Útok a odvlečenie nenásilne protestujúcej kazašskej novinárky Balli Marzecovej spred prezidentského paláca je bez akýchkoľvek pochybností porušením ako zákonov tejto republiky, tak aj základných ľudských práv. Niečo podobné nie je v strednej Európe v roku 2007 tolerovateľné ani keby všetky z výhovoriek polície a ministra vnútra boli pravdivé -a nie je samozrejme ani jedna jediná.

ČTK/Koller Jan


Útok a odvlečenie nenásilne protestujúcej kazašskej novinárky Balli Marzecovej spred prezidentského paláca je bez akýchkoľvek pochybností porušením ako zákonov tejto republiky, tak aj základných ľudských práv. Niečo podobné nie je v strednej Európe v roku 2007 tolerovateľné ani keby všetky z výhovoriek polície a ministra vnútra boli pravdivé -a nie je samozrejme ani jedna jediná. Mediálny rozruch, ktorý sa však potom rozpútal stavia tento prípad  do vákua, akoby sa niečo také na Slovensku nikdy predtým nestalo a najmä ústami slovenskej pravice sa dáva znamienko rovná sa medzi takéto metódy a súčasnú „ficovládu“. Pravdou však je, že nedávny postup polície bol presne v intenciách toho s čím začala predošlá pravicová „mikivláda“.

Najjasnejším prejavom straty historickej pamäti je organizovanie protestu skupinou pravičiarov, ktorí sa už snažili vytĺcť politický kapitál z výročia Nežnej revolúcie 17. novembra na Námestí SNP (manipulácia sa im nepodarila ani za aktívnej spoluúčasti „mienkotvorného“ denníka SME, ktorý o akcii „informoval“ akoby sa tam nezhromaždilo 180 ľudí, ale lámali sa dejiny). Teraz tvrdia, že pokračujú, doslova hovoria „A opäť sa ukazuje, že táto vláda vôbec nerešpektuje hodnoty Novembra 89 „. Otázka však znie, ktoré hodnoty majú na mysli? Tie podľa ktorých za Dzurindovej vlády bolo svetoznámej ľudskoprávnej organizácií Amnesty International, ktorej mám česť byť členom znemožnené demonštrovať pred bieloruským veľvyslanectvom na podporu politických väzňov? Pre porovnanie, ako to bolo vtedy. Keď prišiel čas ohlásenej demonštrácie, na rohu zastalo policajné auto. Vystúpili z neho dvaja policajti, krížom cez ulicu natiahli krikľavo zelenú pásku s nápisom „polícia“ a oznámili, že nemôžeme ísť ďalej. Na otázku, prečo a na základe ktorého zákona nám to zakazujú, sme sa rozumnej odpovede nedočkali; vraj si to bieloruská ambasáda neželá a vraj majú „dôvodné podozrenie“, že by sme ohrozili verejný poriadok a samotnú ambasádu. Za pravdu nám dal až Najvyšší súd, ktorého rozhodnutie vtedajší šéf Úradu na ochranu ústavných činiteľov pod ktorého taktovkou zásah prebiehal okomentoval lakonicky „to je názor súdu“. Tým šéfom nebol nikto iný ako Ján Packa, ktorého neskôr pravicový minister vnútra Palko navrhol na generála. Ten istý chronický obmedzovač ústavných slobôd, ktorý sa vyhrážal Bratislavčanom počas parlamentného zhromaždenia NATO. Vtedy neprišlo žiadne ospravedlnenie, žiadny pobyt v Tatrách. Kde je teda rozdiel? V čom zaostáva súčasná koalícia za opozíciou keď bola pri moci?

Všetci momentálni bojovníci za slobodu prejavu asi zabudli i nato ako sa na 48 hodín Slovensko počas stretnutia Bush -Putin stalo bezprávnym štátom v ktorom sa námestia stávajú súkromnými priestormi na ktorých sa konajú súkromné akcie platené z verejných peňazí, stráži ich daňami platená polícia a naživo vysiela štátna televízia. Krajinou kde je zakázané prezentovať nesúhlasný názor, kde sa nesmie mať na oblečení nápis alebo odznak a kde transparenty kradne tajná služba až pokým sa neobjavia kamery západných médií. Transparenty, ktoré som pašoval pod oblečením a rozdával všetkým záujemcov, čím som si vyslúžil „ochranku“ zo strany príslušníkov SIS a niekoľko portrétnych fotografií do ktovieakých archívov. A ako toto všetko pravicová koalícia považovala za správne a vhodné a ústami generála Packu zastrašovala organizátorov demonštrácií.

Zabudli i na žiadosť pravicového a „liberálneho“ ministra zahraničných vecí Kukana počas pobytu Dalajlámu v našom hlavnom meste aby hotel v ktorom bol ubytovaný, odstránil tibetskú vlajku vyvesenú na jeho počesť, nakoľko by to mohlo rozhnevať čínsku komunistickú diktatúru.

Protestujme teda, všetci, je úplne jedno či sme ľavičiari, pravičiari alebo či vlastne nevidíme medzi tým žiaden rozdiel, pretože je prečo, ľudské práva platia pre nás všetkých, ale proti svojvôli a zneužívaniu právomocí ľuďmi odchovanými dobou, školami a metódami jednotného uhla pohľadu s jednoparametrovým myslením. Proti papalášizmu v ktorom sa nikto „z podzámčí“ nemôže priblížiť keď „páni na zámku“ prijímajú svoje návštevy. Začiatok konca takýchto praktík už sledujeme, konečne aj slovenské médiá informujú o tejto nehoráznosti objektívne. Pokračovaním užitočným pre občiansku spoločnosť by mohlo byť ukončenie vopred na neúspech odsúdených pokusov o vytĺkanie politického kapitálu.


Peter Weisenbacher