Kto nič nezákonné nerobí, ten nemá dôvod sa obávať novely zákona o elektronickej komunikácii. Asi takto zjednodušene znie odkaz silových zložiek všetkým tým, ktorí by mohli mať (a zatiaľ aj majú) výhrady voči pripravovanej novele tohto zákona. Menej povrchný pohľad na túto legislatívnu iniciatívu však jasne naznačuje, že takto avizovaný boj s terorizmom a ochrana súkromia občana sú v zjavne príkrom rozpore.

Doterajší priebeh legislatívneho procesu zdanlivo vygeneroval štyri záujmové skupiny s odlišným postojom k tejto novele:

1. Silové zložky, ktoré majú záujem o to, aby telekomunikačné spoločnosti a všetci prevádzkovatelia elektronickej komunikácie (teda aj poskytovatelia internetovej komunikácie) na vlastné náklady zabezpečili uchovávanie údajov elektronickej komunikácie fyzických a právnických osôb pre účely vyšetrovania bezpečnostných a ozbrojených zložiek štátu.

2. Prevádzkovatelia elektronickej komunikácie (teda nielen štyri najväčšie telekomunikačné spoločnosti), ktorí by mali konkrétnym bezpečnostným a ozbrojeným zložkám umožniť online prístup ku svojim databázam a mali by to robiť na vlastné náklady, čomu sa tieto spoločnosti rázne bránia (odhadujú tieto náklady na niekoľko sto miliónov korún ročne). S dodatkom, že operátori sa už netaja tým, že v prípade, ak novela prejde v takejto podobe, v konečnom dôsledku túto službu zaplatia ich klienti.

3. Osoby a inštitúcie z kriminálne závadného (a azda aj teroristického) prostredia, ktorým táto novela má sťažiť kriminálnu činnosť – hoci je zjavné, že ani takáto novela im túto činnosť celkom neprekazí, lebo tak ako v mnohých iných prípadoch sú na súboj s bezpečnostnými zložkami veľmi dobre pripravení a o aktivitách týchto zložiek veľmi dobre informovaní (nehovoriac o poslednom odhalenom prípade, keď priamo v elitných bezpečnostných zložkách pôsobil zločinecký gang).

4. (My) ostatní. Rizík a problémov, ktoré navrhovaná podoba novely (momentálne je v druhom kole pripomienkového konania) prináša, je však viacero:

A. Informácií, aké sa majú pre potreby bezpečnostných zložiek uchovávať, je niekoľko desiatok: o. i. meno a adresa účastníka, teda kto, kedy, komu, z akého čísla na aké číslo telefonoval, tiež z akého počítača, IP-adresy či z akého mobilného telefónu prebehla komunikácia. Pri mobilných telefónoch by mali byť operátori schopní zistiť a zaznamenať aj ich polohu v čase telefonovania.

B. Závažným problémom je obava zo zneužiteľnosti uchovávaných informácií – nie je zrejme veľa racionálne uvažujúcich občanov, ktorí dôverujú súčasným bezpečnostným zložkám natoľko, aby sa neobávali úniku takýchto informácií – lebo v úvode spomínaný princíp, že človek, ktorý nevyvíja protizákonnú činnosť, sa nemusí tejto novely obávať, je postavený na vode. Napríklad aj preto, že o spomínané uchovávané informácie môže mať záujem veľa fyzických a právnických osôb a doterajšia skúsenosť so slovenskými bezpečnostnými zložkami obchodovanie s takýmito informáciami vôbec nevylučuje, skôr naopak.
Je totiž zjavné, že získať z týchto databáz napríklad informácie, s kým investigatívny novinár komunikuje pri získavaní informácií, môže byť pre vedúcich činiteľov inštitúcií na nezaplatenie. Zbaviť sa, zastrašiť či limitovať človeka, ktorý pomáha novinárom získavať významné informácie, bude už len otázkou miery odhodlania.
Oveľa širšie pole sa otvára pre podnikateľov – možnosť dostať sa k telefonickej a internetovej komunikácii svojich konkurentov je mimoriadnou výhodou – a to nemusíte ani poznať obsah tejto komunikácie.
Nehovoriac o tom, akou bonanzou pre kriminálne živly môže byť získanie informácií o komunikácii či miestach zdržiavania osôb, o ktoré majú z rozličných dôvodov záujem.

C. Samostatným problémom je otázka online prístupu k prevádzkovým a lokalizačným údajom jednotlivých operátorov. Z textu posledne známej novely totiž vyplýva, že bezpečnostné zložky si vyžadujú nepretržitý prístup k týmto údajom – nie teda nepretržitú možnosť získavania týchto údajov od operátorov, ale nepretržitú možnosť vstupovať do týchto databáz. Navyše na rozdiel od súčasnej normy sa už neočakáva, že by si tieto informácie vyžadovali bezpečnostné zložky od operátorov a prevádzkovateľov internetovej komunikácie na základe súhlasu sudcu – dokonca by nemala byť povinná ani písomná žiadosť. Do novely zákona pripravovanej ministerstvom dopravy bola totiž na základe žiadosti požiadaviek silových rezortov o. i. začlenená „povinnosť podnikov bezplatne umožniť osobitnému útvaru PZ, SIS a VS prostredníctvom jedného technického rozhrania diaľkový, nepretržitý a priamy prístup k evidencii údajov všetkých účastníkov svojej siete a bezplatne im poskytovať túto evidenciu zrozumiteľným spôsobom v elektronickej podobe najmenej raz za mesiac“.
Ako sa môže narábať s podobnými databázami, si vie predstaviť každý, kto len trochu pozornejšie sledoval všetky škandály tajnej služby či ministerstva vnútra za posledné desaťročie (treba asi dodať, že v drvivej väčšine beztrestné).

D. Otázke, ktorá mimoriadne zaujíma telekomunikačné spoločnosti - že tieto služby vyžadované štátnymi inštitúciami by mali zaplatiť samotní operátori - na tomto mieste nebudem venovať priveľa pozornosti, treba však pripomenúť, že keďže túto povinnosť budú mať všetci účastníci na trhu, logickým následkom bude, že to v konečnej podobe zaplatia klienti týchto operátorov. Zvrhlosť situácie, keď sledovanie komunikácie občanov si zaplatia sami občania, snáď netreba zdôrazňovať.

E. A keďže dejiny sa zvyknú opakovať, možno nebude nevhod pripomenúť jeden mimoriadne známy rozhovor, v akej podobe sa môže v budúcnosti odohrať.

Sekretárka ministra: Pán minister?
Minister: Pri telefóne.
Sekretárka ministra: Pán minister, dobrý večer prajem. Pán riaditeľ chce ešte s vami hovoriť.
JANKO: Haló?!
DANKO: Servus, Janko.
JANKO: Servus, Danko.
DANKO: Ku... do p..., som si tu našiel nejaký odkaz.
JANKO: Chvalabohu, už to došlo.
DANKO: A čo došlo?
JANKO: Nóó, od tých operátorov na šesť písmen. Tri strany.
DANKO: Hej?
JANKO: No. Som bol aj za Starým.
DANKO: Si mu to dal?
JANKO: No ukázal som mu, on si to prečítal.
DANKO: A čo na to Starý?
JANKO: Že už bol najvyšší čas, aby sme to stopli. Že už vedeli tie noviny veľmi veľa. A že sme urobili dobre, že sme ten zákon ponechali, ako potrebujeme. Môžeme celú úniu je...ať. Aj s mimovládkami.
DANKO: No lebo mi hovoril, vieš. Bol som s ním. A že nám to tí operátori ešte robia zadarmo, to sa ti ani v bordeli nestane.
JANKO: No a však som mu aj povedal, že ako budeme postupovať ďalej.
DANKO: A dáme ešte tomu novinárovi, hej?
JANKO: No však ten, toho kopne jeho majiteľ do gúľ. Lebo aj na neho máme tri strany.
DANKO: Tak zajtra ho kopne do gúľ?! Keď ho kopne do gúľ, dám ti pusu na čelo. (smiech obaja)
JANKO: Ja si myslím, že to už je rozhodnuté. To som dneska dal pokyny, ako to má u nás vyzerať.
DANKO: Hej?
JANKO: No.
DANKO: A nebude sa ten vedúci sekcie vzpierať? Aby sa toho nechytili iní novinári.
JANKO: Nebude, aj toto máme poistené. Aj jemu pošleme iné výpisy, ktoré, ak bude treba, pošleme aj jeho žene, aby si nemyslela, že tak dlho robí do noci. (smiech obaja)
DANKO: A spraví to tento viceprezident alebo kto?
JANKO: Isteže, kto iný. Veď už dvakrát spravil to isté...
DANKO: Jasné, jasné.
JANKO: Takže ráno by sa to malo odohrať.
DANKO: Mhm.
JANKO: A...
DANKO: A toho generálneho, toho odjebeš tiež, toho vieš, toho, čo si na neho naši sťažovali, že má veľké oči?
JANKO: To postupne. Však som aj našim naznačoval, že ako toto, vieš, keď vieme, s kým sa stretáva, hneď vieme, aj čo chystá a čo sa našim nebude páčiť, lebo tie eurofondy by nemal dostať hocikto, teraz my budeme s nimi spávať, veď načo sme vyhrali voľby... A niečo to našich aj stálo a chcú to teraz späť, no...
DANKO: Jasné.
JANKO: Ja si myslím, že teraz sa to dobre vyvíja.
DANKO: Dobre, toto je dobre. Čo?
JANKO: Ty, mám lepšiu náladu.
DANKO: Kurva, aj ja mám lepšiu náladu. Mne to šéf hovoril, vieš?
JANKO: No, no.
DANKO: No, že si to dostal. A tuto, keď som došiel večer, tak akurát som došiel pred chvíľkou, tak mi hovorí dievča, že si mi nechal odkaz.
JANKO: Pozerá po mne. Vieš kto?
DANKO: Viem.
JANKO: Že čo máte dobré zvesti? Hovorím, ja sa stále usmievam. Že musíme. Aspoň ja mám viacej optimizmu. Pozerá po mne, hej, že či akú mám náladu.
DANKO: Jasné.
JANKO: Ale však... Potrebujem s tebou hovoriť. V stredu by sme sa mali stretnúť. DANKO: V stredu?
JANKO: No.
DANKO: Ty počúvaj, kedy ty chodíš tenis hrávať? Či už nechodíš? Tenis chodíš ešte hrávať?
JANKO: Teraz nemôžem, však mi to koleno...
DANKO: Rozumiem.
JANKO: Mám aj veľa objednaných áut.
DANKO: Dobre.
JANKO: Tak v stredu by sme si mohli sadnúť na dve hodinky.
DANKO: Dobre.
JANKO: Dobre?
DANKO: Dobre. Dobre, Janko, čauko.
JANKO: Nazdar.

Ako fraška toto potenciálne opakovanie dejín zrejme celkom nevyzerá.

F. Nie celkom neočakávane sa proti tomuto zámeru silových rezortov postavili na pondelkovej koaličnej rade predsedovia ĽS-HZDS a SNS – zrejme si podobne ako poslanci P. Pelegrini (Smer - SD) a Janiš (SDKÚ – DS) (tí dvaja na okrúhlom stole s operátormi a médiami minulý týždeň) uvedomujú, že ani oni ako ústavní činitelia by zrejme neboli uchránení pred tým, aby sa k dátam o ich komunikácii s rozličnými partnermi dostávali bezpečnostné orgány. A v druhom rade ktokoľvek, kto bude mať na to dostatok „vôle“.
A že o informácie o rozhovoroch poslancov, ministrov, sudcov, prokurátorov, županov, krajských a okresných straníckych predsedov bude oveľa väčší záujem ako o rozhovor starej mamy s vnúčikom na diskotéke, je nad slnko jasné.

Sú jednoducho situácie, keď sa vítaným partnerom môžu stať aj Vladimír Mečiar a Ján Slota.