Diskusia o soche Svätopluka na Bratislavskom hrade nie je vôbec o tejto soche. A nie je ani diskusiou ale monológom jej odporcov. Rovnako ako Richardom Sulíkom vymenovaná expertná komisia na posúdenie sochy nie je nezávislá a jej ciele nie sú odborné.

 Zriadenie komisie však vytvára jedinečný precedens, ktorý môže mať nie najpozitívnejšie dôsledky na verejný, vedecký a kultúrny život na Slovensku. Veda a umenie idú, na základe rozhodnutia predsedu parlamentu, slúžiť v boji proti nepravdivej vede a nepravému umeniu.  

 Politická nepolitika

Komisia vedená Marínou Zavackou pravdepodobne v dobrej viere na seba prebrala politické úlohy a vstúpila priamo do politického zápasu v línii politickej strany, ktorá dokáže najlepšie využívať efektné marketingové triky na zdanie expertnosti a profesionality. Komisia môže mať nezávislé ambície, môže mať tie najlepšie pohnútky, no prijali úlohu aj zodpovednosť politikov. Pokračujú tým v politizácii svojich vedeckých disciplín rovnako, ako to robili iní ich kolegovia pred nimi. No v istom ohľade hrajú Sulíkovi vedeckí a umeleckí experti neférovejšiu hru. Svoju politickosť zakrývajú expertným slovníkom o odbornosti, nezávislosti, a potrebe faktov a nepriznávajú sa k žiadnej politickej agende alebo strane. Pravdepodobne sa aj sami cítia nepolitickí a nestranní, no ciele a úlohy, ktoré komisii určil predseda parlamentu sú politické. Veľmi priehľadne politické.    

Nitkro nespochybňuje, že socha Svätopluka na koni sa ocitla na nádvorí Bratislavského hradu len na základe politického rozhodnutia. Aj keď ju propagovalo aj zopár amatérskych a spolitizovaných historikov, šlo o politické rozhodnutie a o politický akt, čo nezakrývajú ani tí, čo ju v podobe televíznej nabubralej frašky odhaľovali. Nebola dosadená na základe výskumov historikov, nešlo pri nej objednávke ani o posudzovanie jej estetických kvalít. Jej niekoľko málo obhajcov z radov politikov SMERu sa ani nesnaží tváriť, že by to mala byť historicky verná alebo umelecky prelomová socha. Bolo to len politické a mocenské gesto. A diskutovať sa o ňom dá len ako o politickom diele s politickým významom. Aj odstraňovať alebo premiestňovať sa dá len na základe politického rozhodnutia. Ak si odmyslíme revolučnú situáciu, keď sa sochy váľajú z pretlaku vášní davu.

Ak by sme pristúpili na posudzovanie jej estetických kvalít, v tom prípade by sme museli zatratiť v podstate takmer všetky existujúce sochy a plastiky na Slovensku, umiestnené vo verejnom priestore. A dostali sa do interných sporov umelcov, kunshistorikov a sochárov, ktorí sa určite na jednotnej definícii estetickosti nezhodnú. Máloktoré dielo na námestiach uspokojí umelcov a máloktoré umelecky hodnotné dielo nadchýňa verejnosť. Jediným iným, nepolitickým pohľadom na sochu vo verejnom priestore môže byť hľadisko práva, či politická iniciatíva tých, čo osádzajú sochu neprekračuje hranice existujúcich zákonov. Lebo práve zákony dávajú niektorým väčšiu politickú moc rozhodovať, čo sa vo verejnom priestore umiestni, prípadne ich moc obmedzujú.

 Zamestnanci politika

Pri zriaďovaní expertnej komisie sa jej iniciátor odvolával na potrebu odborných a nezávislých posudkov na sochu z hľadiska „historickej, umeleckej a politickej roviny“. Predseda NR SR Richard Sulík ju však neustanovil ako verejnú objednávku, vychádzajúcu z dohody poslancov parlamentu, prípade na základe politickej dohody širšieho politického spektra parlamentných strán. Svoju funkciu využil na presadenie svojho politického záujmu a záujmu agendy svojej, v rámci rozloženia politických síl nie rozhodujúcej politickej strany. Okrem toho sám vopred vyjadril osobnú politickú (nie estetickú) zaujatosť voči soche (osadenie pred voľbami považuje za účelové a za spolitizovanie diela), rovnako ako to urobila aj vymenovaná zostavovateľka expertnej komisie (nebol jej sympatický rituál, ktorý sprevádzal odhalenie sochy, čo jej pripomínalo spôsoby politických strán a hnutí z minulosti). Predstava pracovať pre Národnú radu môže byť pre vedcov lákavá a môže dodávať pocit hrdosti a verejnej užitočnosti, v tomto prípade sa rozhodli členovia komisie pracovať pre predsedu parlamentu a šéfa politickej strany SaS Richarda Sulíka. Rozhodli sa prijať úlohy, ktoré nie sú v kompetencii vedy ani umenia a nesmerujú ani rozvoju alebo prehĺbeniu doterajšieho odborného poznania. Z výsledkov činnosti komisie sa pravdepodobne nedozvieme nič, čo by už teraz nebolo verejne známe, a tak vzniká otázka, načo vlastne takáto komisia je.

Zadavateľ už spôsobom akým komisiu avizoval a medializoval, určil jej kompetencie a politickú úlohu. Zostavením komisie „poveril“ pracovníčku Slovenskej akadémie vied, čím zopakoval zlozvyk všetkých doterajších politických garnitúr na Slovensku a nerešpektoval mocenskú a politickú autonómiu akadémie od výkonnej moci. Predseda parlamentu sa sám nominoval do pozície nadriadeného pracovníčke Historického ústavu SAV, pričom zároveň prekročil kompetencie vedúceho pracovníka na akadémii. Nepožiadal ju, neurobil s ňou konzultácie, jednoducho ju, akoby svoju zamestnankyňu poveril akou témou sa bude zaobarať. Komisii dokonca aj určil úlohy, ktoré degradujú ciele, o ktoré by vedcom, umelcom alebo právnikom malo v ich profesii ísť. Akoby kvôli svojmu kultúrnemu analfabetizmu a ignorntstvu im určil takmer veľkolepé úlohy, zároveň prekračujúce kompetencie odborných poradcov . „Komisia posúdi, čo je to za sochu“, čím asi chcel naznačiť, že nevie, o čom sa už pol roka hovorí. „Má tu byť, nemá tu byť, či jej náhodou niekde nebude lepšie“, čím prenecháva komisii zodpovednosť za politické rozhodnutie. „Čo je to za nápis, je dobrý, je zlý“ čím podsunul komisii kompetenciu interpretovať, ako sa majú texty čítať, a ako majú byť morálne hodnotené. Perličkou k týmto snahám Richarda Sulíka je snaha prenechať na takúto komisiu, aby posúdila symbol na štíte Svätopluka. V prípade, ak by mal podozrenie na propagáciu fašizmu alebo hnutí smerujúcich k potláčaniu ľudských práv a slobôd, ako sa o spornom dvojkríže zo štíte hovorí, mal dať podnet na políciu alebo súdy a nie zvaľovať úlohu sudcov na vedcov. Iba súdy môžu rozhodovať o tom, či nejaké konanie alebo symbolika porušuje platné zákony alebo nie. Práve tam je rola historikov a heraldikov, prípadne iných odborníkov, aby pripravili odborné posudky sudcom, čím im pomáhajú primeranejšie a kompetentnejšie rozhodnúť či došlo k porušeniu zákona. Teraz sa však samozvaným hlasom spravodlivosti chce stať predseda parlamentu, ktorý si zostavuje aj vlastný tribunál. Komisia mu totiž má nahradiť aj políciu a súdy a má preskúmať či pri financovaní a inštalovaní sochy došlo k porušeniu zákona alebo nejakých predpisov.

Podobne komisia na seba prijala aj iné podivné záväzky. Sulík už vopred vie, že posudok expertnej skupiny bude mať „historickú a umeleckú hodnotu“ a možno už pripravuje výstavné priestory, kde tieto skvosty nevyčísliteľnej hodnoty prezentuje verejnosti. Zostavovateľka komisie tiež už avizovala, čo budú posudzovať: „Sústredíme sa na architektonické a urbanistické riešenie, historickú korektnosť, spôsoby aktuálnej politickej inštrumentalizácie diela a jeho vplyvu na historické povedomie“. Práve tieto ambície sú základom podivného precedensu pre budúce možné posudzovanie akéhokoľvek iného diela.

Viacerí odborníci prijali tieto politické úlohy a svojím profesionálnym kreditom dodávajú zdanie nestrannosti a objektivity politickému aktu. Tým, že pristúpili na Sulíkovu predstavu o úlohe komisie, prijali na seba aj zodpovednosť, že o osude sochy rozhodne ich správa a tým od zodpovednosti oslobodili predsedu parlamentu.. Ako alibisticky uviedol Sulík, bude sa riadiť rozhodnutím expertnej komisie. 

 Vopred jasný rozsudok

Vymenovanie tejto komisie je pochybné aj preto, že je vopred jasné, aké bude jej stanovisko. Hádam s výnimkou právnych expertíz, či v niečom jej inštaláciou došlo k porušeniu zákona alebo nie. Ale aj tak, rozhodnutie o porušení zákona môže urobiť len nezávislý súd. Nikto doteraz ani nespochybňoval kritické argumenty historikov alebo archeológov, podľa ktorých Svätopluk nie je zobrazený ani historicky verne, ani neexistuje jeho spojenie s Bratislavským hradom a ani to, že nebol kráľom „starých Slovákov“. Nikto nespochybnil, že výhrady umelcov o profesionálnej a umeleckej nezvládnutosti sochy a jej podstavca sú oprávnené. Je samozrejmé, že tieto argumenty budú potvrdené, obzvlášť ak v expertnej komisii sú predovšetkým ľudia, ktorí tieto veci už verejne kritizovali.

Svoje argumenty o nerealistickosti a historickej nekorektnosti potvrdia aj preto, lebo archeológovia a historici rovnako ako v iných podobných prípadoch použijú videonahrávky zo Svätoplukovho celoživotného vojenského ťaženia na bielom koni, a na základe dôkladného rozboru vizualizácií odhalia všetky historické nezrovnalosti v jeho stvárnení a v stvárnení jeho koňa. Zároveň podporia aj svoje tvrdenia, že socha ani umiestnením nezodpovedá historickej skutočnosti. Politickí analytici a odborníci na nacionalizmus zasa potvrdia, že predstava Svätopluka na koni s vytaseným mečom vždy a v každej dobre motivuje nezrelých mladíkov k tomu, aby sa chopili zbrane a zaútočili smerom, kam im ukazuje Svätopluk na koni. Ján Budaj, spolu s inými alergikmi na komunistického sochára Kulicha napíšu ďalšie správy o negatívnej energii všetkých Kulichových sôch na demokratického ducha verejnosti, ktorú v novembri 1989 pred súsoším na bratislavskom námestí SNP odháňal.      

 Čumila pred tribunál

Zostavenie tejto pochybnej komisie, ktorej pridelili úlohy súdneho tribunálu, je pred jesennými voľbami do samospráv vážnym varovaním. Takéto komisie s rovnakým alebo podobným zameraním si začnú objednávať noví víťazi, aby vyjadrili „vôľu nespokojných občanov“. Ako prvý bude po zvrhnutí Ďurkovského režimu v Bratislave pred historicko-umelecký tribunál postavený Čumil a ďalšie postavičky v uliciach hlavného mesta, ktoré vyvolali svojho času nevôľu umeleckej obce. Ale čistky verejných priestranstiev pôjdu ďalej, a aj mimo Bratislavu. Ak by rovnaké kritériá ako na Svätopluka začali aplikovať plošne, námestia a ulice našich miest by zostali prázdne. Netýkalo by sa to len sôch Cyrilov a Metodov na miestach, kde nikdy neboli alebo v zobrazeniach ako pravdepodobne nevyzerali. Pred prísnym tribunálom by sa neobhájili ani Andersen na Hviezdoslavoovm námestí v Bratislave, ani Jánom Budajom nenávidené súsošie na námestí SNP v Bratislave, kde partizáni naozaj nikdy neboli a povstanie neprebehlo. Ostránený by musel byť Hviezdoslav a premenované jeho námestie v Bratislave, zvalená plastika Štúra s družinou v Modre, kde „historicky nehodnoverne“ postávajú v podivných pózach. Padli by všetky kríže so zobrazeným umučeným Kristom, ktorý na Slovensku naozaj historicky nepôsobil a jeho zobrazovania už vôbec nezodpovedajú historickej realite a ktoré symbolizujú jedno a aj to historicky sprofanované náboženstvo. Odstránená by musela byť socha Štefánika, ktorý taký veľký ako je jeho socha na námestí Eurovei nebol a už vôbec sa nešiel v leteckej kombinéze kúpať do Dunaja. Zbúrame pamätník SNP v Banskej Bystrici, kde nejaké trčiace nohy v neprimeranej forme a veľkosti v škáre medzi dvoma betónovými obludami strašia okoloidúce deti. Pováľame sochy, ktoré robili sochári tvoriaci počas komunizmu, aby sme sa vyhli nákaze ich totalitnej energie. Nakoniec bude ešte pred odhalením odstránená v jeseni plastika z nábrežia pri bratislavskom River Parku, kde postavy na podivnej loďke so zavýjajúcom pso-vlkom dokonca nemajú ani len tvár.

Slovensko zostane očistené od všetkej historickej nepravdivosti, od umelecky pochybných plastík a ideologicky zaťažených diel. Slovenské ulice a námestia zostanú úplne prázdne. Čo už iné môže nastať v chudobnej spoločnosti, ktorá nemá dosť peňazí na čisté umenie?

 Konské vajcia

Predseda parlamentu nemá politickú odvahu pomenovať politický akt politikou a rovnako zmeniť situáciu politickým rozhodnutím. Zhadzuje zodpovednosť na expertov, ktorí sami nemajú politickú moc, no ani politickú zodpovednosť. Dobrovoľné obete marketingového stratéga Sulíka však majú zodpovednosť za svoje profesie, ktorým ich iní kolegovia už aj tak dosť svojou politickou angažovanosťou pošramotili povesť. A keďže už vstúpili do tejto pochybnej hry, môžu s čistým svedomím nájsť dva dôvody, prečo by mohol Richard Sulík vrátiť sochu jej tvorcovi alebo politickej nadácii, ktorá ju financovala. Môžu argumentovať tým, že okrem politikov SMERu táto socha nikomu chýbať nebude. Svätopluk nie je postava, ktorá by dokázala pohnúť emóciami slovenskej verejnosti. Rovnako ako jej bolo ľahostajné, že sa socha inštalovala, nebude ani nikomu chýbať. Ak by teraz nerobil okolo sochy taký mediálny humbug a nebál sa politickej zodpovednosti, už nemusel na nádvorí Bratislavského hradu strašiť a inšpirovať pochybné indivíduá, aby si z nej urobili pútne miesto pro alebo proti-národnej politiky.

Ale existujú ešte aj iné a lepšie ako len odborné alebo plytko politické dôvody na odstránenie jazdeckej sochy Svätopluka. Viacero útlocitných a dobre vychovaných žien už vyjadrilo svoje rozhorčenie a pohoršenie, že kôň, ktorý ide Svätopluka zhodiť zo svojho chrbta, má až priveľmi realistické „vajcia a prirodzenie“. Myslím, že využiť ako dôvod odstránenia sochy morálne pohoršenie a ohrozenie mravnosti mládeže, by bolo najprimeranejšie rétorike súčasnej vládnej koalície. Nie nerealistickosť, ale priveľká realistickosť, ba až animálna pornografia môžu byť účinným argumentom na získanie si širokej verejnej podpory.

Táto fraška okolo sochy Svätopluka, v ktorej aj tak zaznieva len jeden a to odsudzujúci názor je smiešna už len tým, že sa o nej hovorí ako o verejnej diskusii o diele. No na celej tejto fraške, tváriacej sa aj ako expertné riešenie politického problému, je najsmutnejšie, že sa nechali spolitizovať aj ľudia, ktorí sa straníckej politike a politickej servilite doteraz vyhýbali. Je tragédiou slovenskej spoločnosti, že mnohí šikovní, nádejní a rozhľadení odborníci prijali rolu kulisy v Sulíkovej hre na rozumného politika, rovnako ako to robili ich iní kolegovia predchádzajúcim mociam. Je smutné, že v našej spoločnosti nie je možné dosiahnuť, aby bol odborný hlas vypočutý aj inak ako len pod kuratelou politikov a politických strán. Je tragédiou, že doterajší spôsob protežovania pochybných poloamatérskych pseudovedcov vyvolal také mieru zneuznania kvalitnej vedeckej a umeleckej práce, že v nádeji na zmenu sa aj tí schopnejší nechali vtiahnuť do rovnako pochybného politikárčenia. Určite je každému príjemné, ak dostane ako odborník po rokoch zaznávania verejnou objednávkou na expertízu istý druh uznania,. No nadšenie, že konečne môžu verejne zaznieť aj iné ako nacionalisticky zaspaté a odborne impotentné hlasy neospravedlňuje to, že kritické hlasy len kopírujú spôsoby tých, voči ktorým sa vymedzujú. Verejnosť tak môže byť okrem politických bojov svedkom zápasov, ktoré medzi sebou vedú rôzne skupiny historikov a politológov, tváriacich sa, že robia vedu.

Súvisiace články:

• Výrečný symbol na hrade