JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Propaganda sú tí druhí

V roku 1953 vypukli v bývalom východnom Nemecku nepokoje. Bertolt Brecht ako reakciu napísal báseň Riešenie. Vedenie krajiny lamentovalo, ...

[Richard Filčák]

Fraškovitý pokus o puč, dobre zorganizovaná represia

Neskoro večer 15. júla sa počas niekoľkých hodín udial zinscenovaný pokus o prevrat. Prevrat jednomyseľne odsúdili parlamentné strany, ...

[Joachim Becker]

Podat ruku nebo strhnout do propasti?

Před pár dny média přinesla zprávu o muži muslimského vyznání, který ve Švédsku odmítal potřást kolegyním v zaměstnání rukou, ...

[Vendula Filipova]

Sny sa nestávajú skutočnosťou zo dňa na deň

Kríza žánru | Slovensko | Ján Markoš | 15.04.2013

_ma_small

Rozhovor s Jurajom Hipšom, riaditeľom CEEV Živica a zakladateľom Sokratovho inštitútu

Narodil sa v paneláku v Petržalke a skôr než do Karpát chodil do knižnice. Keď HZDS zorganizovalo míting na Pasienkoch, prišiel tam s transparentom „Tiso, Husák, Mečiar“ a pred rozvášneným davom ho musela zachraňovať polícia. Vyštudoval estetiku, ale podľa vlastných slov nemá vkus. Dnes žije na zaježovských lazov a vedie  neziskovku s názvom Živica.  Juraj Hipš.

Juraj, ako sa vôbec dostane chlapec z Petržalky k eko-aktivizmu?

Rozhodujúci moment prišiel, keď som sa ako šestnásťročný zúčastnil festivalu ekologických filmov, a tam som uvidel film Rainbow Warriors o začiatkoch hnutia Greenpeace. Po filme sa pred plátno postavila Ľubica Trubíniová, ktorá vtedy rozbiehala Greenpeace na Slovensku, a spýtala sa, či by sa niekto nechcel pridať ako dobrovoľník. Na druhý deň som už stál pred kanceláriou Greenpeace, a tak sa môj život spojil so začiatkami tohto hnutia u nás a so všetkými peripetiami, ktoré na Slovensku absolvovalo.

Takže ty si bol v Greenpeace na Slovensku od začiatku?

Áno, a mnohí, s ktorými som začínal, sú tam doteraz. Napríklad súčasný riaditeľ Juro Rizman. Boli sme partia tínedžerov, stáli sme na infostánkoch v Bratislave, vysvetľovali sme ľuďom nebezpečenstvá jadrovej energie, maľovali sme transparenty...

Mal si pocit, že ako šestnásťročný máš právo ľuďom čokoľvek vysvetľovať?

Prvá reakcia ľudí samozrejme smerovala na náš vek. Vraveli, že sme mladí a o týchto veciach nič nevieme  Prečo vlastne o týchto veciach hovoríme. Navyše niekoľko rokov po páde komunizmu bolo nezvyčajné, aby ľudia vyjadrovali svoj názor. Ale naša práca nebola ani tak o tom, vnútiť verejnosti náš špecifický názor. Skôr sme chceli diskusiu na tieto témy vôbec otvoriť. Chceli sme ľuďom ukázať, že nemusia ako stádo odkývať všetko, čo im štát alebo vláda povie. Vnímali sme náš aktivizmus nielen ako príspevok na poli životného prostredia, ale aj ako prácu v prospech rozvoja demokracie na Slovensku.

Ja nie som klasický ochranár. Nikdy som nebol tramp alebo skaut. Radšej som si prečítal knižku, než aby som išiel do lesa. V niektorých obdobiach môjho života ma sloboda slova zaujímala viac než environmentálne témy. Dokonca som neskôr založil organizáciu, ktorá mala prispievať k ochrane ľudských práv.

Ako je možné, že aktivista ako ty skončil na študijnom odbore filozofia-estetika?

Keď som mal sedemnásť, čítal som Platónov dialóg Obrana Sokratova a ten ma uchvátil. Môj otec je výtvarník,  odporučil mi k tomu ešte estetiku.

A máš cit pre výtvarné umenie?

Nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že sa blíži k nule. Na rodinných dovolenkách sme obvykle vymietli všetky miestne galérie, takže viem odlíšiť gotiku od baroka, to je však asi všetko.

Splnila vysoká škola tvoje očakávania?

Nie, ale možno bola chyba v očakávaniach. Myslel som, že štúdium filozofie sa bude podobať antickej Akadémii; že budeme všetci spoločne hľadať dobro, pravdu, cnosti. Po prvých dvoch semestroch som samozrejme vytriezvel... Od tej chvíle som začal väčšinu svojej energie investovať do občianskeho aktivizmu a školu som robil len na pol plynu. Mal som aj inšpiratívnych učiteľov, ale štúdium ako celok moje očakávania nesplnilo.

Si zakladateľom Sokratovho inštitútu, ktorý má študentom ponúknuť vzdelanie, aké by na svojej vysokej škole možno hľadali márne. Kde si sa najviac učil Ty? Zdá sa, že na škole nie.

Veľkou školou života pre mňa bolo moje pôsobenie v treťom sektore. Absolvoval som mnoho dobrých kurzov, interaktívnych a živých. A samozrejme som sa najviac naučil v praxi. Sokratov inštitút som založil preto, lebo verím v silu vzdelania. Dlhé roky som učil na strednej škole a viem, akým silným  spôsobom môže triedu ovplyvniť učiteľ, akú veľkú moc má. V dobrom i v zlom.

Čo chýba našim vysokým školám? Prečo je nutné zakladať nejaké doplnkové štúdium?

Nemôžem hovoriť paušálne, mám skúsenosť len s pedagogickými a humanitnými smermi. Na týchto vysokých školách som učil. A po tejto skúsenosti sa mi zdá, že na školách chýbajú profesori, ktorí majú skúsenosti z praxe. To je prvý a zásadný problém. Čistým akademikom vždy trochu hrozí odtrhnutie od reálneho života. Po druhé, na školách chýbajú ľudia, ktorí majú odvahu ísť novým smerom, učiť alebo vyskúšať čosi úplne nové. Pravda, často i študentom vyhovuje, že profesor je predvídateľný a nemá vysoké nároky. Sokratov inštitút sme preto nastavili tak, aby sa tam hlásili ľudia s vysokými očakávaniami od lektorov i od seba samých.

Mottom Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica je heslo „Zmena prichádza zvnútra“. Živica má za sebou trinásť rokov svojej existencie; počas nich vyvíjala veľa aktivít a čerpala i pomerne veľa grantov. Akú zmenu priniesla?

Keď sme zakladali Živicu, mali sme veľký sen – mať vlastné ekocentrum. To dnes na Zaježovej stojí a navštevuje ho približne 3000 ľudí ročne. Trvalo to osem rokov a nebolo to vôbec jednoduché. Ale podarilo sa nám to, a je to hmatateľný výsledok našej práce.

Dôsledky práce s ľuďmi sa kvantifikujú ťažšie. Nedávno sa mi ale napríklad po desiatich  rokoch ohlásila moja bývalá študentka. Dnes pracuje vo veľkej firme a presvedčila ju, aby sponzorovala environmentálne projekty. To je jeden príklad za desiatky iných.

Mal si niekedy počas existencie Živice profesionálnu krízu? Nemal si niekedy pocit, že hádžeš hrach na stenu?

Ja nerozlišujem čas „v práci“ a „mimo nej“. Často pracujem hlboko do noci a po víkendoch, a moja práca ma uspokojuje a dáva mi zmysel. Som asi trochu workoholik. Na druhej strane sú fázy, keď sa cítim byť zničený – napríklad keď sa musím boriť s byrokraciou. Ale i to človeka núti hľadať nové možnosti. Živica sa snaží robiť i komerčné aktivity pre firmy, aby nebola tak závislá od dotácií. Veľkú dôveru vkladáme i do individuálnych darcov.

Vráťme sa k Sokratovmu inštitútu. Jedna zákerná otázka znie – je vôbec potrebný? Študentom sa venuje i množstvo iných organizácii: Manageria, Leaf, AISECC, Kolégium Antona Neuwirtha a ďalšie. Neskončí to napokon tak, že ponuka bude väčšia ako dopyt, a o šikovného študenta sa bude naťahovať hneď niekoľko organizácií s najlepšími úmyslami?

Neviem. Každopádne Sokratov inštitút sa neviaže na žiadne náboženstvo , žiadny svetonázor a žiadny študijný odbor. U nás môže študovať lekárka-katolíčka z Bratislavy i strojník-zenbuddhista z Prešova. Ba čo viac, budeme radi, ak tomu tak bude. Práve mnohorakosť a rôznorodosť názorov má byť bohatstvom Sokratovho inštitútu. Sokratov inštitút je zameraný holisticky i čo sa týka tém a lektorov. Budeme hovoriť o ekonomike, médiách, psychológii i práve. Dôležitými kritériami na lektorov je pre nás to, aby boli z praxe, mali za sebou viditeľnú prácu, vedeli učiť a boli jednými z najlepších vo svojom odbore. Názorovo našich lektorov nijako nelustrujeme.

Takýto holistický prístup má ale i svoje slabiny. Čo sa môžeš naučiť za predĺžený víkend o takých komplexných témach, ako je kolaps civilizácií alebo práca s médiami?

Viedol som priveľa kurzov na to, aby som si myslel, že za jednu sobotu nadíde v živote študenta k  trvale zmene. Víkendový seminár účastníkov obvykle len mierne motivuje. Na Sokratovom inštitúte je ale tých víkendov desať, vznikne komunita ľudí, študenti získajú kontakty na lektorov aj na seba navzájom. Nikde nie je povedané, že kontakt lektora so študentom sa musí skončiť po roku kurzu. My nechceme do študentov natlačiť za víkend maximum informácií alebo priamo nejaký názor o danej téme. Verím na slobodu názoru. Ide nám skôr o to, študentov inšpirovať, motivovať, ponúknuť im spoluprácu. Nech si sami hľadajú svoju cestu.

Je niečo, čo by si odkázal vysokoškoláčkam a vysokoškolákom, ktorí uvažujú o štúdiu na Sokratovom inštitúte? Neformálne. Oficiálne informácie si ľahko nájdu na stránke.

Keby som ja mal dnes 20 rokov a dostal by som takúto ponuku, určite by som neváhal. Ja som totiž niečo podobné absolvoval, ale neoficiálne, mojím životom v neziskovom sektore v 90. rokoch. Dalo mi to nesmierne veľa a dodnes z toho ťažím. Môcť sa stretnúť so špičkovými lektormi z toľkých rôznych oblastí, to je obrovská investícia do vlastnej budúcnosti. A Sokratov inštitút je zdarma, študenti investujú len svoju energiu a svoj čas.   

Sokratov inštitút je financovaný vládami Švajčiarskej konfederácie a Slovenskej republiky, čiže ľudovo povedané cez švajčiarske granty. Slová ako „eurofondy“ či „nórske/švajčiarske granty“ nemajú na Slovensku práve najlepší zvuk – ide o financie náchylné k neefektívnemu využitiu, či priamo zneužitiu. Budú peniaze pre Sokratov inštitút využité efektívne? Dá sa táto efektivita odmerať? Vnútorná zmena v študentovi sa predsa len meria len ťažko.

Projekt Sokratovho inštitútu nebol pripravený za jeden deň. Myšlienka založiť ho mi napadla už pred niekoľkými rokmi a samotná príprava projektu trvala asi rok a pol intenzívnej práce, bez toho aby sme vedeli, či vôbec prejde. Táto práca bola robená z nadšenia a nikto nám ju nikdy nezaplatí.

Ďalej  verím v to, že mnohé nadácie rozdeľujú peniaze ich rozdeľujú transparentne a férovo. Sokratov inštitút bol vybratý Nadáciou Ekopolis spomedzi približne 50 projektov, spolu s tromi ďalšími projektmi.

Čo sa týka merateľnosti výsledkov – je veľmi ťažké merať výsledky v oblasti vzdelávania. Môžeme počítať odučené hodiny, počty študentov na školách, počty citácii. Je ale otázne, či tieto ukazovatele hovoria niečo reálne o kvalite výučby. Ba čo viac, deformujú akademické prostredie, pretože školy sa skôr než na samotnú výučbu začnú orientovať na dosiahnutie týchto parametrov.

Každý si musí zvážiť sám, či sú podľa neho peniaze do projektu ako Sokratov inštitút investované efektívne. Ja osobne si myslím, že žiadne peniaze investované do lektorov, ktorí učia z presvedčenia , a do študentov, ktorí sa chcú učiť, sa nestratia.

Čo by si ty osobne považoval za úspech v horizonte 10 rokov? Čo by sa muselo stať, aby si si o 10 rokov povedal, že tvoja práca na Sokratovom inštitúte nebola márna?

Asi by som mal vysvetliť, čo vlastne chceme projektom ako Sokratov inštitút dosiahnuť. Mňa osobne by potešilo, keby som o 10 rokov videl, že niekto z našich bývalých študentov je premiérom a elbo premiérkou  tejto krajiny, je poslancom, je vrcholovým manažérom veľkej firmy, a za tohto človeka sa nehanbíme, ale sme hrdí na to, čo na svojom poste robí. Že je skutočným lídrom, ktorý pracuje nie pre svoj prospech, ale pre prospech tejto krajiny a ľudí v nej.

A v horizonte jedného-dvoch rokov?

Veľkou pozitívnou spätnou väzbou by pre mňa bolo, keby študenti, ktorí u nás absolvujú ročný kurz, na konci povedali, že im to naozaj stálo za to. Keby šírili dobré meno Sokratovho inštitútu medzi svojimi spolužiakmi a priateľmi. To by nás potešilo: ak by do ďalších ročníkov prichádzali ľudia, ktorí sa o nás dopočuli od svojich priateľov a známych.

Ty nie si ani prezident, ani poslanec, ani vrcholový manažér  v nejakej veľkej firme, a predsa si v istom zmysle zosobnením splneného životného sna. Z mladíka z Petržalky sa stal riaditeľ úspešenej neziskovky. Čo podľa Teba delí úspech od neúspechu?

Niekedy uhol pohľadu (smiech). Niektorí moji blízki si myslia, že skutočnosť, že žijem na lazoch a venujem sa environmentálnemu vzdelávaniu, je skôr prejavom neúspechu ako úspechu. A úspešný život si predstavujú úplne inak.

Boli obdobia, keď som za úspešný život považoval život v ústraní venovaný meditácii, mal som aktivistické obdobie, mal som i workoholické obdobie. O mesiac sa nám má narodiť tretie dieťa a je možné, že môj život sa tým veľmi intenzívne zmení. Veď napokon, načo zachraňovať svet, keď sa nechceme venovať ani svojim najbližším?

Skús ale predsa identifikovať tie vlastnosti, ktoré Ti pomohli založiť Živicu, postaviť Vzdelávacie centrum na Zaježovej či realizovať taký projekt ako je Sokratov inštitút.

Po prvé, musíš mať víziu. Bez vízie nevieš, kam ideš a nemáš silu. Ja som napríklad vždy vedel, že chcem učiť, a keď som zistil, že systém vzdelávania mi neumožňuje byť takým učiteľom, akým by som rád bol, začal som sa pokúšať ho zmeniť.

Po druhé, nesmieš sa priskoro vzdať.

Po tretie, musíš mať trpezlivosť. Sny sa nestávajú skutočnosťou zo dňa na deň. Niekedy to trvá rok, niekedy desať rokov. A je len na nás, koľko sily a energie vložíme do vízie, ktorú chceme napĺňať.

 

Viac informácii a prihlášky na Sokratov inštitút nájdete na www.sokratovinstitut.sk

Bookmark and Share

Hodnotenie

6

Tento článok zatiaľ hodnotilo 37 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 06.08.2013 (Maritn)

Diskusia k článku obsahuje 1 príspevkov


Odporúčame

Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist