Nik by ma kedysi nepresvedčil, že v roku 2010 budem Jánovi Kulichovi venovať akúkoľvek pozornosť (v dobrom či zlom).

 Už pred revolúciou mi pripadal byť pohrobkom normalizácie, nehodil sa  ani do perestrojky. Bolo len súhrou okolností, že práve námestie SNP sa aj s jeho „rozhnevanou rodinou“ stalo miesto zlomových udalostí roku 89. Tri nadživotné postavy z ateliéru člena ÚV KSS sa tak dostali na tisíce fotiek a do dejinných televíznych či filmových záberov. Bronzový On,  predimenzovanými rukami zvierajúci ozrutný  sovietsky samopal, Ona vystrašená a zmätená. A tretia bronzová postava, hádam matka samopalníka, už vopred smútiaca... Okolo   planuli tri veľké „večné ohne“ . Len pár metrov odtiaľ bol vchod do podzemia uhoľnej kotolne, v ktorej som po nástupe normalizácie začínal  kuričskú kariéru.  Za mrazivých rán som nie raz preklínal nadutosť, čo rozhodla radšej „vykurovať“ povetrie nad SNP, zatiaľ čo na vykúrenie bytových blokov naokolo námestia  „politický rozvod plynu“ od Kulicha už nedosiahol.

Pravidelne sa sem kládli vence, rečnili politici, naši aj hosťujúci niktoši,  ktorým by za ich klamstvá a frázy „padlí hrdinovia SNP“ podistým napľuli do tvárí. Dnes si už sotva kto vie vybaviť tú  sakrálno – policajnú atmosféru, ktorá obklopovala Kulichove sochy na SNP – kto sa tu príliš obsmŕdal, bol legitimovaný vždy prítomnými orgánmi. Námestie SNP bolo vtedy  naším Červeným námestím – zvlášť pri sochách. Nemohli ste tu chodiť bárs kade, nemohli ste si sadnúť na okraj podstavca, ani sa tu „srocovať“. Ani lavičky neboli na sedenie (však ani nemali a podnes nemajú operadlá) , ale iba kulisou obradného miesta. Kto si tam sadol, ten si musel byť istý, že má všetky prikázané osobné doklady a že „orgánom“  aj vysvetlí , prečo nie je na pracovisku... okolo Kulicha sa veru nedalo chodiť len tak.

Počas novembra 89 som zažil na SNP príchod Kryla z vyhnanstva. Autor skladby o „pomníku neznámýmu vojínu“ spieval proti režimu práve na mieste jeho absurdných obradov ... Nad Krylom sa týčili temné Kulichove sochy a ja som sa na chvíľu zastavil,  nadýchol a spýtal sa polohlasom samého seba (ako vtedy mnohí iní) :  je  možné , že sme sa toho dožili ?  V tom  čase sa mi zdalo isté, že sa poľahky urobí poriadok aj s kulichovskými symbolmi pokrytectva. Však tie sochy aj vence  tu  aranžovala  krvilačná strana , čo vykrútila krky nejednému z odporcov fašizmu, aj zo  skutočných partizánov SNP.

Čo - to sa neskôr o tých popravených napísalo, isteže. Ale súsošie , stvorené politikom z husákovsko – biľakovskej garnitúry pre iných , sebe podobných politikov - sa týči v centre mesta  podnes . November urobil z tohto miesta  – tentoraz  autenticky -  hlavné politické námestie Slovenska. No práve tu roky od revolúcie zmenili len málo : zhasli „ večné ohne“ a ich hrubé rúry boli kýmsi  neumelo odpílené a zatlčené pod úroveň chodníka. Sochy stoja, aj ich rozpadávajúce  sa podstavce a stojí aj múr s textom politickej básne. Hovorí o tom, že povstanie na Slovensku začalo, lebo  „broneli už  zore, ktoré rozžal na obzore - Stalingrad“ . Absurdný text , zvlášť od autora, odsúdeného v 50. rokoch za národnú úchylku v stalinistickej  vierouke. Mohol vzdať poctu povstalcom, búriacim sa voči fašizmu z princípu,  ale on pamätal na povinnú poklonu Sovietom, ktorí – podľa výkladu Moskvy  -   „rozžínali“ povstania národov. Múr s veršom v dobe husákovskej normalizácie ukazoval,  že jeho povstalecká skupina komunistov sa dostala po okupácii na výslnie moci , ale  aj to, ako sa zo strachu korili Kremľu aj tam, kde to hádam ani nežiadal.

Po novembri 89 ktosi, intuícia mi našepkáva, že na príkaz mestských úradníkov -  odfrézoval  desať nepohodlných medených písmen z konca Novomestského verša . Trápnosť nad trápnosť. Takže rezumé :   Za  dve desaťročia sme s tým rozbitým, nesúrodým  námestím – nenámestím SNP a jeho politickým súsoším  neurobili vlastne viac, než zhasnutie plynu a odfrézovanie „závadového“ slova. Nevznikli tam sľubované podzemné obchodné centrá, ani podzemné  parkoviská, ba ani  len jediné verejné WC !  Doprava je, aj nie je vylúčená, obchodov síce veľa, ale upadnutých aj pozatváraných. Turista , čo nazrie na námestie SNP uvidí iba trať električky a popri nej parkovisko. Ak by si ale prezrel Kulichove obradovisko, mohol by sa dozvedieť viac o Slovensku , aj o kliatbe  pookupačnej servilnosti, ktorá na ňom ešte vždy leží.   Obrúsenie slova z Novomestského verša  súsošie „dotvorilo“,  teraz je aj ukážkou  našej porevolučnej polovičatosti  a nekultúrnosti.  Chýbajúce slovo „Stalingrad“ mladí (či kto ?)  dopisujú  na koniec okypteného verša ,  raz fixkou, inokedy kriedou...

Kulich večne živý .

... po revolúcii sa ho zbavili na VŠVÚ, zanikol aj jeho post na  ÚV KSS. No zostali konexie a zručnosti z éry štátostrany. V polovici 90. rokov sa mu dostalo mimoriadnej pocty – jeho socha sa dostala pred novú budovu slovenského parlamentu. Pri tej príležitosti  vyšiel v istom  týždenníku článok oslavujúci „Šalgovičove dielo“ aj odhalenie sochy : návrat Majstra –  tak znelo uvítanie . Autorka chápala vztýčenie Kulicha ako facku novembru 89, a mala pravdu. Ceremoniál celebroval   vtedajší predseda NR SR, Ivan Gašparovič, spolu s premiérom  Mečiarom a  podpredsedom  NR SR, Jánom  Ľuptákom...

Kde kto z vtedajšej protimečiarovskej opozície bol pobúrený – no dovtedy sa demokrati nestarali o to, aby námestie  SNP zbavili „rozhnevanej rodiny“, hoci vedeli, že zostala symbolom obradov husákovských komunistov.  Bratislava naokolo sa menila, no to miesto ostalo ako zakliate . A tak  Kulich ovládol aj druhý politický vrchol  Slovenska  –  pozíciu pred novým parlamentom.

Všetci rozumní ľudia dobre vedeli, že je to nanič budova (umiestnenie aj architekta presadil niekdajší  šéf komunistickej ŠtB a neskorší „“večný“ predseda  SNR , ktorý sa po r. 1989 obesil) – ale to ešte neznačí, že mala byť ozdobená  práve týmto autorom.

Dôsledkom nedvižnosti demokratických elít a ich hlúpych kompromisov s komunistami -  sa stalo, že  Kulichova socha, žena s rozhodenou náručou,  (odliata pôvodne pre diaľnicu) nám stojí pred parlamentom. Komisia SNR (rozhodovala ešte za  F.Miklóška ako predsedu SNR) urobila nepochopiteľný krok : vraj – diaľnica sa teraz nestavia... a keď už je tá Kulichova socha odliata, nech sa nejako využije...

Súdruh Kulich sa nám obrátil !

Tak sa  aspoň zazdalo pred nedávnom novinárom v katolíckom periodiku Kultúra. Preto s ním urobili dlhý rozhovor,  s Majstrom. Čo sa to teda so súdruhom  Kulichom stalo, že ho takto obdivne tituluje už aj šéfredaktor Kultúry, vydávanej komunistami prenasledovanými katolíkmi  ?

Majster  v rozhovore spomína, ako po novembri padol z výslnia moci, vraj ľudia pred ním neraz prešli na druhú stranu ulice, hoci sa mu nedávno klaňali... Svoj pád  nevidí inak, než ako do neba volajúcu krivdu a nezaslúžené utrpenie, možno až - prenasledovanie.  V tomto utrpení si  raz všimol – ako spomína - sochu Krista a uvedomil si, že to on, Majster Kulich, je tým Kristom na kríži! Po tomto vyznaní  sa šéfredaktor Kultúry potešene opýtal  – vari Ste vtedy v  Neho uverili , Majstre ? No Kulich mu nepritakal, starý  komunista sa neobrátil, len našiel nové odbytištia. Hovorí - tak ako som kedysi urobil mega hlavu Lenina, robím teraz veľké sochy Kristov – bol som tou hlavou, teraz som tým Kristom...  

 Kulich sa v ďalších rokoch recykloval na sakrálne umenie. Chýr o jeho novej štátnej objednávke  nemohol nikoho prekvapiť.  A už aj stojí : prvá číro slovenská jazdecká socha v Bratislave. Napodiv neukazuje vladára v plnej sile, ale starca, ktorý dvíha , možno naposledy,  svoj zhrdzavený meč. Jeho kedysi bujnú chlapskú silu symbolizuje vzpínajúci sa kôň, z ktorého chrbta sa náš nadčasový hrdina , Majster všetkých režimov, vztyčuje a súčasne   šmýka akosi bokom. Očividne za okamih strhne koňa, alebo z neho spadne. Z úrovne chodca sa dá vidieť, že na štíte , chrbte aj nákolenníkoch má  znak hlinkovcov... ktovie odkiaľ sa dá vidieť kosák a kladivo ? Možno zhora...

Socha bola  luxusnou pointou volebnej kampane Smeru.  Na víťazstvo, čo utrpeli vo voľbách 2010, isto nebudú radi spomínať , ich politika už ale beží ďalej, z opozičných lavíc  ...  Čo však  má byť s Kulichovým  koňom – vajčákom, čo s jeho na obdiv svetu otrčeným penisom ... čo s Kulichovou  stareckou poctou sebe samému  ?

Budeme sa na ňu pozerať ďalšie desaťročia,  opäť poloľahostajní - polofrfľajúci  ? Už nám Kulich  „označkoval“ všetky rohy !  Tie sochy sú čoraz horšie, ale dostávajú čoraz významnejší piedestál. Vnútorne sú späté s časmi všemocného papalášstva a tie časy nám cez ne mávajú späť ako cez  tunel času. V tamtom svete neprekážalo, že bronzový hrdina nevykonal, čo sa sochou oslavuje (v prípade Svätopluka - nepanoval na bratislavskom hrade), ba ani to, že nebol tým, čo sa tvrdilo, že bol. O minulosti  rozhodovali papaláši – ak  historické fakty nesedeli,  tým  bolo horšie pre fakty. Sochy a sochári kulichovského rodu ctili vôľu mocných, nie múzy, ani pravdu  – a práve to pripomína posledné Kulichove dielo viac než jasne.

Príbeh dlhoročného člena ÚV KSS, rektora VŠVÚ, nositeľa všetkých cien a dvorného sochára normalizácie, J. Kulicha, aj príbehy jeho politických sôch , by si zaslúžili román, ten ja  písať nejdem. Svoje kulichovské  obzretie skončím citáciou iného známeho milovníka alkoholu a štátnych objednávok :   Tak ako, bratia  Slováci ? Necháme  si to ľúbiť !?

Súvisiace články:

• Výrečný symbol na hrade