1991, keď vznikli zákony, ktoré registráciu obmedzili nutnosťou 20 tisíc podpisov sympatizantov. Odvtedy splnili registráciu len tri. Napríklad v Maďarsku a Poľsku stačí na registrovanie 100 občanov, v Česku 300 na právnu subjektivitu, v Rusku 10 ľudí, napríklad v Taliansku či Holandsku nie je potrebná registrácia. Paradoxom novonastavených kritérií je moment, že ak by sa kritériám mali podrobiť už uznané cirkvi, tak by cez sito prešlo iba osem. Aj to iba podľa údajov Štatistického úradu zo sčítania ľudu v roku 2001, keď občania uvádzali svoje vierovyznanie. Nie je však známe, že by niektorá z cirkví viedla menoslov členov aj s rodnými číslami a čestnými vyhláseniami. Bol by to totiž aj zásah do osobnej slobody.

Predkladateľ návrhu Ján Podmanický argumentoval tým, že ide o ochranu pred recesistickými skupinami, ktoré by mohli získať prostriedky zo štátneho rozpočtu. Recesia vo svojom slangovom význame vyjadruje výstredný žart. Zákon prijal parlament síce pár dní pred prvým aprílom, ale do smiechu by v tomto prípade nemalo byť nikomu. Poslanci zákon prijali napriek tomu, že na rozpor s ústavou upozornila legislatíva Národnej rady a prijali ho napriek tomu, že na Ústavnom súde je podanie generálneho prokurátora, ktorý namietal ešte voči pôvodnej verzii zákona s 20 tisíc podpismi sympatizantov, pretože podľa neho je diskriminačná. Podmanický v záverečnom slove viackrát spomenul slovo štát... štát sa rozhoduje, ktoré trendy bude podporovať a voči ktorým bude opatrný... štát má právo udeliť obmedzujúci cenzus... Kto je však štát? Dvaja poslanci, ktorí si zmyslia úpravou legislatívy zasiahnuť do slobody jednotlivca? 108 zákonodarcov, ktorí nezmyselnú legislatívu schvália? Štát sa však odvíja od občana, žiadna zo strán nemala v programe obmedzovať slobody, ktoré sa dostali do ústavy aj zásluhou novembra 1989. To, že argumentáciu o ochrannej úlohe štátu bude používať poslanec, ktorý mal počas novembrových dní 12 rokov, ma zaskočilo. Nečakal som, že po ďalších 18 rokoch argumenty o nenahraditeľnej úlohe štátu bude používať mladý človek!

Krajiny Európskej únie si však nepochybne uvedomia xenofóbnu rovinu zákona. Objavil sa totiž v čase, keď záujem o registráciu svojej cirkvi na Slovensku prejavili moslimovia. Neobstojí žiadny argument, že táto motivácia za tým nebola. Predkladateľov totiž odhaľuje dikcia, ktorá je v prijatom zákone. Čestné vyhlásenia... o tom, že... sú jej členmi, poznajú ZÁKLADNÉ ČLÁNKY VIERY a jej učenie... Termín základné články viery totiž používajú iba moslimovia! V čase, keď sú vo viacerých európskych krajinách moslimské spoločnosti registrované, keď napríklad vo Francúzsku žije 5 miliónov moslimov, v Nemecku 4 milióny, v Británii viac ako jeden a pol milióna, 108 slovenských poslancov prijalo zákon, ktorý nás z Európy vytláča. Na Slovensku sa k moslimom hlási asi 4 tisíc ľudí.

A už len dovetok. Ak  by spomínané ustanovenie zákona platilo pre politické strany, tak nemáme na Slovensku žiadnu, a tým pádom ani parlament. Alebo inak. Z diskusie k zákonu na internete. Občanov treba chrániť. Takže jedna zdravotná poisťovňa, jedna dôchodková, potom jedna cirkev, jedna politická strana...a sme v socializme.