Keby bolo Slovensko skutočne vyspelou krajinou, nepočúvalo by politikov a ekonómov, ale svojich veľkých básnikov.

Keby bolo Slovensko skutočne kultúrnou krajinou, nehltalo by slová plytkých mediálnych celebrít, ale duchovných prorokov svojho genia loci. Keby sme si naozaj vážili svoje neopakovateľné hodnoty, Lúčnica by bola vo svete známejšia ako Riverdance a slovenská poézia by sa stala takým pojmom ako talianska opera, francúzsky film alebo ruský balet. Keby sme pochopili, čo strácame odchodom Milana Rúfusa, nemohli by sme zvesť o jeho úmrtí zaradiť za správy o plyne, prezidentských kandidátoch a vnútrokoaličných šarvátkach.

     Odišiel génius slovenského slova. Bolo len málo takých, ktorí sa mu v majstrovskom ovládaní všetkých jeho tajomstiev mohli rovnať – možno len Vladimír Mináč. Odišiel posledný veľký zjav básnickej generácie, ktorá mala svetovú úroveň a je len a len našou vinou, že sme ju vytušili prineskoro. Preto Milan Rúfus nikdy nedostal Nobelovu cenu, hoci svojou poéziou prevyšoval mnohých jej nositeľov. A preto na ňu nikdy nedosiahol Miroslav Válek, ktorý bol básnikom ešte modernejším, ale jeho politické väzby mu k najvyšším métam zahatali cestu podobne ako napríklad Borgesovi.

     Smrť žijúceho erbu kultúry by niektorých krajinách vyvolala štátny smútok, u nás len zopár povinných nekrológov v kultúrnych rubrikách. Tak veľmi sa hanbím za toto duchovné trochárstvo, tak veľmi trpím, keď vidím kultúrne vyprahnuté spoločenstvo, ktoré vie prejaviť svoju hrdosť len pri víťaznom hokejovom pokriku a symboloch folkloristicky poklesnutého nacionalizmu! Máme pocit, že si Rúfusa vážime, veď jeho meno sa skloňuje vo všetkých médiách, no v skutočnosti o ňom nevieme nič. Nečítame ho, len o ňom počúvame v televízii. Sme unesení tým, že jeho Modlitbičky vyšli v stotisícových nákladoch, no len málokto vie, že počas uplynulých dvoch desaťročí nedostal Majster za väčšinu svojich diel ani korunu, v tom lepšom prípade platili trojnásobnému kandidátovi na Nobelovu cenu potupných desať korún za verš. Nejednému vlastencovi zvlhne oko od dojatia, keď nekrológy vyzdvihujú jeho národovectvo, nikto si však nespomenie, že na začiatku deväťdesiatych rokov sa Milan Rúfus na protest voči nacionalistickému a šovinistickému kurzu Matice slovenskej vzdal členstva vo výbore tejto organizácie a svoje dôvody vysvetlil v nezvyčajne ostrom otvorenom liste. Pravicová tlač ho pokrytecky označí za veľkého humanistu, hoci tento básnik celou svojou tvorbou vystupoval proti tomu, čo väčšina slovenských novinárov tak horlivo podporuje. A tak by som chcel, verný svojim zásadám, pohovoriť na tomto mieste najmä o tých aspektoch jeho diela, ktoré v týchto dňoch práve tak ako v tých minulých naše médiá celkom náročky opomínajú.

     Milan Rúfus celou svojou tvorbou dôrazne vystupoval na podporu jednoduchého človeka, na obranu ľudskosti, proti vojnám, medzinárodnej agresii, hladu a nespravodlivosti vo svete. Nebol to nijaký aktivista, skôr tichý nenápadný prorok, ktorý bol presvedčený, že ak človek nesplynie so svojím okolím, tak sa o ňom nič nedozvie. Nedával o sebe nahlas vedieť, bol mlčanlivým pozorovateľom, ktorý sa díval na svet zo zadných lavíc a vždy bol jeho kritickým posudzovateľom. V Štyroch epištolách k ľuďom napísal: „Počíname si v tomto svete ako dobyvatelia: likvidujeme, zaberáme, reformujeme. Voči jeho zvukom a farbám sme trápne hluchí.“ Bolestne vnímal každý ozbrojený konflikt, vo svojich veršoch sa vyrovnával s vojnami v Kórei, Vietname, ale aj v Kosove a Iraku. A vždy sa na ne díval cez emotívny osud bezbranného človeka. „Máte vy, prosím, syna?“ pýta sa v básni Rakvy z Vietnamu. „Viete vy, ozaj, pán minister, / čo všetko značí syna mať? / Učiť ho kráčať prvé krôčky / a prvé veci poznávať, / do loďky vziať ho na oceán, / koníky z dreva strúhať preň / rozhádzať peniaz vlastných nocí, / aby bol krajší jeho deň...“ Rúfus pohŕdal strohou vecnosťou politikov, ktorí nechápu, že otcovskú bolesť nemožno vtesnať do hesla, ktorí majú pre ľudskú bolesť vždy málo času. No zem a človek nezabúda – zdvíhal varovný prst a znova a znova sa vracal k osudom bezbranných, prebúdza v nás svedomie („povedz mi, kde si bol, keď živých zabíjali“), burcuje na pomoc hladujúcim v Ázii („žalúdkom pribití na kríži zeme pokorenej, velikým hlasom volali, velikým hlasom: chleba!“). Preniknutý hrôzou vtesnal svoj tichý protest proti bombardovaniu Juhoslávie do básne Kosovská meditácia: “Opäť stojí smrť ľuďom pri dverách / a samoľúbo klope, / že trafí, kam len zacieli, / akoby odjakživa... Nevymeň rozum, človeče, / za živočíšne chlpy. / A nechaj Božiu oblohu / tak, ako bola včera, / skôr, než si do nej vošiel ty / jak potkan do jazera.“ Napokon však znechutene poznamená: „Tí istí, čo je svetom svet, konajú to isté. Tí istí, čo je svetom svet, hltavo pijú jeho jed.“

     Aj na sklonku života vie stále presne rozpoznať, čo sa okolo neho deje a hoci ho mediálna pozornosť (ktorej sa vždy bránil) núti tak trochu štylizovať sa do pozície barda, nie je to tá naumelkovaná póza, ktorú tak často cítiť z malomeštiackeho prejavu Milana Lasicu, je to proroctvo ozajstného básnika. Také, aké nám zanechal aj podľa vlastných slov vo svojom duchovnom testamente Báseň a čas:

Svet nasýtených

                                                            stavia si vôkol seba                                      

nie čínsky,

euroatlantický múr.

Nebude osohu z týchto hradieb.

Ako dláto

čas štiepi čas vo svojom vanutí

od prapočiatku rovnakom:

tu zakáže, tam nanúti,

tu spomalí, tam súri.

Však touto tiažou nepohne.

Nemá na to.

Je príliš veľká. Je to vták

z Apokalypsy. Zobákom

rozkľuje naše múry

jak na vajíčku škrupinu

a vlhký vyjde z neho.

A mnohí ešte zahynú

za život pre živého.

     Milan Rúfus bol, je a zostane umelcom svetového formátu. Možno bol trochu preceňovaný. Preceňovaný tými, ktorí si z neho urobili skôr ideového maskota ako plnohodnotného umelca (podobne ako to iná časť kultúrnej obce urobila s Dominikom Tatarkom). No bol aj podceňovaný. Tými, ktorí neverili, že veľkým básnikom sa možno stať nielen integrovaním všetkých svetových prúdov do svojej tvorby, ale aj nasatím stáročnej ľudovej skúsenosti. Jean Paul Sartre hovorieval, že človek umiera až vtedy, keď zmizne z mysle posledného živého. V tomto zmysle mám pre všetkých dobrú správu. Milan Rúfus neumrel. Takí ako on nezomierajú.