Už viackrát som sa zamýšľala nad tým, že medzi ľuďmi na Slovensku prakticky neexistuje úcta k vlastnej krajine. Bolo by pochopiteľne nespravodlivé slepo paušalizovať, ale prevládajúci fenomén prístupu k prostrediu, v ktorom žijeme a v ktorom žili tí, čo tu boli pred nami, sa dá dnes definovať len primitívnou potrebou „nahrab si, kde môžeš, a ži šťastne, veď aj tak zdochneš“. Alebo možno aj legendárnym „Súdruhovia, ktorí ste ešte neboli ministrami, prihláste sa u.....“

Stále prebiehajúca kauza ťažby v Tichej a Kôprovej doline vo Vysokých Tatrách je kardinálnou ukážkou toho, že politickí činitelia, ale samozrejme aj široké spektrum obyvateľov republiky vnímajú Slovensko v prvom rade ako tovar, ktorého hodnota sa dá určiť jedine vtedy, ak vykazuje finančný zisk. Demokracia sa stala synonymom trhu a kultúrne a prírodné dedičstvo sa považuje za hodnotu len vtedy, ak sa dá speňažiť. Navyše sa už dlhodobo ukazuje, že politikom vôbec nemusí byť človek vzdelaný, všeobecne rozhľadený a odborník vo svojom odbore. Ministrom sa môže stať každý, kto len chce, a rozhodovať môže, o čom chce. Typickým príkladom je okrem iného aj to, že minister pôdohospodárstva má dnes rozhodujúce slovo v otázkach životného prostredia a zjavne nevidí žiadny problém v tom, že národný park vníma ako jednotné roľnícke družstvo.

Pán inžinier Miroslav Jureňa je absolventom Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre a podľa životopisu pôsobil až do roku 1990 ako hlavný ekonóm na JRD v Gbeloch. To samotné by nemuselo znamenať, že nedokáže rozlišovať medzi repkou olejnou a rašeliníkom alebo medzi prostredím vhodným pre ošípané a medveďa hnedého. Nemuselo by to znamenať ani to, že nerozlišuje medzi hospodárskou škôlkou a chráneným územím Tatranského národného parku. Jeho vystúpenia v uplynulých dňoch – okrem toho, že dokazujú pravý opak – by ho celkom oprávnene mohli katapultovať do ministerského kresla zábavného priemyslu, samozrejme, keby sme na podobné perly neboli zvyknutí takmer každodenne a keby nemal tak sakramentsky veľkú konkurenciu.

Keby neexistovalo niekoľko ľudí permanentne sledujúcich vývoj v gazdovaní s naším prírodným dedičstvom, o ťažbe v Tichej a Kôprovej doline by sme sa pravdepodobne ani nedozvedeli. Po tatranskej víchrici v novembri 2004 sa strhli vášnivé debaty medzi politikmi, ochranármi a prírodovedcami, čo s popadaným drevom. Čo si budeme klamať, pre mnohých znamenala kalamita niečo ako pád pečeného holuba priamo na tanier, veď za drevo sa dajú utŕžiť celkom pekné dukáty. Samozrejme, takto explicitne sa to na verejnosti nepatrí povedať, no a tak sa na scénu dostal v súčasnosti najdémonizovanejší hrdina našej science fiction -lykožrút.

V žiadnom prípade nie som odborník na životné prostredie a nedokážem jednoznačne povedať, aké riešenie je v prípade kalamity podobných rozmerov z environmentálneho hľadiska najvhodnejšie. Úmysel celkom odstrániť kalamitné drevo by možno nemusel vzbudzovať až taký odpor ochranárov, keby sa z neho priamo nedala vyčítať perspektíva lanoviek, zjazdoviek, hotelov, parkovísk a diskoték aj v oblastiach, ktoré boli zaradené do najvyššieho stupňa prírodnej ochrany. Tieto obavy sú absolútne oprávnené, pretože sa za ne prihovára každodenná slovenská realita, ktorá hovorí, že od roku 1989 zaznamenávame na Slovensku v mene „rozvíjania turistického ruchu“ približne 30- až 40-percentný úbytok chránených kultúrnych  pamiatok, mestská zeleň sa preklasifikúva na stavebné pozemky a kým televízne správy zväčša prinášajú len poplašné správy o letanovských Rómoch píliacich stromy v Slovenskom Raji, lesy sa rozkrádajú na najvyššej, štátom posvätenej úrovni. Pritom nielenže sa nerešpektujú zákony, ktoré by mali pre niekoho možno samozrejme vyplývať z etiky prameniacej v úcte a láske k prostrediu, v ktorom žijeme a ktoré je naše, ale ani tie, ktoré právne zaväzujú Slovensko dodržiavať isté pravidlá. Tak sa mohlo stať, že hoci sa Slovensko zaviazalo ponechať Tichú a Kôprovú dolinu na samovývoj a táto dohoda na konci minulého roka prišla do Bruselu podpísaná ako ministrom životného prostredia, tak ministrom pôdohospodárstva, ten istý minister pôdohospodárstva nie je schopný na tlačovej konferencii odpovedať na jednoduchú otázku: Podpísali ste spomínaný dokument? Otázka ho vraj zaskočila nepripraveného, takže na ňu neodpovedal, hoci stačilo povedať: Áno. Neobáva sa ani sankcií za porušenie zákona a medzinárodných dohôd, lebo podľa neho Slovensku hrozí len jediná hrozba, a tou nie je nikto iný, ako starý známy lykožrút. Nuž, zdá sa, že sme veľmi šťastná krajina.

Miroslav Jureňa tvrdí, že kým bude vo funkcii a „kým bude mať dosah“, v oblasti Tichej a Kôprovej doliny sa nevybudujú hotely. Všetci dobre vieme, že vo funkcii bude len obmedzený čas a na základe nejednej empírie môžeme predpokladať aj to, že za ten čas tam hotely skutočne nevyrastú. Zato sa na to ale stihnú vytvoriť ideálne podmienky. Stačí sa pozrieť, ako vyzerajú plochy, z ktorých bolo kalamitné drevo vyťažené a porovnať ich s podobou Tichej a Kôprovej doliny. Na tých prvých sa dnes rozprestiera niečo ako savana, ktorá viac menej zlikvidovala akékoľvek pokusy o umelé vysadenie nových ihličnanov, na zvyšných siedmich percentách ponechaných na samovývoj začali medzi mŕtvymi stromami vyrastať nové a život tam prirodzene pokračuje ďalej i napriek skalopevnému presvedčeniu Jureňovho predchodcu Zsolta Simona, ktorý tvrdil, že príroda sa samovoľne neobnoví a „treba jej pomôcť“. Nuž, tá mrcha si poradila aj sama a kohosi to evidentne strašne štve.

Aj medzi tými, ktorí sa po víchrici prikláňali skôr k riešeniu vyťaženia kalamitného dreva, vzbudzuje rozhodnutie o ťažbe v Tichej a Kôprovej doline pochybnosti predovšetkým vďaka náhlemu obratu v prístupe, vďaka pokusom o utajenie celej akcie, nafúknutej démonizácii lykožrúta, tajnému odvážaniu neoznačeného dreva. A samozrejme aj to, prečo Ministerstvo životného prostredia a Ministerstvo pôdohospodárstva tak nástojčivo trvá na vyťažení dreva, ktoré v porovnaní s množstvom dreva vyťaženého na 93 percentách môže vykázať len neveľký finančný zisk. Oprávnene sa tak vynára podozrenie, že dôvodom ťažby nie je ochrana prírody pred všemocným lykožrútom, ale skrátka niektorá z developerských spoločností, ktorej sa dané územie zapáčilo a túži tam vybudovať čosi „polyfunkčné“. Alebo, ako hovorieval za oných čias pán Dzurinda, zmeniť Tatry na niečo „pekné a (hlavne) užitočné“. Vôbec nie je vylúčené, že členovia a priaznivci takejto spoločnosti udržiavajú nadštandardne pozitívne vzťahy s pracovníkmi oboch zainteresovaných ministerstiev.

Kdepak ty ptáčku hnízdo máš

Debata, na ktorej sa 24. apríla na televíznej obrazovke TA3 zúčastnil Miroslav Jureňa a Juraj Smatana, má všetky predpoklady na to, aby vstúpila do dejín podobne naveky, ako legendárne Poručíme větru, dešti. A to po vizuálnej aj po obsahovej stránke. Vôbec nie preto, že by sa pán minister pôdohospodárstva nejako zvlášť vymykal zo štandardnej základne myšlienkových pochodov slovenských politikov (máločo má tzv. pravica s tzv. ľavicou vo všeobecnosti spoločnejšie). Dokázal totiž dokonale a mimoriadne zábavnou formou predviesť jednotného ducha politikov, ktorí uvažujú o zmene zákona o ochrane prírody tak, aby ochranári nemohli zasahovať do správnych konaní a podávať námietky na Inšpektorát životného prostredia! Podľa pána Jureňu si síce v demokracii môžeme povedať, čo chceme, ale konať by radový občan rozhodne nemal mať právo. Zrejme aby nemohol, citujem, páchať (!) také zločiny, ako je napr. záujem ochrániť chránené prírodné územie, ktoré je zhodou okolností ešte aj prvým symbolom Slovenska. Je príznačné, že za škodu považuje pán minister len to, čo sa dá finančne vyčísliť. Ľudí, ktorí prišli na Podbanské protestovať proti odvážaniu dreva, označil za „zaplatených komparzistov“ – asi preto, že nedokáže pochopiť, že niektorí jedinci ešte dokážu reprezentovať svoj postoj k zaobchádzaniu k nevyčísliteľným a všeobecným hodnotám aj bez toho, aby za to očakávali finančné ocenenie (to sa na Slovensku skutočne nepovažuje za celkom bežné). Mimoriadne poučné bolo tiež sledovať spôsob, akým viedol „dialóg“ s Jurajom Smatanom, pretože už po prvej tretine sa mu podarilo moderátora celkom odstaviť z hry. Po druhej tretine celkom nekontrolovane skákal do reči predvádzajúc pri tom krátke exkurzy do podôb americkej demokracie, prerývané výkrikmi o súkromnom vlastníctve a skleníkovom efekte, no a po márnej snahe Smatanu o dokončenie vety rozvitej o biotopoch orla skalného korunoval koniec poslednej tretiny niekoľkokrát opakovanou vetou zvolacou: Ukážte mi toho biotopa! Keďže Smatanovi sa nepodarilo ukončiť jedinú začatú myšlienku a nedokázal nám teda vysvetliť ani to, kde žije orol skalný a iné vtáctvo, pán minister Jureňa nám vysvetlil, že orol skalný v Tichej, ani v Kôprovej doline (asi) nemôže žiť, pretože sa vznáša vo vzduchu. Nereagoval ani na Smatanovu ironickú poznámku zjavne vyvolanú tečúcimi nervami, že či si milý orol to hniezdo nosí so sebou. Pán Jureňa tak zároveň tematicky doplnil svoj prejav na tlačovej konferencii, kde spochybnil argumenty prírodovedcov uvádzajúcich výskyt hniezd viacerých druhov vtákov na území ohrozenom ťažbou, pretože veľa vtáčích hniezd je predsa v Gbeloch, jeho vsi.

Cenu má všetko, hodnotu nemá nič

Je asi človeku vlastné, že čoho má najviac, to si neváži. Na Slovensku to platí predovšetkým o prírodnom bohatstve, o ktorého rozmanitosť sme sa nijako nepričinili a ku ktorému pristupujeme presne podľa hore uvedeného Wildeovho citátu.

Možno som vo svojom „volaní“ po akejsi prirodzenej „nedotknuteľnosti“ prírodného a historického bohatstva v krajine, v ktorej žijeme, skutočne staromódna. Na stránkach Konzervatívneho inštitútu som sa totiž dočítala, že problém s ťažbou dreva v Tatrách ani tak nespočíva v ťažbe samotnej (alebo dokonca v porušovaní dohôd, ku ktorým je Slovensko zaviazané), ale v tom, že máme neúmerne veľa chránených území. Dedukujem z toho, že asi máme málo hospodárskych lesov, resp. že s priveľkou pietou pristupujeme k oblastiam, ktoré sú v skutočnosti vhodné len na lukratívne obchody. No, čojaviem, napríklad také Tatry.