Pred voľbami sa Smer pomerne pohodlne viezol na vlne odporu proti „reformám“. Pre veľké skupiny obyvateľstva sa za posledné roky čistý dispozičný príjem nijako zvlášť nemenil.

Príjmy síce nominálne stúpali, čo všelijakí ideológovia zdôrazňovali, ale zároveň stúpali bežné životné náklady, ako napríklad cestovné či poplatky bankám a telekomunikáciám. Samozrejme, ak človek vidí, že sa mu nedarí extra lepšie ako vlani, ale niekto ho nešikovne z obrazovky presviedča, že áno, bude voliť toho, kto si voči tým pravicovým politikom a „analytikom“ dupne.

Popri kritike však bolo predsa len treba aspoň načrtnúť nejaký alternatívny model. Tu si predstavitelia Smeru vybrali dva – český a škandinávsky.

Ani jeden z nich však nemal pre praktickú hospodársku a sociálnu politiku význam.

Prečo sa Česi nemajú oveľa lepšie?

„Český model vyhral nad slovenským,“ hlásal Róbert  Fico. Je to dosť zavádzajúce tvrdenie. V prvom rade, Česi v posledných rokoch rastú preto, lebo sú lepší ako Slováci v priťahovaní zahraničných investícií. Teda nie pre nejakú škálu hospodárskych opatrení. Po druhé, Česi sa majú lepšie - majú vyššie platy, dôchodky – najmä preto, že kedysi štartovali z oveľa lepšej základne. Česko má výrazne lepšie inštitúcie, jeho obyvatelia vyššiu pracovnú morálku. Stačí prejsť cez hranice a človek cíti rozdiel v službách, v prístupe. Premiér si ako právnik napríklad môže porovnať úroveň akademického práva v Česku – so živou diskusiou, časopismi, medzinárodne uznávanými katedrami – a na Slovensku. Česko štartovalo do obdobia ponovembrovej transformácie so svetoznámymi obchodnými značkami – Škoda, Tatra, Aero, Zetor, ČZ – i s pomerne šikovným byrokratickým aparátom.

V skutočnosti nie je zaujímavou otázkou, prečo sa Čechom darí lepšie, ale to, prečo sa nemajú oveľa lepšie. Bohužiaľ, Česi mali aj pomerne veľa šikovných podvodníkov, čo v spolupráci s čerstvo postkomunistickým, politicky nevyspelým, mantinelistickým elektorátom prispelo k niekoľkoročnému super rozkrádaniu. Slováci zvykli plakať nad mečiarovskou privatizáciou, faktom však je, že v Česku sa diali zrejme ešte horšie veci. Podvodom Viktora Koženého, tunelom do plzenskej škodovky len ťažko nájsť slovenský ekvivalent. Rozdiel bol akurát v tom, že médiá politiku Václava Klausa zhltli pohodlnejšie ako slovenské tú Mečiarovu. Klaus mal menej politických prechmatov a privatizačné hodovanie prikryl šikovnejšou rétorikou.

Proti korekcii tejto politiky „socdemáckou“ českou vládou v zásade nemožno mať námietky (až na niektoré fiškálne excesy a, samozrejme, jednotlivé korupčné prípady). Už pred voľbami však bolo jasné, že Smer sa žiadne väčšie zmeny smerom k silnejšiemu prerozdeľovaniu neodváži robiť. Nemal a nemá osobnosti, ktoré by mohli zmeny robiť bez nebezpečenstva výraznejších prechmatov, alebo ich zdôvodniť tak, aby ustáli mediálny tlak.

Pokračovanie je lepšie ako nezrelé prerábanie

A ten škandinávsky model? Škandinávske krajiny sa snažia pracovný trh spružňovať, nie opačne, ako to robí Ficova vláda. A severské Dánsko je kolískou systému „flexicurity“ – kombinácie silne deregulovaného pracovného trhu s vysokými sociálnymi dávkami. Smerom k tomuto systému sa v posledných rokoch výrazne posunulo aj Švédsko. Aj Fínsko má výrazne flexibilný pracovný trh.

Mimochodom, o „flexicurity“ budeme mať určite nejaké konferencie aj na Slovensku. Európska komisia tento model silno podporuje. V skutočnosti sa hodí najmä pre mnohé západné ekonomiky (s vysokou produktivitou, pružnou ponukou práce a nízkou nezamestnanosťou), ale šikovní jednotlivci vycítia príležitosť získať nejaké peniaze pre propagačné aktivity aj na Slovensku.

No späť k problému. Takže - časť škandinávskej politiky ťažko na Slovensku implantovať. A vláda dokonca pôsobí opačne. Potom sú tu ďalšie veci, ako napríklad úloha odborov, ktorá je na severe veľmi veľká. Zo Smeru však nikto ani nespomenul, že by sa chystali vrátiť k tripartitnému modelu spred roku 2003. Hovorí sa iba o väčšej zákonnej ochrane zamestnancov, štátnej, nie o zvyšovaní úlohy odborov.

Smer si vybral zachovanie predvolebnej hospodárskej politiky. Dáva jej príchuť sociálnosti určitými, minimálnymi, úpravami – zrušením poplatkov za návštevu u lekára, znížením DPH na lieky a vianočným príspevkom pre nízkopríjmových dôchodcov. Zároveň si prisvojuje zásluhy za veci, ktoré neinicioval, ako zrušenie rozhodnutia o kaníkovskom prehodnocovaní invalidných dôchodkov Ústavným súdom SR alebo prerátaním časti dôchodkov, ktoré uzákonil predchádzajúci parlament na podnet ministerky Radičovej.

Smer dnes nenaháňa body hospodárskymi a sociálnymi ťahmi, ale plamennými rečami. Stavil na pomerne silný nacionalistický, sebaľutujúci postoj. Premiér sa kasá za bojovníka proti nadnárodným monopolom, občas nadáva na Brusel.

No dobre, strana teda nemá nijaký vlastný plán pre krajinu, ale - je to vlastne zlé? Pokračovanie predošlej politiky môže byť lepšie ako amatérske prerábanie nezrelými kádrami Smeru. A zmena rétoriky aspoň formálne smerom k priemernému človeku s jeho problémami namiesto arogantného omieľania fráz o makroekonómii predošlej vlády možno tiež prináša aspoň niečo, aspoň určité uvoľnenie napätia v spoločnosti.

Možno.

Milionári ďakujú Ficovi

Vládna politika však so sebou prináša dve skupiny potenciálnych rizík, na ktoré treba tvrdo upozorňovať. Po prvé, súčasná socioekonomická politika je naozaj nastavená na prudké zvyšovanie bohatstva veľmi malých skupín obyvateľstva. Z určitého hľadiska môžu milionári Ficovi ďakovať. Jeho kvázisociálne výroky maskujú fakt, že superboháči ďalej náramne bohatnú a barikádujú sa do pozícií, odkiaľ ich už nebude možné vyhnať.

Po druhé, Fico a jeho kolegovia si systematicky znepriateľujú aspoň akú-takú technokratickú vrstvu. V poriadku, veľa takzvaných „expertov“, zvlášť tých ekonomických, nie je nič iné ako papagáje omieľajúce pár kľúčových fráz. To však neznamená, že možno hodiť rukou nad budovaním profesionálnejšieho štátneho aparátu, nad využívaním najnovších analytických modelov, nad konzultáciou politiky so šikovnými ľuďmi so západným vzdelaním či praxou.
Vláda je však momentálne presne na toto nastavená. Strieľa hospodárske návrhy od boku, bez akýchkoľvek analýz alebo racionálnych argumentov. Azda najmarkantnejším príkladom je dôchodková politika, kde takmer každý týždeň padne nejaké vyhlásenie. Smer si nikdy nebudoval odborné zázemie, jeho údajný think-tank, ASA, bol občasným diskusným klubom staršej generácie. A hlavne – vláda sa ani náhodou nechystá podať pomocnú ruku silne podvyživenému školstvu.

Táto politika len zacementuje krajinu v jej súčasnom postavení. V postavení poskytovateľa lacnej pracovnej sily pre delokalizáciu pásovej výroby zo Západu.

Juraj Draxler

Autor žije v Bruseli, kde sa v think-tanku CEPS zaoberá dôchodkovými systémami a fungovaním sociálneho štátu