Voľby na úrad prezidenta sú pre reklamné agentúry a médiá príťažlivou látkou. Osobnými príbehmi a zábavným, dramatickým, ba aj sentimentálnym rámcovaním pasujú do mediálnych formátov tak dobre, až môže vzniknúť dojem, že boli ustanovené na objednávku médií.

Dojem je to, pravdaže, pomýlený. Priame voľby prezidenta nie sú len lukratívnou šou pre majiteľov bilbordov: značné výhody prinášajú aj politickej triede. Tá rozhodne neobišla naprázdno. Priamymi voľbami sa jej totiž darí vytvárať simulakry priamej demokracie a prípadné nepríjemné túžby občanov po väčšom vplyve na veci verejné šikovne nasmerovať a nechať vyšumieť v zápolení o mocensky najslabší úrad politického zriadenia. Prezidentský úrad však takto diagnostikuje málokto. Politickí analytici, najmä tí, čo prijímajú čítankovú múdrosť o siamských dvojčatách priamej demokracie a populizmu, si priveľmi cenia kanalizačný efekt priamych prezidentských volieb, aby takýmito prívlastkami naštrbovali význam celého obradu. Aj myslitelia inak známi svojou liberálnosťou hovoria pred voľbami o výkone prezidentského úradu opatrným slovníkom cisárskych dvoranov.

Počas kampane pred prezidentskými voľbami, ktorá sa hemží slovami ako charakter, morálne tradície a stelesňovanie hodnôt, sa opäť a opäť kriesi zdanlivo nevinná, no v dôsledkoch rafinovaná idea, že ozdravenie politického života závisí v prvom rade od toho, aby do politického života vstúpili vzory morálky a občianskych cností.

Táto myšlienka je pochybná a pre demokraciu nebezpečná. Nemali by sme si ju zamieňať s elementárnou požiadavkou morálneho správania sa a dodržiavania zákonov, ktorá je nevyhnutnou podmienkou spoločného života. Jej nebezpečenstvo nespočíva v tom, že žiada mravnú excelenciu a médiá vyzýva k drzým verejným prehliadkam morálneho zdravia prezidentských kandidátov. To je v poriadku. Moc je toxická a osoby pohybujúce sa v toxickom prostredí musia byť predmetom verejnej kontroly. Problém tkvie v tom, že mediálne atraktívne prevetrávanie charakteru politikov odpútava pozornosť od takzvaného štruktúrneho zla: od nedokonalých zákonov, od chýbajúcich kontrolných mechanizmov, od nedostatočných povinností politikov zodpovedať za vykonané kroky, od udržiavania málo účelných a demokraticky neautentických inštitúcií.

Prezidentské voľby sú zvlášť silnou formou odpútavania pozornosti od podstatného. Verejnosť je utvrdzovaná vo viere vo význam perličky, ktorú ideme zasadiť do domnelej korunky našej demokracie. V prípade prezidentského úradu vládne všeobecná kríza reflexie. Reklamná pompa a záujmy, ktorými sú obmotané voľby prezidenta, ako keby znemožňovali analytický odstup od tohto úradu.

Prezidentský úrad stojí, jemne povedané, mimo logickej osnovy demokratického zriadenia. Povedané drsnejšie, je nadbytočnou inštitúciou. Všetky jemu zverené a ním vykonávané činnosti sú totiž rozdeliteľné medzi iné inštitúcie a sú nimi uskutočniteľné bez ujmy. (Ak teda nepočítame osobné ujmy v dôsledku zániku niekoľkých atraktívnych pracovných miest.) Sústredenie početných obradovo-rituálnych úkonov do jedného úradu možno odôvodniť monarchistickými tradíciami alebo aj magicky, no ani jedno z týchto zdôvodnení nemá v 21. storočí základy, ktorým by sa mal rozum koriť. Osobná úcta k ľuďom vykonávajúcim prezidentskú funkciu by nemala byť prekážkou, aby sme otvorene uvažovali o tomto úrade a aby sme prišli vo väčšom meradle k záveru, že úrad prezidenta je zmysluprázdna inštitúcia.

Tomuto prísnemu hodnoteniu zdanlivo protirečí jedna funkcia, ktorá pre ľudí roky tvorila jadro prezidentstva a s ktorou spájali veľa nádejí. Ide o pomoc pri dovolávaní sa spravodlivosti obyčajnému človeku. To, čo bolo na prezidentovi zvlášť cenené, bola možnosť obracať sa naňho so žiadosťami o prešetrenie výkonu práva či o milosť.

Po zriadení úradu Verejného obhajcu práv je prezidentský úrad aj v tejto funkcii reliktom. Ombudsman, verejný ochranca práv, a nie prezident, je morálnym rytierom modernej demokracie. Jeho funkcie majú ďaleko od administratívnej obradnosti. Je inštitúciou, ktorej náplňou je aktívne brániť spravodlivosť vrátane práv slabších, od ktorých sa v legislatívnom procese niekedy odhliada.

Keď teda nepotrebujeme úrad prezidenta, nepotrebujeme ani inštitút priamej voľby? Nuž, pochovať spolu oboje by bolo pomerne veľkým nešťastím. Je zjavné, že viaceré inštitúcie by potrebovali oslobodiť od rukojemníctva politických strán; od Ústavného súdu po televízne a rozhlasové rady. Medzi inštitúcie, ktorých predstaviteľov by bolo rozumné voliť priamo, rozhodne patrí aj Verejný ochranca práv. Priame zodpovedanie sa voličom by posilnilo morálny rozmer nielen vo výkone, ale aj v konštrukcii práva. Samozrejme, snívanie o morálne-revolučných účinkoch úradu verejného ochrancu práv po zmene mechanizmu obsadzovania tejto funkcie naráža na neoblomnú politickú realitu. Žiadny subjekt nemá záujem posilniť úrad, vykonávajúci zasvätenú kritiku nerovnosti práv. Všetkým je oveľa príjemnejší taký prezident, ktorý sa pohybuje po úzkych, no o to jagavejších koľajach. Preto sa oplatí investovať do spektakulárnych volebných hier a odčerpávať posledné zvyšky pozornosti, ktoré sú ľudia ochotní venovať politike, a politické rozhodovanie tvarovať do podoby takmer nerozoznateľnej od formátu zábavných súťaží.

Autorka je sociologička