Tlačová konferencia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny minulý piatok uviedla slovenského občana do problematiky zneužívania európskych fondov na rómske projekty.

Niežeby si to tajne všetci nemysleli a zasvätení nevedeli, ale stalo sa zvykom súdiť iba dvoch vinníkov, nazvime ich pracovne „Štát“ – aj ten sa zužuje iba na Ficovu éru, a „Osadník“ - cieľová skupina integračných projektov. 

 Vo verejnom vnímaní za všetky spreneverené a zneužité peniaze môže Štát, ktorý zle rozdelil, a za nadštandardné míňanie môže Osadník, lebo sa neintegruje. Všetky „Tretie subjekty“ – samosprávy, starostovia, súkromné firmy, MVO, ktoré zadávajú projekty a v prvom rade zodpovedajú za zrealizované aktivity, sú málokedy na lavici obžalovaných. Ako keby bolo samozrejmosťou, že ak niekto využije dieru na trhu, je jedno, že koná neeticky, „tak to funguje“.

 Pre potreby pomysleného súdneho procesu si priblížme základné mechanizmy slovenských integračných politík. Gro finančnej podpory projektov na pomoc rómskych marginalizovaných skupín je kanalizované cez Štát a jeho fondy skrz akčné plány a výzvy na vytáranie projektov. „Dobrou“ správou je, že väčšina financií na inkluzívne projekty od dôb SR nešla zo štátneho rozpočtu, ale z európskych a medzinárodných nadačných fondov (medzi rokmi 1993- 2000 činili zahraničné dotácie približne 81%, v súčasnosti čerpáme predovšetkým európske sociálne fondy s minimálnym domácim ko-financingom). Za slabé výsledky sa môže hnevať skôr nemecký daňový poplatník ako my.

 Chaos začína na prvej úrovni: akčné plány a výzvy vychádzajú z viacerých vládnych stratégií a koncepcií rozvoja. Pre ilustráciu, iba v rokoch 2005 – 2006 sa používalo približne 30 stratégií, národných akčných plánov a koncepcií, ktoré v nejakej miere reflektovali rómsku menšinu a zároveň sa odvolávali na predchádzajúce materiály či európsku legislatívu a odporúčania komisií OSN. Veľmi zjednodušene, tieto koncepcie inštrumentalizujú plány integrácie vylúčených Rómov v kľúčových oblastiach: od koncepcie vzdelávania, bývania, sociálnej inklúzie atď., ku ktorým sa pridávajú krátkodobé, strednodobé i dlhodobé verzie, ktoré sa odvolávajú na iné strategické dokumenty.

Zadefinovaná stratégia je samozrejme absolútne kľúčová a nevyhnutná, problémom je však jej takmer nulová realizácia na strane jednej, a znovuvytváranie strategických dokumentov takmer po každých voľbách na strane druhej. 

 Čiže, vytvorené koncepcie sa pretavujú do realizácie formou akčných plánov a výziev v prioritných oblastiach. Tu nastupujú Tretie subjekty, ktoré šijú projekt na mieru výzvy a prejdú sitom výberovej komisie. Finančné zdroje sa tak roztrúsia na desiatky lokálnych projektov, ktoré sa líšia kvalitou, obsahom i udržateľnosťou, a predovšetkým efektivitou. Podporí sa veľké množstvo vynikajúcich a efektívnych programov, problém tých ostatných je nasledovný: Rómovia nie sú homogénna skupina a aj problémy, ktorým čelia, sa líšia od osady k osade. Zadávaný projekt môže komisia posúdiť pozitívne ,ale, neznajúc lokálne pomery, môže odobriť projekt zameriavajúci sa na, diplomaticky povedané, nepodstatnú prioritu. Príklad: v dedine s hladovou osadou, s deťmi v špeciálnej škole a 100% nezamestnanosťou sa zorganizuje konferencia o extrémizme. Alebo z reálneho života, keď starosta Dunajskej Stredy získal 5 mil. Eur v rámci Rómskeho programu, z čoho 2 mil. putujú na vybudovanie zberného dvora odpadu.

 Druhým dôsledkom nešpecifikovaných výziev je ich blatantné zneužívanie,  z „riešenia rómskej problematiky“ sa stal skvelý biznis pre mnoho a mnoho subjektov. Príkladmi za všetky sú Nicholsonovou spomínané spoločnosti s nezdokladovateľnými školeniami, dva futbalové kluby, ktoré v rámci výzvy „Podpora vytvárania rovnosti príležitostí v prístupe na trh práce a podpora integrácie znevýhodnených skupín na trh práce s osobitným zreteľom na marginalizované rómske komunity” získali po 300 tis. Eur (v starej mene 10 miliónov), či analýzy za dohromady viac ako 100 tis. Eur za roky 2008-2009. Zaujímavý prípad vypichlo samotné MPSVaR, podľa ktorého “prijímateľ Mimovládne stredisko pre podporu projektov, n. o., zastúpené Bc. Petrom Plachým riaditeľom, obstaralo predmetnú štúdiu od dodávateľa MARLINE, s.r.o. v ktorej je vlastníkom obchodného podielu a konateľom osoba s totožným menom Bc. Peter Plachý.”

V tomto bode sú si zatiaľ všetky vlády rovné – donedávne sa nevykonávala takmer žiadna spätná evalvácia. Ani stratégií, ani realizovaných projektov.

 Osadník nedostal ani korunu: na rozdiel od verejného presvedčenia. Žiaden projekt nemôže odovzdať voľné peniaze do rúk cieľovej skupiny. V lepšom prípade benefitoval s kurzov, terénnej sociálnej práce, voľnočasových aktivít, zlepšených životných podmienok, v tých horších mu zmerali IQ, spísali o ňom analýzu, preškolil sa z barmana na vizážistu. A ak by rozhodoval ľudový súd, horel by na hranici, lebo sa neintegruje.

 Verdikt: Štát musí nadstaviť jasné kritériá pre jednotlivé oblasti cielené na zlepšovanie (jasné kritériá a manuály pre komunitné centrá, definovať požiadavky na rómskeho asistenta učiteľa..), určiť hlavné lokálne priority a zadávať presné požiadavky na projekty na spôsob tendrov. Pokračovať v osvedčených projektoch, zabezpečiť ich udržateľné financovanie, zbierať a zverejňovať „good practices“. Školiť zainteresovaných – starostov, predstaviteľov tretieho sektora v oblasti funkčných inkluzívnych samosprávnych politík, či vytvárania efektívnych programov.

Od Tretích subjektov je treba žiadať transparentnosť a nevnímať ako trhovú samozrejmosť, ak flagrantne parazitujú na fondoch určených na prorómske projekty.

Osadníkovi dajme šancu, lebo je posledným článkom v reťazci a takmer nikdy neurčuje zameranie projektu. V dobrých dosahuje výsledky, v horších je kolonkou vo formulári vykázanej činnosti.

Text vychádza v rámci spoločného projektu JtT a stáleho zastúpenia Friedrich Ebert Stiftung. Text nemusí nevyhnutne vyjadrovať názory FES-u.