Prvého januára 1993 sa stali v Európe dve významné udalosti. Prvou bolo zrušenie hraníc medzi krajinami vtedajšieho Európskeho spoločenstva spojené s oslavou likvidáciou závor na priechodoch. Druhou bolo zavedenie hraníc medzi Českom a Slovenskom spojené s oslavou "samostatnosti". Ak by to bolo nebolo do plaču, určite by to bolo do smiechu. Ale naši politici neprestali s husákovskou chirurgiou "voperovávania srdca Európy do zadku Sovietskeho zväzu" ani potom, čo ich externé faktory donútili moravskú hranicu zrušiť. Ostentatívny kresťan Daniel Lipšic si zasa trocha zafilozofoval a keď už svoje drakonické zákony nemôže predkladať ako minister vláde, predkladá aspoň svoje nebezpečné názory a chybné závery -podložené ako obvykle fundamentalizmom a nie argumentmi -verejnosti v médiách. Tento krát o treste smrti. Neostal sám, pridal sa i "národovec" Ján Slota.

Častým omylom je domnienka, že ochranu svojich práv si zasluhujú len nevinní. Mnohí sa domnievajú, že pod pojmom ochrana ľudských práv sa myslí len na tých, ktorí nespáchali kriminálny čin alebo nepoužili násilie. Vinní však takisto musia mať možnosť na spravodlivý súd a na to, aby sa na nich neuplatňovalo násilie odporujúce základným ľudským právam. Človekom totiž neprestali byť. Trest smrti odporuje základným princípom humanity.

Proti smrti ako forme trestu stojí, samozrejme, aj veľké množstvo pragmatických dôvodov. Začať môžeme justičnými omylmi, ktoré sa vždy diali (a dejú sa aj v 21. storočí) a pokračovať jeho neefektívnosťou voči kriminalite. Krajiny, ktoré uplatňujú tento nehumánny prostriedok, nevykazujú nižšiu úroveň násilnej trestnej činnosti, skôr naopak. V krajinách, kde sa trest smrti prestal uplatňovať, sa kriminalita nezvýšila. Ak povyšujeme trest smrti na legálny prostriedok v tzv. slobodných krajinách, legitimizujeme tým trest smrti aj v krajinách, ktoré nazývame neslobodnými. Netreba asi zdôrazňovať, že rozsudok trestu smrti bežne uplatňujú rôzni diktátori voči svojim politickým odporcom, alebo inak nepohodlným ľuďom. V prípade politických osobností to v spoločnosti navyše vyvoláva len ďalšie napätie a možné násilie.

V krajinách ako Čína, Kongo, Nigéria, Pakistan a Saudská Arábia sú navyše popravované aj deti. Ale možno by sa i toto "kresťanovi" Lipšicovi páčilo, veď bol za zníženie veku trestnej zodpovednosti mladistvých. Jednoduché a jednoznačné riešenia, namiesto prevzatia zodpovednosti za to, ako a v akom svete deti žijú a čomu sú vystavované ich pošlime do väzenia, alebo rovno popravme. Načo čakať na trikrát a dosť?

Neobstojí ani argument o veľkosti a hrôze zločinu. Nechoďme ďaleko do histórie, vezmime si dvoch vojnových zločincov: Georgea Busha a Saddáma Husajna. Nezamýšľajme sa však nad ich vinou, ale nad našou motiváciou. Nad tým, či by sme ich chceli vidieť na popravisku a prečo. Pre spravodlivosť? Pre zadosťučinenie? Pre výstrahu?
Akou spravodlivosťou už len je smrť jedného človeka oproti smrti desiatok a možno státisícov? Alebo chceme takýchto zlosynov najprv utopiť, potom obesiť, následne stať a potom štvrtiť na toľko malých čiastočiek, aby si každý, kto má pocit, že má nárok na svoj podiel pomsty, mohol odrezať svoj kúsok? Bude zadosťučinením, ak tyran, vojnový zločinec a ničiteľ vlastného ľudu zmizne pár metrov pod zemou? Odradí to súčasných alebo budúcich autokratov, diktátorov a samozvaných nositeľov slobody bombami od toho, aby páchali krutosti? Alebo ich to bude motivovať, aby ich páchali systematickejšie a viac, aby sa ani náhodou nedostali do situácie, keď niečo, alebo niekto zlyhá a oni sami sa ocitnú v pozícii z vôle niekoho iného?
A aký koniec chceme zorganizovať ľudom, ktorých celý život bol plný násilia, ktorých vyjadrovacím prostriedkom a spôsobom riešenia bolo? Násilný?
Je vôbec smrť trestom pre (bývalého) diktátora, prezidenta? Koľko trvá smrť? Netreba študovať antických rímskych filozofov, aby sme si zopakovali, že život a smrť sa nikdy nestretnú, že pokým sme tu my, smrť nie je, a keď je smrť, nie sme tu my.
A aká veľká je smrť? A koľko trvá doživotie a aká veľká je cela? Akou už len výstrahou je mŕtvy a zakopaný mocipán – a akým Damoklovým mečom je ten istý pod zámkom, no stále medzi nami? Koľko zla vyvolal jeho život a koľko má vyvolať jeho smrť?

Do akej pozície stavia vykonávanie trestu smrti v slobodných a demokratických krajinách snahu žiadať od krutovládcov dodržiavanie základných ľudských práv? Nepýtajme sa teda koho a prečo poslať katovi. Pýtajme sa, či chceme legitimizovať tento prostriedok. Pýtajme sa či, chceme svet, v ktorom naň doplácajú niekedy diktátori a tyrani – ale oveľa častejšie celkom nevinní. Trest smrti v civilizovanej, kultúrnej krajine je formou štátneho teroru. Rozdiel medzi zabitím zločinca policajtom v prípade násilného stretu a popravou je ten istý ako medzi sebaobranou, alebo bojom za slobodu a terorizmom.

Slovenskí politici zasa raz pochopili "Zeitgeist" a otvorili túto tému nepatriacu do kultúrnej spoločnosti v pravom čase. V decembri minulého roka prijalo Valné zhromaždenie OSN rezolúciu o celosvetovom moratóriu na vykonávanie popráv. Štátom organizovanie zabíjanie ľudí realizuje "len" 24 krajín  pričom až 95% podiel si rozdeľuje šesť krajín Číne, Iránu, Pakistane, Sudáne, "najslobodnejšie" USA a nimi oslobodený Irak. Na Slovensku poklesol počet násilných trestných činov za posledných päť rokov o 36 % a počet vrážd v tomto období dokonca o 40 %. Konzervatívny bulvár a niektorí politici by si teda mali uvedomiť, že trest smrti síce je diskusnou témou- ale v krajinách, kde tento štátny zločin naďalej pestujú.